El Hiero

El Hiero

            El Hiero je najmenší a najvzdialenejší z Kanárskych ostrovov. Vzhľadom na jeho odľahlosť a skalnaté pobrežie s absenciou pieskových pláží na ňom niet rezortov ako na iných ostrovoch. Turistami, predovšetkým tými plážovými, je málo navštevovaný. Z Európy sem žiadne lietadlá nelietajú, na malom letisku pri obci Caleta pristávajú iba malé vrtuľové lietadlá, ktoré sem lietajú len zo susedných ostrovov. Pre svoju jedinečnú prírodu bol celý ostrov zapísaný do zoznamu prírodného dedičstva UNESCO.

            Už pred mnohými rokmi, keď som Kanárske ostrovy navštívil po prvý raz a zamiloval si ich jedinečnú prírodu, som vedel, že tento odľahlý ostrov chcem raz navštíviť. Tá chvíľa prišla koncom januára tohto roku.

Streda 29. januára

            O tretej hodine popoludní vystupujeme z trajektu na ostrove El Hiero. Máme za sebou takmer dva dni trvajúcu cestu – dlhý let z Viedne na ostrov Tenerife, nocľah v prístavnom meste Los Christianos a čakanie na trajekt, ktorý odchádza až na poludnie. Na parkovisku pri prístave už na nás čaká objednané autíčko – červený Opel Korsa, ktorý nás bude teraz týždeň voziť po ostrove. Presúvame sa do 6 kilometrov vzdialeného mestečka Tamaduste, kde máme zajednaný penzión.

            Zvyšok dňa využijeme na prechádzku po pobreží pri meste. Netreba chodiť ďaleko – na konci ulice, na ktorej bývame, prídeme k úžasnej skalnej bráne v mori, o ktorú sa rozrážajú mohutné vlny. Ďalej pokračujeme po jasnom a vcelku pohodlnom chodníku, naviac perfektne vyznačenom zelenými turistickými značkami. Zablúdiť nemožno, a ani by sa nedalo z chodníka zísť – všade okolo nás je čierna kamenná pustina bez najmenšieho náznaku vegetácie. Ostré čierne lávové kamene sú všade okolo nás, na jednej strane hučiace more, na druhej vysoké hory. Neskutočná krajina. Chodník vedie do susednej zátoky, my ale až tam nedôjdeme – aby sme nezatmeli  treba sa nám vrátiť späť. Slnko tu zapadá o siedmej večer, a keďže sme blízo rovníka, tma  prichádza okamžite po západe slnka. Večer potom posedíme pri fľaši červeného hierského vína. Vďaka lávovej pôde, na ktorej tu vinič rastie, má špecifickú chuť.

Štvrtok 30. januára

            Naša prvá cesta vedie na sever ostrova do oblasti nazvanej El Golfo. El Golfo je zvyšok obrovského krátera, ktorého jedna strana sa pred 50 000 rokmi zrútila do mora. Vznikol tak mohutný kotol ohraničený mohutnou, kilometer vysokou skalnou stenou. Jeho dno, chránené pred nepriaznivými poveternostnými vplyvmi, je hlavnou poľnohospodárskou oblasťou ostrova. Cez skalnú hradbu kotla sa sem dostaneme niekoľko kilometrov dlhým tunelom.

            Našou prvou zastávkou je múzeum Ecomuseo de Guinea Lagartario. Je tu  skanzen pôvodných obyvateľov ostrova Bimbačov – na seba natlačené kamenné chalúpky. Sprievodkyňa rozpráva o ich živote, škoda že jej málo rozumieme. Taktiež nás zavedie do sopečnej jaskyne, mohutný tunel v láve. Ako bonus je nakoniec pavilón s teráriami mohutných jašteríc, dorastajúcich až do dĺžky 60 a viac centimetrov, žijúcich v minulosti na Kanárskych ostrovoch, dnes sa ale už vyskytujú iba tu (a vraj ešte niekde na Tenerife).

            Následne sa vydáme na túru po pobreží, opäť po perfektne upravenom chodníku. Ideme zo zátoky La Maceta do dedinky Las Puntas, kde na útese nad morom stojí najmenší hotel na svete, zapísaný v Guinessovej knihe rekordov. Opäť prechádzame pomedzi všadeprítomné lávové šutre, dnes ale menej pusté ako včera – kde tu je vidieť nejakú rastlinku či lišajník. Výlet zakončíme posedením v mini reštaurácii (drevená búda a pár stolov) a pochutíme si na rybe a morských potvorách (ako inak pri mori). Plán okúpať sa v prírodných skalných jazierkach v La Macete nevyšiel – pre mohutné vlny je vyvesená červená vlajka, ktorá znamená zákaz kúpania (okrem toho je dosť chladno, fúka studený vietor).

            Na hnedom lávovom kopčeku nad mestečkom La Frontera sa vypína biela kaplnka Senora de la Candelaria. Samozrejme sa k nej vydáme. Samotná kaplnka nie je žiadny zázrak, ale v kombinácii s mohutnou skalnou hradbou za ňou je to zážitok.

            Deň zavŕšime na vyhliadke Mirador de la Peňa, odkiaľ máme celý kotol El Golfo pod sebou ako na dlani.

Piatok 31. januára

            Z hlavného mesta ostrova Valverde, ležiacom vysoko v horách nad našim Tamaduste, dnes smerujeme opačným smerom do hôr v strede ostrova. Prechádzame cez pás borovicového lesa na ich južnom svahu a smerujeme na najjužnejší cíp ostrova. Cestou sa zastavíme na vyhliadke Mirador de las Playas  s výhľadom do zátoky s rovnakým názvom. Ako strácame výšku, mení sa krajina okolo nás. Príjemný píniový les strieda opäť pustá lávová púšť, ale úplne iná ako včera či predvčerom, oveľa farebnejšia. Uprostred kamennej púšte je geologické múzeum. Na názorných obrazoch sa dozvedáme kadečo o vulkanickom vývoji ostrova. Na veľkej obrazovke sledujeme film, zobrazujúci poslednú erupciu na ostrove. V roku 2011 vybuchla podmorská sopka len pár kilometrov od jeho južného pobrežia. Súčasťou múzea je aj okružná trasa po lávovom poli. Obzeráme si lávové šutre rôznych tvarov a farieb, stuhnutú lávovú rieku či sopečné jaskyne. 

            Mestečko Restigna na južnom cípe ostrova nás nezaujalo, nič o čo by sa dalo oko oprieť. Toto miesto je potápačským centrom ostrova, a keďže sa nepotápame, ani sme nevystúpili z auta a pokračujeme cez kopec do zátoky Tacorón.  Napodiv tu nefúka vietor, je teplo a tak sa vykúpeme v kľudnej lagúne. Bolo to naše prvé a aj posledné kúpanie na tomto ostrove.

            Poobede sa opäť venujeme turistike. Prechádzame po okružnej trase Camino Llania na hrebeni ostrova. Trasa nás vedie krásnym vavrínovým lesom, miestami vystriedaným borovicami, so záverom na pustých pláňach na hrebeni s výhľadmi do kotla El Golfo. Celkom pekný výlet.

Sobota 1. februára

            Smerujeme na západ ostrova. Život nám trocha znepríjemňuje beh Maratono meridiano, ktorý sa na ostrove dnes koná. Keďže je ostrov malý a maratónsky beh dlhý, na bežcov a ich servis narážame každú chvíľu. Najprv kvôli nim nemôžeme prejsť cez obec Sabinosa (je to najzápadnejšia obec Španielska). Našťastie sa dá Sabinosa obísť inou cestou. Prichádzame opäť do iného (pustého, lávového) sveta. Prechádzame cez planinu celú pokrytú voľne rozhádzanými čiernymi kameňmi. Kam oko dohliadne všade veľké čierne sopečné bomby. Potom stúpame po úzkej ceste v nekonečných serpentínach do hôr, preklopíme sa cez hrebeň a po ďalších serpentínach klesáme k moru. Okolo nás je hnedá púšť, všetko pokryté hnedou škvárou. Láva stokrát inak. Našim cieľom je maják Faro de Orchila. Tu cesta končí, ďalej ideme už pešo na najzápadnejší cíp ostrova, kde stojí pamätník nultého poludníka. Niekoľko storočí nultý poludník prechádzal tadeto, pokým Španielov neprevalcovali Angličania a za nultý poludník sa označil ten čo prechádza cez Greenwich. 

            Vraciame sa do hôr, ku kaplnke Ermita de segnora de los Reyes, odkiaľ chceme pokračovať na El Sabinar –  porast vetrom pokrútených smrekovcov, vďaka ktorým (okrem iného) je El Hiero v UNESCO.  Bohužiaľ ale opäť narážame na dnešný beh, ktorý tadeto vedie a tak musíme zvyšné 4 kilometre absolvovať peši. Ocitáme sa na svahu riedko porastenom smrekovcami, od vetra pozohýbaných a pokrútených. Niet sa čo čudovať – fúka tu naozaj statočne. Chvíľami sa ledva udržíme na nohách.

            Do Tamaduste sa vraciame cestou traverzujúcou južný svah hôr, vo výške pásu borovicového lesa. Cesta je úzka a nesmierne kľukatá, príjemný les okolo nás je balzam na dušu po neustálej láve.

Nedeľa 2. februára

            Ešte nám ostáva preskúmať východné pobrežie ostrova. Cesta nás cez dva tunely zavedie do peknej zátoky Las Playas. V tejto zátoke je jediný rezort na ostrove. Malý, vkusný, schovaný za skalou, takže vôbec neruší. Dlhočizná kamenistá pláž, snáď jediná na ostrove, tomu dáva zmysel. Z mora trčí skalisko Roque de la Bonanza, jeden zo symbolov ostrova. Nad zátokou sa dvíhajú do výšav strmé skalné steny. Nechápem, ako sa v tých strmých skalách našiel priestor na vybudovanie cesty, ktorá nás (opäť v nekonečných a strmých serpentínach) dovedie hore nad zátoku na vyhliadku Mirador de Isora. Zátoku Las Playas máme pod sebou ako na dlani.

            Poobede nás čaká výstup na najvyšší vrchol ostrova Malpaso 1501 m.  Počasie sa ale kazí, hory sú zahalené v hmle. Výhľady teda chýbajú, čo je škoda, ale aj v hmle má tunajšia príroda svoje čaro. Cestou pozorujeme jav, ktorý som už sledoval aj na iných ostrovoch. Stromy tu majú schopnosť kondenzovať vodu z hmly, ktorá potom steká ku koreňom. Pod stromami husto prší. Toto od stromov odpozorovali aj ľudia. V múzeu hierskej dediny sme videli obraz, ako domorodí Bimbačovia stoja pod stromom a vodu zachytávajú do nádob. Teraz sme tu videli aj celkom umelý „strom“ – kovovú sieť, na ktorej sa hmla zráža, pod ňou betónový žľab s kanálikom odvádzajúcim vodu.

            Aj v hmle a vetre to bola celkom pekná prechádzka.

Pondelok 3. februára

            Na dnes je v pláne vrcholný turistický zážitok – túra Camino Jinama. Táto trasa vedie v strmej stene El Golfo, vôbec si neviem predstaviť kade. Nie je to žiadna ferráta či alpská vysokohorská túra – túto cestu využívali ostrovania ako spojnicu z kotla El Golfo na sever ostrova, kým tu nebol tunel. Náklad vozili na somároch, čiže táto cesta musí byť  dokonale schodná.

            Počasie sa definitívne pokazilo, hory sú neustále v oblaku. Z vyhliadky Mirador Jinama, kde chodník začína, nevidíme kvôli hmle vôbec nič. Netrápi ma to, budeme klesať a postupne sa dostaneme pod mraky. Za vyhliadkou však prichádzame k závore – zákaz vstupu, cesta je uzavretá. Neviem, možno sa niekde chodník zrútil. Je to škoda, veľmi som sa na túto túru tešil.

            Neostáva iné ako vymyslieť náhradný program. V horách v strede ostrova niečo podnikať nemá v tejto hmle zmysel, tak sa zvezieme nižšie pod mraky a nájdeme si okruh v pásme borovicového lesa. Túlame sa pomedzi záhradky za kamennými múrikmi, medzi vinohradmi a lesom. Aspoň spoznáme El Hiero aj inak, nie iba sopky.

            Podvečer zájdeme k moru do zátoky Pozo de las Calosas. Opäť skaliská, mohutné vlny, na kúpanie prírodné bazéniky, pri týchto vlnách ale nepoužiteľné. Na brehu malé kamenné domčeky, zážitkové bývanie pre turistov, teraz všetky prázdne. Pri mori kaviareň a reštaurácia, všetko zatvorené. Kávu si dáme u podnikavého ujka, ktorý si zriadil mini kaviarničku v garáži. Je to Francúz, na dôchodok sa presťahoval sem na ostrov.

            El Hiero je čo do klímy iné ako ostatné Kanárske ostrovy. Na tých ostatných je turistická sezóna po celý rok, ani v zime teplomer neklesá pod 20 stupňov. Čakali sme to aj tu, ale bol to omyl. Je tu o poznanie chladnejšie, sezóna zjavne ešte nezačala. Hlavný nápor turistov tu bude až v lete. Videli sme to aj v záhradkách – na iných ostrovoch, ktoré som navštívil, už koncom februára a v marci zberali úrodu zeleniny a ovocia, tu to ešte len pučalo.

Utorok 4. februára

            Nadišiel posledný deň nášho pobytu na ostrove. Loď nám pláva až poobede, dopoludnia si zájdeme ešte do zátoky Charco Manso. Krásne skalné oblúky v mori, vlny sa o ne rozbíjajú a vytvárajú dojem gejzírov.  Zátoka je dostatočne chránená, tu by sa dalo okúpať, ale je chladno a pred dlhou cestou sa nám veľmi nechce sa namáčať v mori. O druhej hodine poobede loď odráža od mola prístavu a my sa s týmto divokrásnym a kľudným ostrovom definitívne lúčime.

X   X   X   X   X

O dve a pol hodiny neskôr sme v Los Christianos na ostrove Tenerife. Úplne iný svet, je to priam šok. Všade trma-vrma, preplnená pláž, zápchy na cestách ako tu nemáme ani v Bratislave. Lietadlo nám letí za tri hodiny, ale vďaka zapchatým cestám a aj neskutočným radám na taxíky aj autobusy stíhame  len tak – tak.  Do lietadla pribiehame 2 minúty pred zatvorením brány.