Na Schneebergu som bol trikrát a vždy to bolo v máji. Spočiatku to vyzeralo, že sa mi podarí nahovoriť na tohtoročný májový výstup davy ľudí, ale nakoniec sme ostali len traja Petržalčania – Majka Markošová, Jefo a ja. Aj to len vďaka tomu, že som akciu preložil z prvého na druhého mája.

Tradičný májový Schneeberg

Na Schneebergu som bol trikrát a vždy to bolo v máji. Spočiatku to vyzeralo, že sa mi podarí nahovoriť na tohtoročný májový výstup davy ľudí, ale nakoniec sme ostali len traja Petržalčania – Majka Markošová, Jefo a ja. Aj to len vďaka tomu, že som akciu preložil z prvého na druhého mája.

Jefo chcel ísť aj na zubačku (Salamander), ja tiež a Majka nebola proti a tak sme asi po dvojhodinovej jazde z Petržalky zaparkovali môj pežotík na parkovisku pri stanici v Puchbergu. Tu končí trať rakúskych železníc a začína zubačka Schneebergbahn. Vláčik o deviatej sme už nestihli, ale máme čas kúpiť si lístky na najbližší, ktorý (podľa potreby – a druhého mája roku 2009 takáto potreba aj bola) má odchod o desiatej. Zubačka má v znaku Salamandra a vláčik s dieselovou lokomotívou je namaľovaný vo farbách obojživelníkov, ktorých stretávame aj v Malých Karpatoch.

Trasu som naplánoval tak, aby sme sa kúsok vyviezli v zubačke a kúsok aj pošliapali po vlastných. Pri plánovaní v teple domova som použil Googlemap a tá mi pri maximálnom priblížení ukázala len jednu medzistanicu na trase – Hengshutte. Stotožnil som ju so stanicou, na ktorú som prvého mája 1999 vystúpil z dedinky Schneebergdorfl – predpokladajúc, že tam viac medzistaníc nebude. Odhadoval som jej výšku na cca 1 400 metrov nad morom a povedal som si, že práve tam sa vyvezieme a potom vystúpime na Keiserstein, prípadne Klosterwappen a vrátime sa znovu na medzistanicu.

Na trase zubačky je však sedem staníc. Hengshutte je štvrtá v poradí pri ceste nahor a je len v nadmorskej výške  1 012 metrov. Tá ktorú som si pamätal ja sa volá Baumgartner a je až šiesta v poradí. Svoj omyl som nespoznal ani pri kupovaní lístkov, aj keď ma Jefo upozornil na fakt, že na trase je niekoľko medzistaníc (ja som čakal len jednu), a tak kupujeme tri spiatočné lístky na Hengshutte. Neboli najlacnejšie – tuším 30 euri.

Pri Hengshutte práve kvitla čerešňa a ja som pochopil, že sme nižšie. A tak šliapeme ešte 400 neplánovaných výškových metrov na Baumgartner Hutte. Vyrazili sme rezko a po hodine si dávame kávu v chate, ktorú spoznávam. Ďalšia hodinka a sme pri Elisabetkirchlein v nadmorskej výške asi 1 800 metrov. Tu už slušne fučí a okolo sa potulujú davy maďarských turistov v teniskách,  poltopánkach a baloňákoch.

Po prehliadke kaplnky vyrážame ďalej na Dambockhaus a Fischerhutte. Stále fučí a tesne pod chatou na vrchole Keisersteinu sa pridávajú aj drobné ľadové guličky. Ďalej na Klosterwapen pokračuje už len Jefo, ja čakám na Majku a potom spoločne v chate pri čaji počkáme na Jefa, ktorý označil vietor na vrchole Klosterwapenu za netriviálny.

Oddýchnutý a zahriaty čajom vyrážame na cestu späť a je nám jasné,  že poslednú zubačku na Hengshutte už nestihneme a ak sa chceme vrátiť dole vláčikom musíme ísť na konečnú – Hotel Hochschneeberg, inak nás čaká 1 500 metrový zostup. Po diskusii v pokladni sa nám podarí dojednať si lístok len medzi stanicami Hotel Hochschneeberg a Hengshutte, nemusíme si kupovať nový lístok za ďalších 30 euri.

Do záznamníkov si môžeme zaknihovať 14 kilometrov a tisíc metrov prevýšenia. Výlet končí rozvozom účastníkov po Petržalke asi o siedmej večer.

Text Vlado Ješko, foto Jefo a Vlado Ješko