Michal Matyšek so svojimi kamarátmi bol už dvanásťkrát na akcii „Okolo Tatier“ (dvakrát som bol s ním aj ja), a neviem, či chalani mali z poverčivosti obavy pred trinástou účasťou na tejto akcii, alebo jej už mali plné zuby, ale už niekedy na konci marca prišli s ideou ísť niekam inam. Tak som si spomenul na nádhernú jeseň v Salzburglande, na Majstrovstvá sveta v cyklistike novinárov a na stretnutie s Edym Merckxom spred dvoch rokov.

Cyklo-Salzburgland

a hneď som im túto destináciu aj ponúkol. A keď Michalova manželka Monika zabezpečila aj ubytovanie, pridal sa aj môj kolega z denníka SME Jozef Bielik a spolu s Michalom a jeho štyrmi priateľmi Jankou, Ďurom, Maťom a Dušanom, sme vo štvrtok 28. mája o 6,30 ráno vyrazili z colnice v Kitsee na Salzburg.

Príchod, ubytovanie a rozjazdenie

Okolo jedenástej hodiny, bez vážnejších navigačných problémov, parkujeme môj pežotík a Dušanovu Octáviu na parkovisku pred domom v Kirchbergu – Kershame, asi šesť kilometrov na sever od jazera Matsee, ktorý sa na nasledujúce štyri dni stáva naším domovom. Dvojposchodový dom s piatimi izbami, kuchyňou, obývačkou a kôlňou na uskladnenie bicyklov je nám k dispozícii na štyri dni za 370 eur. Zvítame sa s domácou, ktorá nám odovzdá kľúče, niečo málo pojeme a vyrážame do okolitej zvlnenej jazernej krajiny.

V Dušanovej Octávii sa priviezli aj štyri horské bicykle, v mojom pežotíku tri cestné špeciály. Logicky sa rozdeľujeme na dve skupiny. Janka, Ďuro, Maťo a Dušan by radi vyrazili aj na nespevnené lesné cesty, my traja – Michal, Jozef a ja by sme neradi opustili kvalitný asfalt rakúskych ciest a cestičiek. Na prvé zoznámenie sa s okolím vyrážame spoločne asi o jednej po obede smerom k jazeru Grabensee. Ako celistvá partia sme spolu s kolegami na horských bicykloch vydržali možno prvých šesť – sedem kilometrov, potom nám ich pomalé tempo prestalo vyhovovať a naše cestné špeciály si išli po svojom – dopredu a po asfaltke.

Do Rakúska som si priniesol aj GPS navigáciu Garmin Colorado 300. Dôvody boli dva:

1. Keďže sme nemali k dispozícii podrobnejšiu mapu oblasti chcel som využiť mapy nahraté v navigačnom prístroji na orientáciu v teréne a pri výbere trás. V prístroji bola mapa Garmin City Navigator Europe 2008.

2. Chcel som prístroj využiť aj na zachytenie trás na mape viď http://www.jesko.sk/cyklo/, ale aj na zaznamenanie výškového profilu a prejdenej vzdialenosti.

Vychádzali aj vracali sme sa na to isté miesto, podľa
GPS bola jeho nadmorská výška niečo viac ako 500 metrov (to tvrdila GPS aj
počas nasledujúcich dní) a tak je záhadou to 80-metrové stúpanie na prvých
dvoch kilometroch trasy zo 420 na cca 500 metrov, aj keď v úvode trasy sme
naozaj asi dva kilometre stúpali, ale chudák GPS prístroj sa asi potreboval aklimatizovať
v novom prostredí.

Naša štvrtková trasa je na http://www.jesko.sk/cyklo/ zaznačená červenou farbou. Počasie nebolo pre cyklistov prívetivé. Dažďu “viseli z oblakov nohy”, a tak sme zvolili trasu, ktorá sa príliš nevzďaľovala od nášho nového obydlia. Dohromady asi 43 kilometrov, dvakrát sme blúdili hľadajúc cestičku na vrchol pohoria Tannberg, kde mala byť rozhľadňa, ale nijakú vhodnú (rozumej asfaltovú) sme nenašli.

K Orliemu hniezdu a na Rossfeldstrasse

Unterau, nástup na Rossfeldstrasse – 750 metrov nad morom, v pozadí Watzmann.

Ešte doma v Bratislave mi Jozef navrhol, aby sme sa pozreli aj do oblasti, v ktorej mal Hitler dom. Malo to byť už v Nemecku neďaleko Berchtesgadenu pod masívom Kehlstein. Priamo na Kehlsteine (1 837 mnm), mal Hitler tiež dom, ktorý mu v roku 1938 venoval Martin Borman. Sem vraj často nechodil a tak ho spojenci nezničili a nerozbombardovali a prischol mu názov Orlie hniezdo, ktorý však domáci nepoužívajú. Po vojne sa chata na vrchole Kehlsteinu zrekonštruovala a teraz slúži ako vyhliadkový bod pre turistov, ktorí sa sem môžu dostať pešo alebo kyvadlovou dopravou z parkoviska v osade Obersalzberg v nadmorskej výške asi 1 000 metrov.

Niekde v Obersalzbergu v lese neďaleko vyhliadkovej cesty Rossfeldstrasse sa nachádzal aj pôvodný dom Hitlera, v ktorom prijímal aj významné návštevy a robil dôležité štátnické rozhodnutia. Dom bol v závere vojny niekoľkokrát bombardovaný spojencami, nikdy nebol obnovený a miesto, kde sa nachádzal nie je nijak označené.

Výhliadkovú cestu Rossfeldstrasse som identifikoval ako cestu, ktorú mi Musto popisoval, že ide po alpskom hrebeni a po hranici medzi Nemeckom a Rakúskom a že sú z nej pekné výhľady najmä do Rakúska. Výhľady boli naozaj pekné ale zaplatiť sme za ne museli viac ako 800-metrovým stúpaním, ale to si môžete pozrieť medzi fotkami. Tu je profil okruhu cesty Rossfeldstrasse z Unterau do Unterau, ktorú sme absolvovali v piatok. Na http://www.jesko.sk/cyklo/, zeleno vyznačený okruh pri Berchtesgadene.

Cesta bola výborná, široká, kvalitný asfalt a ocenili sme aj skutočnosť, že od nadmorskej výšky asi 1 180 metrov to bola mýtna cesta a tak na nej nebola veľká premávka. Prekonávanie nadmorskej výšky bolo značené po každých sto metroch a tak sme (bohužiaľ) vedeli na čom sme. Pár sto metrov – niekde v nadmorskej výške cca 1 350 metrov, sme si odšlapali s Michalom časť trasy pešo. Na trase sme opäť mali obavy z dažďa, ale problémy nám robil len vietor a chlad.

Po návrate z kopca sme sa rozhodli ísť ešte do Berchtesgadenu a k jazeru Konigsee. Z jazera Konigsee sme videli len jeho najsevernejšiu časť, ktorú okupovali davy turistov. Späť do auta nás zahnal dážď. Ten bol aj príčinou toho, že sme upustili od priehliadky Berchtesgadenu a tak sme si len spoza stieračov za jazdy prehliadli centrum mesta.

Ako sa Jozefovi nechcelo bicyklovať

V sobotu od rána mrholilo a tak sme sa vybrali autom do neďaleko Strasswalchenu, kde pri piatkovom návrate domov videli kolegovia veľký obchod s bicyklami. Partia na horských bicykloch, ktorá v piatok zmokla do nitky, sa rozhodla ísť na pešiu turistiku do Salzburgu.

Po obede sme ostali v našom domčeku len my traja a napriek mrakom sme sa predsa len rozhodli bicyklovať. Jozef sa pridal, ale povedal, že po polhodine sa otočí a vráti domov. Vyrazili sme najprv na sever, ale potom nás mraky otočili na juh, opäť k jazeru Matsee a Obertrumer See. Jozef sa po polhodine – pri mestečku Seeham, otočil a vracal sa domov. S Mišom sme pokračovali popri jazere až do Obertrumu, väčšinou už v mrholení, ktoré bolo vytrvalé a mraky nedávali veľké nádeje na zlepšenie počasia. Tu je profil trasy, ktorú sme prešli s Mišom, na mape http://www.jesko.sk/cyklo/ je trasa naznačená modrou.

Prvých dvadsaťdva kilometrov do Obertrum am See bolo v pohode aj keď mierne mrholilo. Potom sme sedeli asi dve hodiny v krčme, ale keď neprestávalo pršať po štvrtej sme sa rozhodli vyraziť domov. Trasu sme si vybrali cez kopec na Grossenegg, Berndorf a Perwang, aby sme sa nevracali po tej istej ceste. Nádherná krajina, škoda že nám neprialo počasie. Aj napriek tomu, že som mal v GPS prístroji nahratú mapu celej Európy bezpečne ma previedol aj po malých cestičkách medzi samotami. Adam mi na riadidlá pripevnil špeciálny držiak a čitateľnosť mapy na displeji bola dobrá v daždi aj na slnku. Domov sme prišli asi o pol šiestej a Jozefa nikde. Objavil sa až o šiestej a najazdil asi sto kilometrov. Vraj si to potom, čo nás opustil rozmyslel a vydal sa na východ do Strasswalchenu a na sever do Mattighofenu.

Cesta domov okolo Mondsee

Ani nedeľné ráno nebolo prívetivé – zima a mraky. Kolegovia na horských bicykloch nás predbiehajú a pred desiatou vyrážajú na sever, kde bol Jozef včera a nalákal ich tam farbistými opismi prírody a prívetivých mestečiek. Naša trojica sa balí a vyrážame na dialnicu smer Viedeň, so zámerom odskočiť si k Mondsee ak sa počasie umúdri. To sa aj stalo a pred dvanástou parkujem pri jazere Mondsee. Zelenomodrá trasa na mape http://www.jesko.sk/cyklo/.

Pri jazere Mondsee síce opäť fúka a je dosť chladno, ale neprší, dajú sa robiť aj zaujímavé fotky a v pohode obkrúžime jazero bez výraznejšej zmeny nadmorskej výšky. Trasa len trikrát odbočí od jazera a vyšplhá sa o niekoľko metrov vyššie. Cestou domov sumarizujeme náš štvordenný pobyt. Jozef má v nohách niečo viac ako dvesto kilometrov, my dvaja s Michalom slabých stotridsať, ale prakticky každý deň sme zápasili so zlým počasím. Najväčší zažitok bol pre nás asi kopec pri Berchtesgadene s viac ako 800-metrovým prevýšením a nádhernými výhľadmi z vrcholového hrebeňa na Rossfeldstrasse.

Text Vlado Ješko, foto Vlado Ješko, Michal Matyšek