Južne od sedla Semmering sa začína dlhý hrebeň, tiahnúci sa mnoho kilometrov juhozápadným smerom. Mnohokrát sme sa naň dívali z Raxu či z Hochschwabu. Miestami holý, pokrytý lúkami, miestami zalesnený hrebeň lákal. Nahodiť batohy na chrbát a tiahnuť nenáročným hrebeňom doďaleka…

Hrebeňom Fischbacherských Álp

19. – 20. jún 2009

Táto predstava sa naplnila až teraz – vlastne náhodou, bola to z núdze cnosť. Pôvodný dlho plánovaný zámer výstupu na najvyššie kopce nízkych Taur sme pre zlú predpoveď počasia na poslednú chvíľu, tesne pred odchodom, vzdali.

Boris ostal doma, že moknúť nebude, my ostatní (Pelé, Ivan a Vlado) sme boli natoľko nadržaní vypadnúť niekam do hôr, že sme v piatok ráno vyrazili aj napriek vedomiu, že zmokneme. Len kopce sme zvolili nižšie, kde ten dážď natoľko nevadí, a bližšie, pretože predpoveď pre Niederősterreich bola predsa len o niečo miernejšia.

Auto nechávame v Spital am Semmering na parkovisku pri dolnej stanici lanovky pod Stuhleck (premáva iba v zime) a za krásneho počasia vyrážame na pochod. Najlepšie by bolo vyraziť na hrebeň zo sedla Pfaffensatel, je to o 500 metrov vyššie (1372 m), tam sa hrebeň Fischbacherských Álp začína. Ako sme ale zistili v infocentre v Semmeringu, nejde tam žiadny autobus a my by sme sa nemali ako vrátiť pre auto. Spočiatku ideme po ceste, potom stúpame strmo lesom na chatu Karl Lechner Haus, už neďaleko vrcholu Stuhleck. Na Stuhlecku sme na poludnie.

To už je ale susedný Schneeberg a Rax vypnutý (rozumej celý zahalený do mrakov, nevidno ich).

Mrakov postupne pribúda, predpoveď počasia sa začína napĺňať. My sa ale nachádzame na rozhraní frontov – na severozápad od nás je škaredo, na juhovýchod modrá obloha a slniečko. Koniec čiernych mrakov a začiatok modrej oblohy sa nachádza priamo nad nami. To nás utvrdzuje v presvedčení, že výber pohoria pre dané podmienky bol správny.

Hrebeň Fišbacheriek, po ktorom nás ďalej nohy nesú, je nenáročný, hôlnatý, idylický. Rozľahlé lúky, pasúce sa kravičky Milky, ďaleké výhľady, bohužiaľ len na juh a na východ, inde je čierňava.

Nikde ani človiečika. Idylku máličko narúšajú veterné elektrárne na bočnom hrebeni. Tie do krajiny nepatria, ale keď si predstavím pohľad na dymiacu tepelnú či jadrovú elektráreň, čo je možné často vídať u nás a v Čechách, je pohľad na točiace sa vrtule neporovnateľne lepší a príjemnejší.

Na vrchole Pretul, poslednom na našej dnešnej trase, stojí kamenná rozhľadňa – dosť neobvyklé na holom trávnatom vrchole, kde žiadne stromy nezakrývajú výhľad. Pod kopcom sa nachádza chata Rosegger Hütte, naše útočisko pre dnešnú noc.

Na chate si dávame pivko, večeru, prechádzame sa po okolí. Je pekný večer a nám je dobre. Vlado s Ivanom sú ešte stále presvedčení o nekompetentnosti meteorológov, pretože keď je pekne dnes, škaredo už nemôže byť.

Deviata hodina večer však ukázala ich omyl. Najprv sa zahalil do čiernych mrakov Hochwechsel, na ktorý po celý deň svietilo slnko, a vzápätí sa spustil prudký dážď a vietor. Dážď bubnoval na strechu chaty po celú noc, ráno to nebolo iné. Posilníme sa čučoriedkovou štrúdľou a horcovým šnapsom a podľa hesla že neexistuje zlé počasie ale iba zlé oblečenie navliekame na seba goretexové gate a bundy a vyrážame do dažďa. Zvyšok hrebeňa absolvujeme v hmle, celkom bez výhľadov.

Na trávnatom chrbte Rattner Alm stojí rad veterných elektrární priamo na hrebeni, naša cesta vedie popod krútiace sa vrtule. Obrie vrtule vystupujúce z hmly pôsobia zvláštne tajomným dojmom. Pri prechode hrebeňa Rattner Alm chápeme, prečo elektrárne postavili práve na tomto mieste, fúka tu statočne.

Na chate Hauereck Hütte na nás chatár pozerá dosť prekvapene, dnes veru nikoho nečakal. Trochu sa v teplých útrobách chaty zohrejeme a potom sa už definitívne lúčime s hrebeňom Fischbacherských Álp. Čaká nás 16 km zostup dolinou do Langenwangu, vo vytrvalom hustom daždi dosť otrava. Potom nás ešte čaká presun vlakom späť do Spital am Semmering (sú to síce len tri zastávky, ale presun je vzhľadom na frekvenciu premávky rakúskych vlakov náročným zážitkom), kde na nás trpezlivo čaká Peleho Roomster Arpád. Tu sa naše putovanie končí. Na záver ešte ostáva povedať, že kúsok za sedlom Semering prestalo pršať, vykuklo slniečko, ukázala sa modrá obloha. To aby nám bolo ľúto, že z hôr odchádzame.

Text Pele, fotky Vlado Ješko a Pele