Beskyd Slaski i Žyviecki

V dňoch 9.-14.6.2017 šestica Pelé, Ctibor, Majka, Ivan, Boris a Sido absolvovala trek Čierne pri Čadci – Pietroszonka – Hala Boracza – Hala Miziowa – Markowe Szczawiny – Babia hora – Oravská Polhora. Počasie až na tri hodiny v sobotu, kedy pršalo, bolo slnečné, občas až moc. Spali sme v Skalitom v turistickej ubytovni, na Agrofarme a troch chatách PTTK. Suverénne najlepšia strava bola samozrejme na Agrofarme, ale ani na chatách sme sa nemohli sťažovať. Všetko ubytovanie bolo dávno pred trekom zabezpečené a tak sme bez obáv mohli kráčať každý svojim tempom, vychutnávať si netradičné pohľady na slovenské pohoria od Roháčov po malofatranské Kriváne. Navštívili sme slovensko – česko- poľské Trojmedzie, najvýchodnejší bod ČR, najsevernejší bod SR, Baraniu Góru, Pilsko, Malú Babiu horu, Babiu horu. Kráčali sme slovensko – poľskou hranicou, aj chodníkom Jána Pavla II. Prešli sme cca 123 km s prevýšením 5 334 m. Poľské Beskydy sú nielen krásne, ale aj cenovo veľmi prijateľné v porovnaní s cenami na slovenských chatách. A tie chaty, ich množstvo a vybavenie môžeme len Poliakom úprimne závidieť.

 

Beskyd Slaski i Žyviecki

Prechod hrebeňom 10. – 14. 6. 2017

Sobota 10. Jún 2017

Čierne pri Čadci – sedlo pod Stožkem – sedlo Kubalonka – Stecowka – Pietraszonka, 31 km

Naše putovanie začíname výstupom na Trojhraničný bod z Čierneho pri Čadci. Slovensko od Poľska a Českej republiky oddeľuje hlboká, strmá roklina, nie je celkom triviálne ju prekonať. Kedysi tu vraj stával most, neostalo po ňom ani pamiatky. V Poľsku potom pokračujeme cez horskú dedinku Javorzynka a ďalej žltou značkou okolo najvýchodnejšieho bodu Česka (taktiež od Poľska oddeleného strmou roklinou, prechod cez ňu je však zložitejší, pretože na jej dne tečie potok). Pod Stožkom sa pripojíme na hrebeňový šlak (červenú značku), ktorou pokračujeme po celý zvyšok dňa. To ale už husto prší. Dážď je výdatný, chodník sa mení na potok a lúky na bažiny. Vôbec nezávidím kamarátom, ktorí na túto akciu zdanlivo nenáročným terénom idú v teniskách. V peknom počasí by hrebeň mohol byť nádherný, škoda. Najkrajším miestom na trase je Stecowka. Lúka s krásnymi výhľadmi, drevený kostolík. Stojí tu aj chata, v ktorej sme pôvodne chceli nocovať, ale je pre poruchu kúrenia zatvorená, Škoda. Musíme potiahnuť ešte o dva kilometre ďalej do Pietraszonky, kde máme v rodinnej agrofarme zabezpečený nocľah.

Pani domáca je veľmi príjemná a starostlivá pani, navarila nám dobrú večeru a upozornila nás, že tu dnes v noci bude nejaká oslava a hudba. Nuž čo robiť. Sedíme v spoločenskej miestnosti dosť dlho, žiadna hudobná produkcia sa nekoná, ideme spať. Odchádzam posledný, a tu do miestnosti prichádza početný dav mladých pekných dievčat. Sú slušne vychované, každá z nich ma pozdraví. Keďže chcem byť slušný aj ja, každej odpoviem a odchádzam spať celkom uzdravený. Líham si do postele, ale spať sa nedá, ruší džavot zo susednej miestnosti. A potom príde tá sľubovaná hudobná produkcia. Dievčatá zborovo zanôtia „Bravo, bravo, bravisimo…“ Raz, dvakrát, šesťkrát, osemkrát, nespočetnekrát. Chvíľu džavot, potom zasa „bravo“. Spievajú pekne, ale inú pesničku snáď nevedia. A tak ďalej, hlboko cez polnoc. Ani neviem, či skôr premohla únava mňa, alebo dievčatá prestal spev baviť. Keď sa ráno zobudím, je už kľud a vonku za oknom nádherná inverzia.

Nedeľa 11. jún. 2017

Pietraszonka – Barania gora – Wegierska Gorka – Hala Boracza, 30 km

Lúčime sa s agrofarmou a jej milým personálom. Mali sme sa tu ako prasatá v žite, večera aj raňajky dobré a bohaté, iba pivko večer chýbalo. Darmo, ubytovatelia sú farmári a pivo nenadojíš. Nuž a  pani domáca si za to všetko vypýtala púhych 12 Euro (samozrejme v zlotých). Vrelo odporúčam navštíviť, pomer ponuka – cena je na agrofarme Pietraszonka viac než priatznivý.

Pokračujeme po hrebeni Beskidu Slaskiego a stúpame na jeho najvyšší kopec 1220 m vysokú Baraniu Goru. Stojí na nej rozhľadňa a na vyhliadkovej plošine vyčítame, že sú odtiaľto vidieť aj Tatry (dnes ich však pre silný opar môžeme akurát tak tušiť v diaľke). Pokračujeme pekným hrebeňom, zostup do údolia rieky Sola je už menej pekný, nepríjemný a hlavne nekonečný. Zostúpime so mestečka Wegierska Gorka, kde definitívne opúšťame Beskid Slaski a prechádzame do Beskidyu Žyvieckiego. Musíme ešte vystúpať 600 výškových metrov, kým prídeme na chatu Hala Boracza, v ktorej budeme dnes nocovať. Tak – tak prehovoríme chatárku, aby nám navarila aspoň žurek, pretože kuchyňa o ôsmej zatvára.

Pondelok 12. jún 2017

Hala Boracza – Lipowska – Trzy Kopce – Hala Mizowa (Pilsko), 15 km

Dnešný deň bol v podstate oddychový – trasa iba polovičná ako v predchádzajúce dni, nikam sa nemusíme ponáhľať, takže si môžeme v kľude posedieť na chatách, ktoré máme po ceste (schronisko Lipowska a schronisko Rysianka ) Z hrebeňa máme nádherné výhľady na Západné Tatry, Chočské vrchy a iné slovenské pohoria. V chate pod Pilskom (Hala Mizowa) sa ubytujeme, potom s Majkou vyrážame zdolať 1557 m vysoký kopec Pilsko (Sido s Borisom a Ctiborom to zobrali cez Pilsko rovno cestou na Halu Mizowu). Večer na chate výdatne povečeriame, ochutnávajúc rôzne poľské dobroty, o pol deviatej sú už všetci tuhí v posteli.

Utorok 13. jún 2017

Hala Mizowa – sedlo Glinne(Hliny) – Beskydek – Markowe Szczawiny, 27 km

Pokračujeme hrebeňom Beskidu Žyvieckiego po hranici (u nás sú to Oravské Beskydy) smerom na Babiu horu. Ja s Borisom vyrážame zavčasu, máme pred dĺžkou túry rešpekt. Ostatní počkajú na raňajky, ktoré sa vydávajú od ôsmej, potom z hrebeňa odbočia do doliny na Matrošu a odtial pokračujú Slovenskom na Malú Babiu horu. Majka sa od nich odpojí a ide po hrebeni v našich stopách. Stretáme sa až na chate na Markových Šťavinách pod Babiou Horou, kam napodiv prichádzame všetci takmer v rovnakom čase.

Streda 14. jún 2017

Markowe Sczawiny – Babia Gora – Slaná voda – Oravská Polhora, 14 km

Zavčas ráno opúšťame chatu a stúpame na Babiu horu. Ideme novšou žltou značkou, cesta má názov „Akademická prť“. Chodník je upravený skutočne dokonale, celých 500 výškových metrov na vrchol stúpame po kamenných schodoch. Nevdojak ma napadá prastará pesnička „Postavím schody do nebe…“ Tak nejak si tie schody do neba predstavujem. Za hodinu a pol stúpania po kamenných schodoch (len na pár desiatkach metrov prerušenými oceľovými kramľami v strmom skalnom výšvihu) stojíme na vrchole najvyššej hory Beskýd – 1723 m vysokej Babej hory. Počasie je mizerné, vietor a strašná zima. Sme v mraku, a tak sa nekonajúm žiadne výhľady na poludnie ani o polnoci, dokonca ani na záchod nevidíme… (kto by predchádzajúcej vete nerozumel, nech si pozrie poľské názvy svetových strán). No a tu sa naše putovanie po Poľských šlakoch Beskydských končí. Ďalej už následoval iba dlhý zostup do Oravskej Polhory a stíhanie všetkých spojov až domov do Bratislavy.

Zúčastnení: šéf pochodu Sido, Boris, Majka, Ivan, Ctibor a autor rozprávania Pelé

Fotografie môžete nájst na našej stránke Google photos.