S bicyklom po Chorvátskych ostrovoch

3. – 11. máj 2014

Krk

Nedeľa

Ráno nás zastihlo na svahu kopcov nad Jadranským pobrežím. Pricestovali sme sem včera pred polnocou v hustom daždi, nechcelo sa nám v tej slote ani stavať stan, nuž sme noc prečkali v aute, poskladaní vedľa bicyklov. O chvíľu už prechádzame po moste cez malý ostrovček Sv. Marko na náš prvý ostrov – Krk. Síce už neprší, ale je zatiahnuté, osem stupňov nad nulou, chladný vietor vejúci od mora robí teplotu oveľa nižšou. Navliekame na seba takmer všetko oblečenie, ešte že som si na poslednú chvíľu pribalil spodky. Dnes sa veru na bicykel nedá ani pomyslieť. Prechádzame cez ostrov Krk a cestou si obzeráme zaujímavosti ostrova. Našou prvou zastávkou je mestečko Omišalj. Prvé stretnutie s južanskou architektúrou, úzke uličky, staré domy. Pri meste navštívime areál rímskych vykopávok, vedľa ktorých stojí polozrúcaná románska bazilika z 5. storočia. Ďalšou zastávkou je pri zátoke Puntarska Draga, kde stojí kamenný ranorománsky kostolík Sv. Donata – najstaršia stavba na ostrove. Tu z našej trasy odbočujeme na severné pobrežie ostrova do Starej Bašky. Prívlastok „stará“ vyvoláva asociácie starého romantického mesta, opak je však pravdou. V Starej Baške nie je, okrem krásnej prírody, do ktorej je posadená, o čo oko oprieť. Vraciame sa späť na hlavnú cestu vedúcu naprieč ostrovom a smerujeme do Bašky. Ešte pred ňou sa zastavujeme v osade Jurandvor, kde je v kostole Sv. Lucie umiestnený najväčší poklad ostrova – Baščianská ploča. Ide o kamennú dosku, do ktorej je vytesaný najstarší známy text písaný hlaholikou. Hlaholikou žije celý ostrov – na rôznych miestach sú ako sochy umelecky stvárnené jednotlivé písmená hlaholiky, tabuľky s textom v hlaholike možno nájsť na rôznych miestach ostrova.

O pol tretej poobede sme v cieli našej dnešnej cesty – v Baške. Vcelku milé mestečko v zátoke na konci ostrova, lemované mohutnou hradbou bielych vápencových vrchov. Krásne miesto. Počasie sa trocha umúdrilo, cez mraky nesmelo vykúka slniečko, už nie je taká zima, tak vyťahujeme bicykle a vydávame sa na nich na prehliadku mesta a potom ďalej po pobreží až do prekrásnej zátoky, kde je umiestnená FKK pláž. Ktovie prečo, dnes tu žiadni naháči niesu. Potom stúpame do kopca nad mestom ku kostolíku Sv. Ivana, odkiaľ je na Bašku a celú Baščiansku zátoku krásny výhľad. Večer potom trávime pri vínečku s Hornychovcami, ktorí v Baške trávia dovolenku.

Pondelok

Hornaté okolie Bašky nie je príliš vhodné na bicykel, zato je ako stvorené na pešiu turistiku. Bicykle teda dnes ostávajú porozkladané v aute a my vyrážame spolu s Hornychovcami na výlet do hôr. Stúpame do sedla Lipica, odkiaľ pokračujeme po hrebeni cez vrchol Velki Hlam (482 m n. m.) južným smerom ponad Bašku. Planina na hrebeni hôr je pokrytá škrapmi, skáčeme z kameňa na kameň, chôdza je dosť obtiažna. Výhľady na okolité hory, letovisko Baška, more a  ostrovy sú úžasné. Na hrebeni Velebitu, dvíhajúcim sa nad pobrežím, leží ešte sneh. Zo sedla Bratinac zostúpime späť do Bašky. Lúčime sa s Hornychovcami, sadáme do auta a vyrážame na opačný koniec ostrova, kde sú hory nižšie a menej strmé, pre bicykel vľúdnejšie.

Cestou navštívime staré mesto Vrbnik. Toto mestečko nás skutočne nadchlo. Spleť úzkych uličiek medzi starými domami nemá ďaleko od bludiska. V meste sa nachádz vraj najužšia ulička na svete – Klančič. Široká je iba 43 centimetrov, tlstý človek by ju zašprajcoval.

Stan staviame v takmer prázdnom kempe pri meste Krk. Naše tátoše už v aute netrpezlivo hrabú zadnými kolesami, pripravujeme si trasu túry na zajtrajší deň.

Utorok

Ukazuje sa krásny deň. Sadáme na bicykle a ideme do centra mesta Krk. Krásne staré mestečko. Potom pokračujeme zvlnenou lesnatou krajinou na juhovýchodné pobrežie ostrova. Po málo frekventovaných asfaltových cestách je to pohoda. Zastavujeme sa v dedine Kosiči, ktorej veža kostola vidieť zďaleka. Kostol zvonka nie je nič moc, vovnútri je to však úžas. Moderná, vkusná výzdoba, zaujímavé vitráže. Najviac ma fascinuje netradične stvárnená krížová cesta, akú som veru ešte nikde nevidel. Oplatilo sa sem prísť. Potom pokračujeme cez niekoľko Čiči (Bajčiči, Brusiči, Nenadiči, Milohniči) až k moru do Glavotoku, kde na brehu stojí starý kláštor. Sme tu úplne sami, nikde niet ani živej duše. Povedal by som – Bohom zabudnuté miesto, ale ako môže byť kláštor Bohom zabudnutý? Trocha sa ovlažíme v mori a opäť stúpame 140 výškových metrov do dediny Brzac, odkiaľ opäť klesáme k moru na opačnú stranu, kde nad morom stojí ukrytý v hustom lese starý kamenný románsky kostol Sv. Krševan. Znova vystúpať do Brzac, cesta späť do Krku potom rýchlo ubieha. Ešte raz sa prejdeme starým mestom, pekný deň zakončíme posedením pri hrvatskom pive (Pelé) a ovocni sokovi (Svaťa). Ohrdneme konzervami a vychutnávame „ligni na žaru“ (grilované chobotnice).

Cres

Streda

Ranným trajektom sme sa preplavili na ostrov Cres. Cres je veľmi málo obývaný ostrov, vzdialenosti medzi riedkymi dedinkami sú viac ako desaťkilometrové. Je to zelený ostrov, porastený lesom, ktorý však vyrastá z neuveriteľne kamenistej pôdy. Nikdy som ešte toľko kameňa pokope nevidel. Kameň je všade – na zemi, sú z neho domy, všadeprítomné kamenné ploty. Je to ostrov tichý, kľudný, s veľmi osobitou atmosférou.

Naše putovanie po ostrove sme započali v najväčšom meste ostrova Cres, kde si okrem obhliadky mesta zadovážime mapu ostrova. Poznávanie ostrova začíname jeho severnou časťou, kde navštívime mestečko Beli, naširoko – naďaleko jediné. Opäť prechádzka úzkymi romantickými uličkami, potom sa vraciame kúsok nazad a vystúpime na druhý najvyšší vrchol ostrova 639 metrov vysoký Sis. Najvyšším vrcholom je za ním ležiaci o deväť metrov vyšší Gorice, na ten ale nevedie cesta a predierať sa machiou sa nám veru nechce. Výhľady sa aj tak nekonajú – vrcholky hôr zakrývajú mraky. Následne navštívime rybársku dedinku Valun v centrálnej časti ostrova, odkiaľ pokračujeme úzkou cestou pomedzi kamennými plotmi do hôr, kde na nás čaká zlatý klinec dnešného dňa – mestečko Lubenice. Lubenice je fakt bomba. Staré mestečko, z diaľky vyzerajúce ako mohutný hrad, ktorému dominuje niekoľko románskych kostolov, stojí na vrchole kopca. (Sú tu tri kostoly, všetky tri zjavne používané. Podľa počtu udržiavaných domov v mestečku v Lubenicei nemôže žiť viac ako 20 obyvateľov. Zvláštne, tri kostoly pre zopár ľudí!) Hlboko pod nami vidíme more, narážajúce na skalnaté útesy pobrežia. Okolo samé hory, skaly. Nádherné miesto s jedinečnou atmosférou. Je už ale večer, treba sa nám ponáhľať, aby sme ešte za svetla dorazili do kempu pri meste Osor. V takmer prázdnom kempe si stan staviame v borovicovom lese na brehu mora, more nám po celú noc šumí do sna.

Štvrtok

Dnes je opäť na rade cyklodeň. Po prehliadke starobylého mestečka Osor smerujeme na južný cíp ostrova do osady Punta Križa. Je to 15 kilometrov po kvalitnej, kľudnej asfaltke lesom, cesta ubehne rýchlo. Ešte sa spustíme k moru, potom rovnakou cestou nazad. Je ešte iba poludnie, nuž si pridávame výlet na susedný ostrov Lošinj, kde chceme uskutočniť výjazd na najvyššiu horu ostrova Televrin (588 m). Podľa mapy naň vedie cyklocesta.

Lošinj

Ostrov Lošinj je od ostrova Cres oddelený len 11 metrov širokým pásom mora, tieto dva ostrovy sú spojené mostom. Aby mohli medzi ostrovmi plávať lode, most sa dvakrát denne otvára a prieplav uvolní. Nedvíha sa však, ako býva u takýchto mostov zvykom, ale spočíva na obrovskej točne a otvára sa ako kolotoč. Prejdeme mostom na Lošinjskú stranu a chvíľu hľadáme, kade by mala cyklocesta do hôr viesť. Tu, na Chorvátskych ostrovoch, je situácia pre cyklistov presne opačná ako u nás doma v Malých Karpatoch. V Malých Karpatoch sú perfektne vyznačené cyklookruhy, chýba k nim však akákoľvek mapa. V Chorvátsku sú cyklocesty vyznačené v mapách, v teréne však značka či smerovník neexistuje. Neostáva, než sa zorientovať podľa mapy. Po chvíli zistíme, že tá správna cesta prechádza cez kemping na ostrove Lošinj, a už stúpame do kopca. Je to záhul na nohy, ale po šotolinovej ceste sa dá. S pribúdajúcou výškou sa šotolinová cesta mení na kamenitú a je čoraz viac strmá. Tu už bicykle viac tlačíme, ako sa na nich vezieme. Po hodine a pol prichádzame k turistickej chate vo výške 288 metrov (kto by ju tu čakal). Nikoho tu niet, a tak sa chatár nudí a je už celkom slušne spitý. Sme v polovici cesty a máme toho už vcelku dosť. Necháme bicykle nad chatou a pešo vystúpime na najbližší kopec Osorščica (takmer 400 m n. m.) Výhľady na ostrovy a more stáli za tú námahu. Veľmi sa nám nechce z pekného miesta odísť, zvlášť keď si predstavíme tú cestu, ktorá nás čaká. Aj dole z kopca často ideme pešo a bicykle vedieme, jazda po tých šutroch by bola o hubu aj o gumy (o brzdách ani nehovorím). V spodnej polovici je to už v pohode, tam už k moru sfičíme rýchlo. V podvečer sa kúpeme v mori pri našom stane. Fúka vietor a robí slušné vlny, neodvažujeme sa nikam odplávať, len sa tak pri brehu hojdáme na vlnách. Rodinka s dvomi deťmi, zabalenými do teplých vetroviek s čapicami a aj kapucňami na hlavách, na nás od neďaleko stojaceho karavanu neveriaco pozerá, nám je však v mori dobre. Pekný deň zakončíme v starobylom Osore pri mise výborných grilovaných rýb.

Rab

Presun na ostrov Rab nám zabral skoro celý deň. Bolo treba prejsť cez pol ostrova Cres, naprieč Krkom, cca 80 km po pobreží, do toho dva trajekty. Akosi sme si zle vyrátali dĺžku cesty a obom trajektom sme zamávali, potom čakali poldruhej hodiny na ďalší.

Obrovská loď nás vypustila do neuveriteľne nehostinnej pustatiny. Všade naokolo rozpálené kamenné pláne, bez žiadnej vegetácie. Tak toto má byť ten vyhlásený ostrov s najzdravším ovzduším v Chorvátsku? Keď sme sa však v kolóne áut (tak sa jazdí na ostrovoch – vo vlnách. Keď trajekt vypľuje tú masu áut, idú všetci naraz, šalení hrvati sa ponáhľajú a v zatáčkach predbiehajú. Potom je poldruhej hodiny na cestách kľud, prejde sem – tam auto) prehupli na juhozápadnú stranu ostrova, razom sme sa ocitli vo vľúdnejšej, zelenej krajine. Súčasne s ňou začala aj civilizácia – jedna osada sa ešte neskončí a už začína druhá, kilometre súvislej zástavby. Ostrov Rab je podstatne viac obývaný a oveľa menej kľudný ako tie predchádzajúce.

Opäť začíname v meste Rab kúpou mapy, bez ktorej by sme ťažko plánovali bicyklovanie. Rab je nádherné staré mesto, postavené na úzkom výbežku pevniny nad morom. Už aj knieža Lichtenstein ho nazval najkrajším mestom stredomoria, ako sme sa tu kdesi dočítali. Stan si staviame v kempe kilometer od mesta, s krásnym výhľadom naň. Do desiatej buráca diskotéka v bare v kempe, do noci potom akási slávnosť v meste (už pri večernej prehliadke mesta sme videli, ako si chystajú decibely). Darmo, sme už v prímorskej civilizácii. Len si predstavujeme, čo len tu musí byť v sezóne?

Sobota

Sadáme do sediel bicyklov a opäť smerujeme do hôr. Opäť je naším cieľom najvyšší vrchol ostrova, 410 m vysoký Kameniak. Tentoraz je to v pohode, asfaltová cesta vedie až takmer na vrchol. Len nohy dostali zabrať. Pokocháme sa výhľadmi na ostrov a spúšťame sa dolu, aby sme ďalej smerovali ku kláštoru Sv. Eufémie. Cestou malá zachádzka – po týždni sme prvýkrát uvideli značku cyklocesty. Vydali sme sa v smere šípky, tá nás však poslala na kamenitú cestu stredom ostrova, vedúcu ktoviekam. Radšej sme sa vrátili, zbytočne sme si tak zašli 6 km v nie veľmi záživnom teréne.

Po prehliadke kláštora nad morom smerujeme na polostrov Califront. Polostrov je prírodná rezervácia (našťastie, ináč by tu všade stáli hotely), porastená príjemným lesom s dvestoročnými borovicami. Bicyklujeme na jeho severný koniec, odkiaľ je cez zátoku nádherný výhľad na mesto Rab. Potom šibneme k moru do krásnej zátoky s  plážou. Slniečko príjemne hreje, dnes sa nekúpeme sami. Náš zámer prejsť celým polostrovom na jeho južný koniec prekazil plot so zamknutou bránou a ceduľou zakazujúcou vjazd bicyklov, napriek tomu, že v mape je tu zakreslená cyklotrasa. Nuž sa príjemným lesom vraciame, po brehu mora potom bicyklujeme do mesta Rab a ďalej do nášho kempu. Do neskorých nočných hodín nám vyhráva diskotéka, tentoraz z druhej strany zátoky.

Nedeľa

Dopoludnie využívame na obzretie zvyšnej časti ostrova. Ideme na jeho severozápadný koniec, kde leží vyhlásené letovisko Lopar. Lopar nás nenadchol, okrem zátoky s plážou a priezračnou vodou (taká je ale všade na ostrovoch) tu nie je nič k videniu. Ideme si pozrieť aspoň kostolík nad osadou. Fascinuje nás tabuľka s piktogramami neuveriteľného množstva zákazov pri vchode (svedčí o tom, aká klientela sa tu v lete vyskytuje). Okrem zákazov bežných (zákaz vstupu v plavkách či zákaz fotenia) sú tu aj také, čo by človek považoval za samozrejmosť (zákaz fajčenia či počúvania rádia). Úplný vrchol je však zákaz jazdy na kolobežke (v kostole! ). – Logicky z toho vyplýva, že na kolieskových korčuliach, bicykli či motorke sa v kostole jazdiť môže, tie tu namaľované nie sú.

O dvanástej na poludnie sa naloďujeme na loď smerujúcu na pobrežie, už nás čaká len dlhá cesta domov.

Čo dodať na záver? Každý z navštívených ostrovov mal svoju atmosféru, každý bol trocha iný, každý mal svoje čaro. Najviac na nás však zapôsobil ostrov Cres.

Fotografie môžete nájst na našej stránke Picasa.