Na Veľkú noc v tomto roku naše kroky viedli do Cerovej vrchoviny, málo známeho kúta našej vlasti. Cerová vrchovina je oku lahodiacou sopečnou krajinou s pomerne mladými sopkami, najmladšie sopky tu nemajú ani milión rokov. Nedávna vulkanická činnosť dáva tomuto pohoriu osobitý charakter. Názov Cerová vrchovina dostalo pohorie od teplomilného duba cerového, ktorý sa tu hojne vyskytuje a pretože sa jeho listy rozvíjajú o niečo neskôr, ako u iných druhov dubov či ostatných listnatých stromov, dáva v tejto jarnej dobe lesom príznačné sfarbenie.

Cerová vrchovina

Veľká noc, 22. – 25. 4. 2011

Fotografie môžete nájsť na našej stránke Picasa.

Do Cerovej vrchoviny sme vyrazili v hojnom počte, takúto akciu s tak hojným zastúpením naša klubová história nepamätá. Napriek tomu sa náš výlet takmer skončil skôr, ako sa začal. Ubytovanie sme mali zaistené už od februára, tri dni pred Veľkou nocou sme sa však úplnou náhodou dozvedeli, že naša rezervácia bola ubytovateľom zrušená, lebo sa mu naskytol lepší kšeft, a vôbec neuznal za vhodné nám to aspoň oznámiť. Myslím, že by som takto neseriózny podnik mal menovať, aby každý vedel, na koho si má dať pozor. Ide o turistickú ubytovňu Novops v Lučenci. Zháňať ubytovanie pre 21 ľudí dva dni pred Veľkou nocou nebolo ľahké, ale napokon nás prichýlili v chate Poľana v Tuhárskej doline.

Piatok 22. 4. 2011

V piatok skoro ráno vyráža z Bratislavy konvoj šiestich áut (teda len štyroch, dve idú trocha neskôr) na juhovýchod, smerom na maďarskú zem. Prvou našou zastávkou je obec Hollókó v Maďarsku, nad ktorou sa vypína zrúcanina stredovekého hradu. Hrad Hollókó, v preklade Krkavčí kameň, bol postavený v 13. storočí podľa niektorých prameňov Matúšom Čákom Trenčianskym. Rázovitá obec Hollókó pod hradom, zapísaná do svetového kultúrneho dedičstva UNESCO, je pamiatkovou rezerváciou ľudovej architektúry. Hollókó ale nie je skanzen, je to živá obec. Mnohé domy sú obývané, v rade ďalších sú krčmičky či múzeá. Prezeráme si pekné murované domčeky so sedlovými strechami. Obyvatelia sa vzorne starajú o čistotu a peknú úpravu svojej obce (súdiac okrem čistoty a upravenosti domčekov aj podľa množstva tetušiek s metlami, ktoré po ceste stretáme).

Naša ďalšia cesta vedie na zrúcaninu hradu Salgóvár z 14. storočia, postavenú z čierneho bazaltu, z ktorého je aj skala pod hradom. Z Bosorkinej skaly neďaleko hradu máme pekný výhľad na Cerovú vrchovinu a na hrady Salgó a Šomošku, stojace neďaleko seba.

Tretím hradom, ktorý dnes navštívime, je zrúcanina hradu Šomoška na Slovensko – Maďarskej hranici. Hrad bol postavený v 13. storočí z šesťbokých čadičových stĺpov (ktorých je tu na okolí dostatok), čím je na Slovensku unikátny. Pod hradom je nádherný, 9 metrov vysoký kamenný vodopád. Päť a šesťboké čadičové stĺpy navodzujú dojem skamenenej padajúcej vody.

Na Šomoške sa stretáme s Borisom, ktorý sem prišiel ktovieodkadiaľ cestou aj necestou, podchvíľou aj cez husté kríky, čo je názorne vidieť na jeho teraz už značne vzdušných nohaviciach. Boris toho ale stále nemá dosť, a tak pokračuje aj s Ctiborom v pešom pochode do Šiatorskej Bukovinky. My si zatiaľ pozrieme kameňolom Mačacia, kde má byť náučný chodník, popisujúci geologické javy a vrstvy lávových hornín odkrytých v kameňolome. Náučný chodník je ale taký našský, slovenský. Staré tabule pováľané po zemi, veľa sa toho veru nedozviete.

Potom už pokračujeme všetci spolu do Tuhárskej doliny, kde v chate Poľana máme zaistené bývanie.

Sobota 23. 4. 2011

Po raňajkách sa všetci presúvame do obce Ipolytarnóc v Maďarsku, kde máme na deviatu hodinu zjednaný vstup s anglicky hovoriacim sprievodcom (po maďarsky z nás čo – to rozumie iba Milan) do geologického parku. Geologický náučný chodník sprístupňuje odkryté sedimenty treťohorného mora, mimoriadne bohaté na skameneliny. Táto lokalita je vraj najbohatším náleziskom treťohornej skamenenej fauny a flóry na svete. V dávnej histórii (pred viac ako 20 mil. rokov) tu bolo plytké teplé more, priaznivé pre život veľkého množstva živočíchov a rastlín. Zvyšky bohatého života neskôr prekryli produkty vulkanickej činnosti, čím ich dokonale zakonzervovali a uchránili pred zničením. Postupným odvetrávaním hornín v priebehu miliónročí sa skameneliny čiastočne odhalili, o zvyšok sa postarali geológovia. Tak máme dnes možnosť pozorovať život z pradávnych dôb. Pohľad na skamenené mohutné stromy či na odtlačky stôp pravekých zvieratiek vyryté do pieskovca je nezabudnuteľným zážitkom. Potom prechádzka po visutom chodníku, vybudovanom v korunách stromov (v podstate len taká komerčná atrakcia) a peší výlet k rozhľadni na hraničnom hrebeni po biologickom náučnom chodníku. Tu sa odpojuje skupinka pešiakov, pokračujúca na Slovensko do Lipovian, šoféri a lenivci sa vraciame na parkovisko a ideme tiež do Lipovian, ale autami. Lipovany sú významné tak ako Ipolytarnóc odkrytými fosíliami v pieskovom lome za dedinou, ale v oveľa – oveľa menšom rozsahu. Taký superminiatúrny Sandberg.

Potom smerujeme do Fiľakova. Fiľakovský hrad je postavený, tak ako všetky hrady v týchto sopečných horách, na tufovom zvyšku sopky, čo mu dodáva na impozantnosti. Zrúcaniny hradu sú dnes celkom slušne zrenovované, v Bebekovej bašte je múzeum.

Cestou do nášho dočasného domova sa ešte zastavujeme v Halíči s úmyslom prezrieť si Halíčsky zámok. To sa nám však nepodarilo – zámok sa renovuje a nedá sa dostať ani do jeho blízkosti. O niečo úspešnejší sme v Starej Halíči, kde majú pri kostole Sv. Juraja krásnu drevenú zvonicu, postavenú bez jediného klinca (šróby sa nerátajú, ale tie sem pridali až v novodobej histórii, naši predkovia sa nebáli, že by to bez nich spadlo). Kostol je tiež zatvorený, podarilo sa nám však uprosiť mníšky bývajúce v susedstve, aby nás pustili aspoň ku zvonici.

Podaktorí toho dnes ešte nemajú dosť. Milanovia s Monikou a Bejkou idú ešte na zrúcaninu hradu Divín pri Ružinovskej priehrade, Vlado s Adamom a Majou si vystúpia na vrch Javor. Prichádza aj Ctibor, ktorý si dnes urobil 40 km pešiu túru v Ostrôžkach. Večer trávime pri dobrom Milanovom vínečku.

Nedeľa 24. 4. 2011

Presúvame sa do Hajnáčky, kde si prezrieme zvyšky hradu Hajnáčka na impozantnej tufovej skale, potom vyrážame na túru na Steblovú skalu. Najprv po lúkach s prekrásnymi výhľadmi na Hajnáčku a celú Cerovú vrchovinu, potom v lese prekonávame skalnatý sopečný vrch Zaboda. Napokon prichádzame pod Steblovú skalu. Je to skalný útvar vytvorený z mohutných čadičových stĺpov, oveľa väčších, ako boli na skalnom vodopáde na Šomoške. Výstup na vyhliadku nad skalou je výživný – strmo hore v kĺzavom šotolinovom teréne. Zo Steblovej skaly naše kroky smerujú na Ragáč. Cesta naň je dosť zaujímavá, pretože nech sa na mňa miestni turisti a značkári nehnevajú, úsek od sedla Pod Zabodou po Ragáč je asi najhoršie vyznačkovaný turistický chodník na Slovensku. Staré zelené značky vás dovedú do ťažko priechodnej húštiny, kde skončia, nikde naokolo ani náznak chodníka. Tvorca tohto úseku turistickej značky mal určite veľký zmysel pre humor a hlavne škodoradosť. Tento krátky úsek trasy nás stál veľa času, o nič lepšie to nebolo ani ďalej pod Ragáčom, ktorý sme pre absenciu turistických značiek zdolali diretisimou. Vrchol Ragáča však dal zabudnúť na všetky útrapy výstupu. Ragáč patrí medzi najmladšie sopky na Slovensku, soptil ešte v mladších štvrtohorách, na jeho vrchole sú početné stopy po sopečnej činnosti. Jedným z nich je studňová jama, ktorá je výsledkom prieniku sopečných plynov cez horúcu lávu. Niekoľko desiatok metrov hlboká diera ako do pekla, skaly okolo nej sú sfarbené do žlta od síry. Tak toto sa asi inde na Slovensku vidieť nedá.

Pondelok 25. 4. 2011

Väčšina dievčat nás už opustila včera, tie, čo ostali, sme vyšibali aj za ne. Po šibačke nás nečakane opúšťajú aj Milanovia a čakane Zdeněk s Katkou a Lenkou, v silne oklieštenej zostave, ktorá sa už zmestí do jedného auta, sa presúvame opäť do Maďarska do obce Somoskóújfalu, aby sme zdolali najvyšší vrch Cerovej vrchoviny, 725 metrov vysoký Karanč. Nie je to dlhá túra, prekvapujúco strmé svahy v týchto nenápadných sopečných horách však dajú zabrať. Z rozhľadne na vrchole máme celé pohorie aj s okolím ako na dlani. Škoda len, že už sa pokazilo počasie – je zatiahnuté a všetko šedé. Karančom sa naše pôsobenie v týchto horách končí. Ešte sa cestou domov zastavíme v malej dedinke Ľuboreč pri Lučenci, kde sa v nenápadnom gotickom evanjelickom kostole (ktorý zvonka vyzerá, že sa musí každou chvíľou zrútiť) ukrývajú vzácne staré fresky. Kostol je pochopiteľne zamknutý, podarilo sa nám však nájsť pani, ktorá nás pustila dnu a ešte mnoho zaujímavého porozprávala, takže sme poklad, ktorý tento kostol skrýva, mali možnosť uvidieť.

Na akcii Cerová vrchovina sa zúčastnili:
Pelé a jeho dievčatá Svaťa, Barborka, Lenka
Ctibor, Maja M., Monika, Edita s Peťom, Bejka, Boris O.
Vlado so synmi Adamom a Borisom
Zdeněk s Katkou, Milan a Milan
Alenka s Alenkou a Mišom

Fotografie môžete nájsť na našej stránke Picasa.

Pelé