Prechod hrebeňom Poľských Beskýd – časť štvrtá
Beskid Niski, Bieščady
11. – 18. september 2021
Sobota 11. 9. Nowa Wieš – Iwonicz Zdrój, 14 km
Opäť sme na autobusovej zastávke v Nowej Wieši, kde sme pred viac ako dvomi rokmi skončili. Máme za sebou cestu nočným vlakom do Prešova a potom odvoz autom (ktorý zabezpečila Majka cez svoju rodinu) až sem. Čaká nás pochod cez už čiastočne nám známy Beskid Niski. Nie su to veľmi vysoké hory, ale postrádajú súvislý hrebeň. Cvíľu ideme cez kopec lesom, potom po asfaltke dolinou. Na kopci Cergowa (716 m) stojí mohutná rozhľadňa, okolité hory máme ako na dlani. V dialave na východe v opare rozoznávame Bieščady – ciel nášho tohoročného pochodu. Vraj sú odtiaľto za dobrej viditeľnosti vidno aj Vysoké Tatry, ako hlása tabuľka na rozhľadni, my ale na ich mieste nevidíme nič. Úsek z Lubatovej do Iwonic Zdroj je po ceste a je veľmi únavný. Cesta je úzka, autám (a nechodí ich málo) sa treba uhýbať. Do toho na september nezvyčajný úpek. Sme veľmi radi, keď prídeme do kúpeľného mesta Iwonicz Zdroj. Tu je aspoň chodník a netreba uskakovať pred autami. Ubytujeme sa v našom penzione a vraciame sa do mestečka na večeru. V objekte s názvom „Pijalňa“ si chcem nabrať tunajšiu minerálnu vodu. Sme ale v Poľsku a tu nie je nič zadarmo, V pijalni vidíme kohútiky, pri nich cenník a v kase sení pani. Počíta tržbu, je už zatvorené, a tak tunajšiu minerálku neokúsim. Povečeriame v reštaurácii na námestí, neďaleko ktorej vyhráva chlapík na elektroorgan s automatickým elektrobubeníkom, on do toho elektrospieva a kúpeľní hostia veselo tancujú. Máme to aj s kultúrou.
Nedeľa 12. 9. Iwonicz Zdroj – Pulawy Gorne, 19 km
Náš penzion je vo svahu nad mestom, ušetrili sme si 80 výškových metrov stúpania. Ideme opäť lesom cez kopec do Rymanowa, kde podaktorí posedíme v útulnej krčmičke. Potom pokračujeme opäť cez kopec lesom k peknému vodopádu, ďalej je to až do Pulav Gornych stále po asfaltovej ceste, niekoľko kilometrov. S Majkou sa zhodneme, že sa nám po asfalte šliapať nechce, včera nám to stačilo. Odbáčame z cesty do lesa a ideme radšej do Pulav Gornych cez kopec húštinou bez cesty. Musíme prekonať rieku Wislok – tá sa dá iba prebrodiť, našťastie je hlboká len do pol lýtok. Potom strmo hore kopcom hustým lesom, totálnou divočinou. Sme celkom radi keď vyjdeme na na rozľahlú lúku, ktorou sa prehupneme cez kopec a do Pulaw Gornych to už máme čo by kameňom dohodil. Spíme v penzione Salamander. Večeriame v neďalekom hoteli ; inzerujú tu, že podávajú českú a rakúsku kuchyňu. Jediné české jedlo na jedálnom lístku je „kulajda“, ale takú zvláštnu by vám v čechách nespravili nikde. Rakúske jedlá zastupuje akurát „wienerschnitzel“ – je to to isté jedlo ako „kotlet šabowy“, ktorý majú v každej poľskej krčme, len za inú cenu. Dáme to radšej na poľskú klasiku a z reštaurácie odchádzame s plnými bruchami, ledva sa odvalíme do postele.
Ponderlok 13. 9. Pulawy Gorne – Komancza, 29 km
Pohodová dovolenka skončila, dnes nás čaká prvá poctivá etapa. Je síce dlhá, ale vcelku v pohode – po úvodnom stúpaní je terén nenáročný, výškové rozdiely minimálne, pohodlná cesta lesom. Poobede nás straší blížiaca sa búrka, prehrmela však povedľa nás, my sme ostali celkom suchí. Čierne mraky sa stratili a urobil sa krásny slnečný večer. Záver túry je po lúkach s ďalekými výhľadmi. Do Komancze zostupujeme po modrej značke, tá ide rovno k nášmu penzionu. Táto trasa je dobrá voľba – krásne výhľady na dedinu s tromi drevenými kostolmi, nad tým kulisa hôr. Už sa mi nechce ponáhľať, užívam si krásne výhľady (je tu dokonca aj malá drevená rozhľadňa), odskočím si obzrieť drevený pravoslávny kostolík. Do penzionu prichádzam akurát na večeru. Jedlo nám navarila pani domáca – krémová hokaidová polievka a plnené kapustné listy – golubce. Mňam.
Utorok 14. 9. Komancza – Bacowka pod Honem, 32 km
Dnes to nie je taká pohoda ako včera, výškové rozdiely na trase sú oväľa väčšie (dokopy to vydalo na poldruha kilometra). Po celý deň ideme v lese bez výhľadov, vpodstate je to iba celodenné naháňanie sa, aby sme stihli prísť do cieľa pred zotmením. Monotónna túra. Oživením sú na trase časté kôpky (teda riadne kopy) výkalov zubrov – tí v týchto lesoch žijú. To veru inde neuvidíte. Do schroniska pod Honem prichádzame už za počínajúcej tmy. Chata je to skromná, taká typická poľská horská, ale kuchyňa výborná a porcie ledva zvládneme zjesť. Spíme dnes jedinýkrát všetci spolu na jednej izbe.
Streda 15. 9. Cisna – Smerek, 19 km
Dnešná etapa je akože odpočinková „iba“ 19 km. Stúpame hrebeňom na Okruhliak, čo je hraničný kopec a tak sa na chvíľku stretneme so Slovenskom. Po pár sto metroch ale opäť odbočujeme do Poľska, ešte vystúpame na niekoľko kopcov a zasa klesneme, napokon klesneme úplne až do osady Smerek. V „Karčme Paviel ne cielkom sviaty“ (ale žiadna krčma, takmer interhotel) máme rezervovaný nocľah. Tu definitívne opúšťame Beskid Niski, pred nami už je len náročná čerešnička na torte – Bieszcady. Obdivujeme ich holé chrbty ožiarené večerným slnkom. Pred sebou máme hradbu vysokých hôľnatých hôr, aké sme na celom našom dlhom putovaní ešte nevideli. Zajtra nás čaká ich prechod – Polonina Wetlinska a Polonina Caryňska.
Štvrtok 16. 9. Smerek – Usztrzyki Gorne, 26 km
Prechod dvomi poloninami Bieščad nie je úplne triviálna túra, síce je to „iba“ 26 kilometrov, treba ale strmo vystúpať na poloninu Wetlinsku, z nej klesnúť – opäť dosť strmo – do sedla Brzegi Gorne a ešte raz to isté absolvovať cez Poloninu Caryňsku. Pre kolená riadny záhul. Túra je to dlhá, a keďže vôbec nemám chuť sa naháňať tak ako predvčerom, rozhodujem sa nečakať na raňajky a vyraziť čo najskôr ráno. Partia sa večer netvári mojim nápadom veľmi presvedčená, keď ale o štvrť na sedem vyrazim na pochod, je už Majka predo mnou na ceste. Boris vyrazil ½ hodiny po mne a o ďalších 15 minút aj Sido s Ivanom. V rannom chlade sa dobre šliape do kopca, hory sú o tomto čase ešte pusté, ako hory majú byť. Pred prvým vrcholom na trase (Smerek 1222 m) nás s Majkou predbieha Boris. Prehodíme zopár slov a už opäť vidíme len jeho chrbát ako mizne v diaľke. Prechádzame lúčnatým hrebeňom nádhernej Poloniny Wetlinskej. Pred jedenástou sa hory začnú zapĺňať ľuďmi. Odrazu je okolo nás ľudské mravenisko. Darmo, Bieščady sú v Poľsku veľmi obľúbené hory. V mieste, kde stávala chata Puchatka (teraz je v rekonštrukcii) nás predbieha aj Sido. Nasleduje strmý zostup do Brzegov Gornych, kde sa nám podarí nájsť maličký bufet. Je to na počudovanie, že v horách, kam prúdia doslova davy a kde je v sedle obrovské parkovisko plné áut, nie je žiadny podnik, kde by sa dalo občerstviť. Náš bufetík je dobre ukrytý kus za sedlom; je to iba taká búdka z obytného prívesu, pani bufetárka býva v priľahlom dome a treba ju zavolať. Je zásadová, pivo nám predá iba nealkoholické, Dá sa tu dobre najesť – takú dobrú držkovú polievku (flakcy wolowe), akú mi spravila, som ešte v Poľsku nejedol. Čaká nás ešte prechod Poloninou Carynskou – 600 metrov do kopca, strmé miesta sú upravené kamennými schodami, čo v dôsledku neprirodzeného kroku unavené nohy ešte viac vyčerpáva. Prechod poloninou nám znepríjemňuje studený vietor – darmo, sme v horách. Na juhu vidíme hrebeň Polonín s Wielkou a Malou Rawkou, na východe do diaľav sa tiahnuce holé chrbty polonín na Zakarpatskej Rusi (Ukrajine). Bohužial sú výhľady šedé a zahmlené, kopia sa mraky a počasie už sa začína kaziť. Zostup do Usztrzykow Gornych dá kolenám zabrať. Dnešnú túru považujem za krajinársky najkrajšiu z celej dlhočiznej GBS.
Piatok 17. 9. Usztrzyki Gorne, 0 km(Pele, Majka, Ivan) / 12 km (Sido) / 29 km (Boris)
Zobúdzame sa do pošmúrneho rána, Dážď visí vo vzduchu a na obrazovkách tabletov mojich súputnikov. Jediný Boris má odvahu vyraziť do istého dažďa. Ostatní čakáme, ako sa to vyvŕbi – no a ono sa vyvŕbilo. Začína pršať a prší čoraz viac a viac celý deň, bez prestávky. Sedíme na chate (Schronisko PTTK Kremenaros) a hráme karty. Poobede to už Sido psychicky nevydržal, navliekol pončo a hurá do dažďa. Po asfaltke išiel do Wolosateho pre pečiatku a zasa naspäť. Večer prichádza Borko, ktorý 20 hodín cestoval, aby s nami mohol ísť zajtra ne Kremenec, a Boris, celý mokrý – šlapal v hmle a daždi, nič z krajiny nevidel, ale dal to a tým vlastne zachránil česť celej skupiny. Jediný dal GSB až do úplného konca.
Sobota 18. 9. Usztrzyki Gorne – Nová Sedlica,
Počasie je ráno stále také vachrlaté, dážď sa zmenil na občasné mrholenie. Vyvezieme sa autobusom do sedla Przelecz Wierch Wyžniaňski a stúpame na Malu Rawku, Tá je celkom v mrakoch, rovnako ako Wielka Rawka. Škoda, mohli by byť odtiaľto pekné výhľady. Na Kremenci už začne pribúdať ľudí – poľských aj našich turistov. Tu definitívne opúšťame Poľsko a Stužickým pralesom zopstúpime do Novej Sedlice, kde sa naše štvorrčné putovanie hrebeňom Poľských Beskýd končí. V štyroch etapách sme prešli takmer 500 kilometrov, zo sedla Kičory pod Stožkom v Sliezskych Beskydoch až po Wolosate a Kremenec. Ostanú nám nezabudnuteľné spomienky.
Kto šliapal: Sido, Boris, Majka, Ivan, Pelé,
posledný deň na Kremenec aj Borko.
Prvé dve etapy (po Dunajec) aj Ctibor
Pelé