Chočské vrchy

Na horárni v Chočských vrchoch

13. – 20. Júl 2019

 

Zúčastnili sa:  Borko s dievčatkami, Paľko, Jožko N., Ivan, Peťo, Majka, Pelé, Svaťa, Bejka, Ctibor, Valika, Zdeněk,  Boris

 

Sobota 13. Júla:

            Poobede sa postupne  schádzame na horárni pod Mešterovou, ktorú máme prenajatú na celý týždeň. Ubytovanie to má byť tentokrát nadštandartné, s teplou sprchou a tak, iba vybavenie izieb nič moc. Ale zastrešené posedenie vonku pri ohníku naozaj nadštandartné je. Pri ohníku sme veru posedeli každý večer, aj tento prvý, kým začalo pršať.

Nedeľa 14. Júla:

            Prší celú noc, predpoveď počasia tiež nie je nič moc. Česi by povedali, že je to „takové vachrlaté“, Šarišania (Valika) že „šľonči“.  Nuž si na dnes plánujeme iba krátku túru. Jedna štvorčlenná skupina (Pelé, Svaťa, Zdeněk, Ivan) ideme na Liptovský hrad. Kvôli dažďu volíme vyčkávaciu taktiku. Navštívime Bešeňovú, kde vyhľadáme Bešeňovské travertíny. Taká neveľká skala, trocha farebná, dnes už viac menej suchá a mŕtva. Cesta k nej nie je nijako označená, musíme si travertínovú skalu  pohľadať sami. Neďaleko nej sa nachádza minerálny prameň s celkom dobrou vodou. Medzitým prestane pršať, aj slniečko kde-tu vykukne, a tak sa presúvame do Kalamenov a vyrážame do kopca. Hore na Liptovskom hrade (je to najvyššie položená zrúcanina hradu na Slovensku) nás opäť zastihne dážď, je tu ale prístrešok, v ktorom ho v pohode prečkáme.  Pod prístreškom si v prípade dlhej chvíle možno zahrať aj hru „Človeče nehnevaj sa“ – je tu pekná, veľká drevená doska na hru s jamkami na farebné kamene, ktoré sú v priloženej krabičke. My si však hru nezahráme, pretože prestáva pršať a vydáme sa na zostup.  Na záver túry sa ešte vykúpeme v teplej termálnej vode v Kalamenskej mláke.

            Druhá skupina (zvyšok osadenstva)  na dnes zvolila prechod Kvačianskou dolinou. Na oravskej strane si ešte pridajú výstup na vrch Súšava v Skorušinských vrchoch, na ktorom má stáť rozhľadňa. Cesta k rozhľadni je značená miestnym značkovaním, a to dosť zaujímavo. Na rovnej a jasnej ceste značka za značkou, na rázcestiach vôbec nič, žiadna značka aj niekoľko sto metrov. A tak sa stalo, že sa skupina ocitla v rúbanisku tesne pod vrcholom kopca, kde by už tá rozhľadňa mala byť. A ona nikde, okolo rúbaniska iba hustý les. „Rozhľadňu asi vyťažili“, vraví Ctibor. Majka to ale nevzdáva, zanorí sa do húštiny a o chvíľu už počuť jej víťazoslávny krik. Rozhľadňa je postavená zaujímavo – v lese, o niečo málo nižšia ako okolité stromy, takže výhľady sú dosť obmedzené.  Na zostup si skupina zvolila druhú, o niečo kratšiu cestu. Tá ich po chvíli zaviedla na zvážnicu dokonale rozrytú a rozbahnenú od ťažkých lesných mechanizmov. Blata viac ako majú v Piešťanoch, obzvlášť teraz, keď celý deň podchvíľou prší. Prosto zážitok. Zvládnu to našťastie len s dobre zablatenými topánkami, iba Jožo, ktorý sa na šmykľavom zostupe poskladal, je od blata celý (kto za jeho pád mohol  vedia všetci zúčastnení, ja ho tu menovať nebudem, ale nebol to nikto z prítomných).  Návrat na Mešterovú absolvovali autobusom. Šofér bol veľmi zhovievavý, pustil ich do autobusu v zablatených  topánkach. „Ten celý od blata nech si sadne na zem ku schodíkom, ja to potom poutieram“ vraví pri pohľade na Joža.

 

Pondelok 15. Júla:

            Dnes už má byť pekne, všetci ideme na Choč.  Takto spolu vlastne jedinýkrát za celý týždeň. Aby sme nemuseli hore aj dole rovnakou cestou, ideme dve partie oproti sebe. Jedna z Lúčok, druhá z Valaskej Dubovej. Výstup je strmý, prevýšenie riadne, dá nám všetkým zabrať. Hlavne potom zostup – obidve skupiny boli presvedčené, že tá cesta, ktorou išli nahor, bola tou lepšou. Výhľady z vrcholu Choča však stáli za vynaloženú námahu (aj keď Jožo vravel, že by bol radšej na 12 – hodinovej šichte v práci). Po včerajšom daždi je vzduch vyumývaný, vidíme veľký kus Slovenska. Nie nadarmo je Choč považovaný za jeden z najlepších výhľadových kopcov u nás. Milým prekvapením bolo, keď Majka na kopci  vytiahla z batoha fľašu šampanského a poháriky, vrchol sme oslávili dôstojne.

            Po zostupe sa nám prihodila ešte jedna nepríjemnosť – Valikine auto, ktoré domov z Valaskej dubovej šoféroval Pelé, si povedalo že cudzieho pána ono počúvať nebude a na križovatke v Liptovskej Teplej   prestalo fungovať.  Zablokovalo sa, naštartovať nešlo. Situáciu musela riešiť odťahová služba a autoservis v Ružomberku. Príčinou bol kolaps batérie, po jej výmene už autíčko opäť fungovalo. Z túry sme sa ale tým pádom niektorí vrátili neskoro večer.

 

Utorok 16. Júla:

            Dnes opäť ideme každý inam, podľa svojich  záujmov. Štvorčlenná skupina bicyklistov (Pelé, Svaťa, Zdeněk, Majka) dnes sadáme na bicykle a poznávame krásu Chočských dolín. Najprv ideme Sestrčskou  dolinou do Malatinej, po Oravskej strane vrchov sa presúvame do Leštín, kde si chceme pozrieť drevený artikulárny kostol. Zvonka žiadny zázrak, ale zvnútra skutočný unikát. Prišiel nám ho ochotne otvoriť pán správca (keď sme ho zavolali), jeho výklad bol veľmi hodnotný, dozvedeli sme sa mnoho zaujímavých a pre nás nových informácií. Potom pokračujeme dolinou Teplianky späť na Liptov, po ceste si pozrieme Lúčanský vodopád. Vodopád v strede obce veru na Slovensku často nevidno, ani takto nádherne obrastený travertínmi. Bicyklovačka popri Liptovskej Mare je potom už menej zaujímavá, a to pre hustú premávku áut.

            Druhá skupina vyrazila dnes do Západných Tatier, z Hút na Sivý vrch. Túra sa im taktiež vydarila k spokojnosti všetkých.

            Večer nás opúšťa Bejka, prichádzajú Borkove dievčatá a varí sa guláš.

 

Streda 17. Júla:

            Trojčlenná skupinka (Pelé, Svaťa, Boris)  dnes chceme zdolať vrch Prosečné. Je to tak trochu partizánska akcia, pretože cesta na Prosečné je pre lesnú kalamitu a následnú ťažbu uzavretá. Auto nechávame vo Veľkom Borovom a pokračujeme pohodlnou cestou na Svorad.    Smerovníka na Prosečné tu niet, značka je spočiatku taktiež zatretá. Spoľahlivo nás ale vedie vyšľapaný chodník v tráve, zjavne nie sme sami, koho Prosečné láka. Spočiatku stúpame v pohode, potom je cesta miestami zatarasená následkami ťažby dreva a bordelom, ktorý po lesníkoch ostal. Vo vyšších partiách už po ťažbe žiadnych stôp niet, zato je cesta zatarasená popadanými stromami. Neustále podliezame, preliezame, obchádzame. Hotový prekážkový pochod. Postupujeme pomaly, napokon ale vrchol Prosečného zdolávame. Som trocha sklamaný – výhľady sú biedne, a aj tie vlastne iba vďaka popadaným stromom. Zostup z kopca je spočiatku rovnako  divoký prekážkový, potom však narazíme na zvážnicu, ktorá nás spoľahlivo dovedie dole.

            Ako bonus si pridáme výstup na rozhľadňu Súšava, o ktorej už som rozprával. Našu skupinu obohatil Paľko, ktorý na nás doteraz čakal vo Veľkom Borovom.  Vďaka popisu cesty od priateľov sme rozhľadňu našli v pohode, aj zostup už bol dnes menej blatový a šmykľavý, ale pohľad na dokonale ťažkými mechanizmami zničenú  cestu stál za to.

            Skupina Valika, Majka a Jožo dnes vystúpili na Liptovský hrad, Ivan bicykluje hore Kvačianskou dolinou a potom po ceste z Hút na Mešterovú, Borko s dievčatkami ide na Žiarsku chatu, odkiaľ sa dole zvezú na kolobežkách. Večer sa ešte Borko s Danielkou a Jožo idú vymočiť do teplej vody do Kalamenov. Kúpať sa v takej teplej vode je veľmi príjemné. Jožo si vo vode blahom tak hlasno rochnil, až si okolití ľudia mysleli, že má infarkt.

 

Štvrtok 18. Júla:

            Prvú časť túry opäť dnes absolvujeme skoro všetci spolu, okrem Peťa, ktorý dnes bicykluje okolo Liptovskej Mary. Ideme z Prosieka Prosieckou dolinou.  Je to pekná dolina, predovšetkým jej začiatok – tiesňava Vráta, a potom jej záver, kde skalné stupne prekonávame po rebríkoch. Stred doliny je pekný menej, predovšetkým preto, že tu v potoku netečie žiadna voda, kamsi sa stratila do podzemia, aby sa nad Vrátami opäť objavila. Nad Prosieckou dolinou na Svorade sa delíme na dve skupiny. Päť ľudí pokračuje do Vyšného Borového, kde má Boris odstavené auto, päť ľudí stúpa zo sedla po zelenej značke s úmyslom vrátiť sa do Prosieku cez kopec Pravnáč. Spočiatku je cesta v pohode, ale za križovatkou so žltou značkou je to už horšie. Zelená značka stúpa zarastenou lúkou strmo do kopca, niet tu však ani náznaku chodníka, značky sú tiež veľmi sporadické. Zjavne odtiaľto na Pravnáč vôbec nik nechodí. Dievčatá s Ivanom to vzdávajú a vracajú sa do Borového,  lúkou sa prebíjam sám. Teda na Pravnáč ide aj Boris, ale ten je, ako býva jeho zvykom, niekde ďaleko vpredu. Telefonický kontakt sa mi s ním nadviazať nepodarilo a tak sa zarasteným a chabo značkovaným terénom  prebíjam sám. Je to tu naozaj divočina, občas sa musím vracať, keď sa ukáže smer môjho postupu nesprávny. Poprvýkrát v živote uznávam, že tá GPS mašinka môže niekedy byť užitočná. Našťastie ale intuícia, schopnosť orientácie v teréne a kompas u nás ešte nepokazených modernou technikou stále fungujú, a tak vždy po kratšom či dlhšom úseku, keď už začínam strácať nádej že dnes Pravnáč uvidím, vždy narazím na zopár zelených značiek. Posledný úsek výstupu na Pravnáč je po hrebeni s peknými výhľadmi, predchádzajúci stres sa mení na eufóriu. A keď mi potom Boris zazvoní na mobil, zisťujem že nie som na svete sám a ku šťastiu mi už nič nechýba.  Vrchol Pravnáča je veľmi pekný – skaly, výhľad na všetky svetové strany. Stretáme sa tu s Borisom a už spolu zostupujeme do Liptovskej Anny, odkiaľ to už do Prosieku k autu nie je ďaleko,

            Večer nás opúšťa Borko s dievčatkami.

Piatok 19. Júla:

            Opäť máme rozdielny program, každý sa snaží v posledný deň stihnúť to kde ešte nebol. Pelé, Svaťa a Boris idú Kvačianskou dolinou hore aj dole.  Kvačiansku dolinu si z mladosti pamätám ako nie veľmi zaujímavú, cesta v lese vysoko nad potokom, pohľady do rokliny minimálne a len cez stromy, chôdza dosť otravná po ceste zjazdnej autom (vraj cez Kvačianskú dolinu kedysi chodil aj autobus). Dnes je to máličko iné – cesta už pre autá nie je ani zďaleka, samý šuter. Výhľady do rokliny sú dva z vybudovaných vyhliadkových mostíkov nad priepasťou. Nik ale ešte neprišiel na to urobiť cestu roklinou popri potoku – to by mohla byť úplná bomba. Čerešničkou na torte sú dva mlyny na hornom konci Kvačianskej doliny, ten dolný opravený, takmer pripravený na mletie obilia. Alebo na rezanie dreva či hobľovanie – to všetko tam je, všetky tieto stroje kedysi poháňala voda jedným mlynským kolesom.  Možno sa prechádzať po celom mlyne, je to zážitok. Na lúke pred mlynom sa popásajú kozičky a somrujú od turistov desiatu, občas si ju aj drzo ukradnú.  Po návrate z doliny sa zastavíme v blízkej rybacej reštaurácii (v Liptovskej Sielnici ) na výborného grilovaného pstruha, no a potom s plným bruškom spolu s Majkou a Valikou (ktoré boli doobeda bicyklovať po cykloceste do Bobrovca)  vyrazia preskúmať Suchú dolinu, na začiatku ktorej sa nachádza naša chata. Suchú dolinu má od urbáru v prenájme ochranárske združenie Vlk, je to tu taký medvedí rajón.  Dolinou síce vedie asfaltová cesta, okrem nej je tu ale totálna divočina, aj asfalt už postupne zarastá vegetáciou, Mohutný potok, nad dolinou skaly – je to veľmi pekná dolina.  Peťo bol bicyklovať s Majkou a Valikou,  pred Bobrovcom sa ale oddelil a urobil si dlhšiu trasu.  Ivan s Paľkom a Jožkom idú do Bobrovca tiež, ale pešo. Večer nás opúšťa Valika.

 

Sobota 20. Júla:

            Náš pobyt na horárni Mešterová sa končí. O desiatej prichádza pán správca, odovzdáme mu kľúče a potom sa už každý poberie vlastnou cestou k domovu. Posádka Pelého auta (Svaťa, Majka, Boris) sa ešte po ceste zastavia na Havránku pri Liptovskej Mare (je to najväčší archeoskanzen na Slovensku), potom si ešte pozrú zrúcaninu hradu Likava.

x  x  x  x  x  x  x

Keď poviete  Chočské vrchy,  každému sa vybaví Choč, Prosiecka a Kvačanská dolina. Sú to miesta, kam ide každý, ľudí tam stretnete neúrekom. Ale v Chočských vrchoch sú aj iné  kopce a pekné miesta, tie ale nezaujímajú takmer nikoho. Bol som na tom podobne, tiež som doposiaľ  poznal iba tieto dve doliny a Choč. Do Chočských vrchov som išiel s cieľom spoznať ich dôkladnejšie, čo sa mi aj podarilo. Ak si odmyslíme tri menované lokality, nestretnete v horách človeka, je tu kľud a divočina. Sú to pekné slovenské hory.

                                                                                                                               Pelé