Dravá Dráva

Drauradweg Toblach – Maribor, 11. – 18.. august 2018

Rieka Dráva pramení pri Talianskom mestečku Toblach, pod strmými štítmi Sextenských Dolomitov, do Dunaja sa vlieva na hranici Chorvátska a Maďarska. Úsek od prameňa po slovinský Maribor sme prešli po peknej cykloceste, vedúcej pomedzi horami.

Nedeľa 12. august: Etapa prvá, ľudnatá, Toblach – Lienz 49 km

Včera sme postavili stany v kempe Falken v Rakúskom Lienzi, dnes vyrážame na prvú etapu našej púte. Autom sa odvezieme do Toblachu, pri ktorom Dráva pramení. Prameň nevidíme, ten je schovaný kdesi v lesoch v strmom svahu nad mestom, je tu len tabuľa oznamujúca že tu Dráva pramení. Sadáme na bicykle a odkrajujeme prvé kilometre Drávskej cyklocesty. Kvalitná asfaltová cesta vedie prevažne z kopca, nad nami majestátne štíty Sextenských Dolomitov, prosto paráda. Po krátkom zjazde prichádzame do Innichenu. Nečakane pekné mestečko, je však plné ľudí, také ľudské mravenisko. Za Silianom sa spád cesty zväčšuje, frčíme takmer neustále z kopca. Preto je tento úsek Drávskej cyklomagistrály veľmi populárny. S toľkými bicyklistami som sa zatiaľ ešte na žiadnej radweg nestretol, Drauradweg v tom prekoná aj povestnú cyklocestu Pasov – Viedeň. Celé skupiny, rodiny s deťmi, samý bicykel, neustále sa niekto motá do cesty. Keďže veľmi šliapať netreba, najpoužívanejšou súčiastkou bicykla je dnes po brzdách zvonček. Často stretáme bicyklistov s prívesnými vozíkmi, v nich sa vezú deti, ale ešte častejšie psíky. Raz dokonca predbiehame bicyklistu, ktorý si v prívesnom vozíku vezie aparatúru s mocným reproduktorom, z ktorého vyhráva na celú dolinu rezké disko. Aby sa chlapec nebodaj na tom bicykli nenudil. Cesta nám rýchlo ubehne, pred štvrtou popoludní sme v našom kempe v Lienzi. Zdeněk s Michalom a Ivanom idú vlakom do Talianska pre autá, ja so Svaťou a Janou využívame čas na kúpeľ v Dráve. Voda je veľmi príjemná, tak isto masáž prúdom rieky. Až vo vode plávajúce Svatine šľapky nás upozornili, že voda v rieke začala nebadane stúpať. Rýchlo sa obliekame, naša miniplážička a kamene, na ktorých sme mali pred chvíľkou odložené oblečenie, sú za pár okamihov úplne pod vodou. Až teraz sme pochopili zmysel častých piktogramov pri rieke, zobrazujúcich človeka utekajúceho pred vlnou. Dráva nám predviedla, čo dokáže.

Pondelok 13. august: Etapa druhá, lesnatá, Lienz – Mitterberg (Steinfeld) 55 km

Sme v celkom inom svete. Počet bicyklistov, ktorých na trase stretáme, značne poklesol. Povedal by som že na únosnú mieru, a tak to malo ostať až do konca. Trasa je vedená neustále v lese po brehu rieky, nad nami sa vypínajú mohutné steny Lienských Dolomitov a neskôr už prívetivejšie Gailtalské Alpy. Malebné mestečko Oberdrauburg, za ním sa zastavíme v gasthofe na výdatný obed, po ktorom sa nám už ani nechce bicyklovať. Rozhľadňa pri rieke, Boris a ja nazrieme do kaňonu Ziegenklamm, so Svaťou a Janou sa ešte pred Steinfeldom opäť vykúpeme v Dráve. Na záver strmý stupák zo Steinfeldu do osady Mitterberg, kde v kempe staviame stany. Sú odtiaľ krásne výhľady na okolité horské štíty, ktoré si však neužívame dlho, pretože čoskoro prišla búrka a všetko zahalila do mrakov. Kemping je v areáli hospodárskeho dvora, okrem kempujúcich sú tu aj ovečky, kozičky, mačičky a dvaja somárikovia.

Utorok 14. august: Etapa tretia, odpočinková, Steinfeld – Spital an der Drau, 35 km

Prší celú noc, prestane až pred ôsmou ráno. Vstávame preto neskôr ako zvyčajne, čo však dnes nevadí, pretože nás čaká krátka etapa. Škoda len, že okolité kopce zakrývajú mraky, výhľady sa dnes nekonajú. Spúšťame sa z kempu dole k Dráve a pokračujeme po jej brehu do Spittalu. Trasa je dnes vedená prevážne po cestách, avšak veľmi málo frekventovaných. V Spittali sme o pol tretej popoludní. Kemping „Drauflus“ je priamo na brehu rieky, po celú noc nám príjemne šumí do uška. Popoludní vyrazíme ešte na prehliadku mesta; chceli sme ísť pozrieť až k jazeru Milstetter See, avšak dážď, ktorý sa spustil, naše úmysly zhatil. K jazeru došiel iba Boris, ktorý z kempu vyrazil skôr ( a riadne zmokol). Prší po celý zvyšok večera. Kemping, ináč veľmi pekný a príjemný, nás trochu prekvapil, že v ňom chýbali nádoby na separovaný odpad. S niečím takým som sa veru doposiaľ v Rakúsku ešte nestretol.

Streda 15. august: Etapa štvrtá, riečna, Spital – Villach 45 km

Z mrakov sa včera vypršala všetka voda, od dnešného dňa už nám nezapršalo ani na chvíľu. Ráno sa síce po horách váľajú hmly, postupne sa ale počasie vylepšuje až do plechovo modrej oblohy bez jediného mráčika. Trasa je dnes opäť (akože už ináč) veľmi pekná, po celý deň ideme po brehu Drávy bez akéhokoľvek dramatického prevýšenia. Na trase nie je žiadne mestečko či dedina, celý deň po pohodovej ceste, na jednej strane rieka, na druhej les. Ani sa nenazdáme a sme vo Villachu. Kemp je na okraji mesta, dnes aj s bazénom – kúpeľ po bicyklovačke dobre padne. Pohľady na dominantný Mittagskogel v Karavankách ožiarený zapadajúcim slnkom sú úchvatné. Dnes nás opustili Katka s Michalom, ktorí sa už pobrali domov.

Štvrtok 16. august: Etapa piata, priehradná, Villach – Klagenfurt 70 km

Prvá zastávka je v meste Villach, len pár kilometrov od kempu. Centrum mesta si pozrieme aj z veže kostola, na ktorú sa dá vystúpiť. Potom už pokračujeme ako zvyčajne popri Dráve. Z nej sa už stala mohutná rieka, už vôbec nemá charakter horskej bystriny. Navyše ideme popri priehradnom jazere Feistritzerstausee a následne Ferlacher Stausee. Vlastne sa už budeme pohybovať na brehoch priehradných jazier v Rakúsku skoro stále. Rieka Dráva je tu značne regulovaná a využívaná, na rakúskom úseku Drávy je dokopy jedenásť priehrad. V podvečer od Drávy odbočíme do lesov a po kilometri jazdy prichádzame do kempu v Gottschuchen pod Klagenfurtom. Je v ňom prírodné jazero, takže opäť večerný relax po horúcom dni na bicykloch. Večer prichádzajú Jožo a Peťo, je nás opäť desať.

Piatok 17. august: Etapa šiesta, vidiecko – lúčnatá, Klagenfurt – Lavamünd 65 km

Chvíľu opäť tesne sledujeme Drávu po jej brehu krásnou krajinou, po pravej strane vysoké hory Karavanky a zubatá Koschuta, na ľavom brehu skalné steny pripomínajúce pieskovec. Svaťa túto krajinu nazvala Drávske Sasské Švajčiarsko. Po chvíli hory ustúpili, vysoké skalné štíty ostali za nami a my vchádzame do úplne inej, mierumilovnejšej krajiny. Za Volkermarktom tok Drávy opúšťame, aby sme sa k nemu pripojili až tesne pred Lavamündom. Samotný Volkermarkt je pekné mestečko, ale treba doň z drávskej cyklocesty odbočiť a vystúpať do strmého kopca, čo absolvujem len ja a Peťo. Je to príjemná zmena po dvoch dňoch jazdy v lesoch popri rieke zasa sa prechádzať starobylými uličkami popri pekných domoch a obdivovať kostolíky. V meste som objavil fontánku nápadne pripomínajúcu svetoznámy Maneken Pis v Bruseli. Tam sa naň chodia pozerať turisti z celého sveta, o tom Volkermarktskom nevie nik. Za Volkermarktom sa trasa Drávskej cyklocesty odpája od rieky a stúpa do kopca. Prechádzame idylickou krajinou – lúky, polia, lesy, dedinky. Terén je členitý, neustále stúpame a opäť klesáme, nie je to už taká brnkačka, ako v predchádzajúcich dňoch. S Drávou sa stretneme iba raz, keď cez ňu prechádzame po moste Jauntalbrucke. Je to mohutný železničný most vysoko nad riekou, úžasné technické dielo. Službukonajúci protinožci dokonca videli z neho skákať bangee – jumpingstov. Za Lavamündom prichádzame do pekného kempu. Nie je taký plný, ako tie predchádzajúce, na náš mohutný tábor (päť stanov a tri autá) máme dostatok priestoru. Pri kempe je pekné jazero, podvečerné kúpanie nemá chybu.

Sobota 18. august: Etapa siedma – kopcovitá, Lavamünd – Maribor 75 km

Čaká nás posledný úsek našej týždeň trvajúcej cyklojazdy. Po krátkom čase opúšťame Rakúsko, zvyšok cesty už pôjdeme v Slovinsku. Po skúsenosti spred troch rokov, keď sme išli cez Slovinsko po Murradweg, z toho máme trocha obavy. Ukázalo sa ale že celkom zbytočne. Trasa je v Slovinsku značená rovnako dobre ako v Rakúsku; je tu síce viac šotolinových úsekov, sú ale dobre zjazdné. Trasa nevedie po brehu rieky, ale vo svahoch nad ňou, a tak je to dnes neustále do kopca a z kopca. Zvlášť dva úseky s dlhým stúpaním sú mimoriadne výživné. Celkovo sme dnes urobili viac ako 2 km prevýšenia. V podvečer prichádzame do dedinky Limbuš tesne pred Mariborom, kde stojí zaparkované Ivanove auto, ktoré sem ráno priviezli službukonajúci protinožci. Do centra Mariboru už nejdeme, tu sa naša 352 kilometrov dlhá cyklopúť končí. Noc strávime v našom už známom kempe v Lavamünde a v nedeľu ráno sa všetci poberieme autami domov.

Pelé.

Obrázky z akcie nájdete stránke Drauradweg.

 

Malé Drávosti.

Cykloturistika na hornom toku Drávy

 

            Keď som si pred časom kúpil do svojich zásob mapu Drauradweg, veril som, že aj na túto rieku raz príde rad. Moja tajná predstava, v ktorej stoja rakúske rieky v rade pred našimi dverami, a keď otvoríme, vrútia sa všetky dovnútra, je trochu desivá, ešte šťastie že nemáme žiadnu klubovňu a vytopenie Malého Bajkalu, kde sa zvykneme stretávať, rakúskymi vodami mi až tak neprekáža.

         Dráva nám vo svojej predvolebnej kampani sľubuje dobre vybudované cyklocesty bez autodopravy, panoramatické výhľady na okolité hory a hustú sieť cyklistickej infraštruktúry. Už aj označenie R1 sľubuje, že Drávska cykloturistická cesta by mohla byť rakúska jednotka. A čo z toho všetkého sa nám splnilo? Prečítajte si nižšie v tomto rozprávaní, nikto vám ale nemôže zaručiť, že sa aj niečo dozviete.

           Dráva pramení v Taliansku v okolí Toblachu v svahu údolia Pustertal, po trinástich kilometroch vtečie do Rakúska, jeho južnou časťou pretečie až do Slovinska a ako druhá najväčšia slovinská rieka prejde krajinou do Chorvátska, kde priberie vody paralelne tečúcej Mury a na ďalšom dlhom úseku tvorí hranicu s Maďarskom, aby sa po 750 km vliala do Dunaja. Nenadarmo bola Dráva jednou zo štyroch najvýznamnejších riek bývalého Rakúsko-Uhorska. My sme po jej brehoch prešli necelú polovicu toku, vybudovanie cyklotrasy aj popri dolnom toku sa plánuje, či sa tam dostaneme ešte aj my, je iná otázka.

            Ako to už obyčajne býva, záujem o akciu najprv prevyšuje kapacity menších kempov. Po prehodnotení možností, počet účastníkov postupne klesá, niekedy aj pod nevyhnutné minimum. Tento rok sa nás v konečnom výbere nazbieralo desať, šesť klubových a štyria pokrvne a inak spriaznení účastníci. Zobrali sme si príklad z iných kolektívnych športov a po prvom polčase prišlo k striedaniu. Pomer sa upravil na osem ku dvom v prospech klubu. V turistike ešte odolávame trendu, pri ktorom by za náš klub nastupovali samí zahraniční turisti legionári.

            A tak sa v jednu augustovú sobotu schádzame na troch rôznych miestach, aby sme naložili bicykle na chrbty aut – a v jednom prípade na zadok – a vybrali sa na cestu do rakúskeho Lienzu, nášho prvého etapového mesta, hlavného mesta východného Tirolska.

            Z Bratislavy vyráža rodinná posádka Pele, Sváťa, Jana a Zdeněk a klubová Ivan, Maja, Ctibor a Boris. A hoci vyrážame úplne nekoordinovane, my to totiž ani inak nevieme, darí sa nám odísť približne v rovnakom čase a aj sa stretnúť na zvolenom odpočívadle za Grazom. Tu dojedáme posledné koláčiky z Majkinho papierového plechu, ktoré naša posádka pahltne konzumuje už od Devína a priateľom sa ujdú už len omrvinky. Nie je to od nás pekné, ale keď je to dobré…

            Michal s Katkou idú z moravskej strany a stretávame sa s nimi až v Lienzi, v Campingu Falken, kde máme rezervované miesto na dve noci. Kemp sme si vybrali z troch možností, viac-menej prirodzeným výberom, boli jediní ktorí sa nám ozvali späť. Moderná Darwinovská teória prirodzeného výberu kempov, v ktorej tí nekooperatívni postupne hynú v strašných ekonomických mukách, ešte len čaká na svojho autora.

            Kemping je veľmi dobrý, naše miesta sú blízko všetkých potrebných zariadení, čo sa prejaví hlavne ráno, kedy sme prví pri elektrických platničkách a varíme si kávy a čaje. Páčia  sa mi stoly z veľkého dorovna zbrúseného ale inak nepravidelného oválneho kusa kameňa, každý stôl je originál. K jednému takému stolu sa zmestíme aj všetci desiati. Pre naše zadky sú pri stoloch aj pohodlné stoličky. V kempe sa dá aj nakúpiť a aj posedieť v zariadení bufetovo reštauračného typu. A hlavne som sa tu celkom dobre vyspal. Platili sme 13,70 na osobu a noc.

            V tomto kempe sme sa uložili na dve noci, v deň príchodu len staviame stany, ochutnávame teraz už aj spolu s vodičmi alkohol rôznej proveniencie, prím má svadobná slivovica, a takto dobre naladení sa vyberieme na prehliadku mesta. Do centra prídeme asi za desať minút, je neveľké a z môjho pohľadu je Lienz skôr bežné rakúske mestečko. Na námestí je živo, hudobná produkcia talianskeho speváka podporeného reprodukovanou hudbou spúšťa na nás miestne taliansko-menšinové šlágre. Môžeme si kúpiť aj poukaz na vstup do  jedálenského stanu, kde talianski mladíci žonglérskym spôsobom pripravujú a predávajú pizzu. Pri letmom pohľade do tanierov konzumentov sa ale neubránim dojmu, že mladíci sú predovšetkým dobrí žongléri.

            V noci nám prší a naše bicykle dostávajú po cestovnej, ďalšiu porciu vody, ak to takto pôjde aj ďalej, do Mariboru prídeme na kôpke hrdzavého šrotu.

            V plánoch na nedeľu máme presun autami do Toblachu a niekde zo širšej oblasti prameňa Drávy zjazd do Lienzu. Pre autá sa vrátia vodiči vlakom. Ráno cestou v aute, ale vypuknú pochybnosti, či vlak prekoná celú cestu až do Toblachu a späť, alebo unavený vykape po ceste hore kopcom a skončí už v Innichene. Naša pesimistickejšie naladená posádka zaparkuje už v Innichene a skladá bicykle zo strechy. Cyklopriemysel je tu dotiahnutý do úplnej dokonalosti, vlaky majú zaradené zo tri nákladné cyklovozne, na ploche požičovne sa urodilo niekoľko árov nájomných bicyklov, mechanických, elektrických, možno majú aj plynové. Aby zamedzili konkurencii hnusných individualistov, majú na parkovisku rafinovanú rampu zabraňujúcu vjazdu vozidlám s bicyklami na streche. Túto sa nepodarilo preraziť ani nám, napriek nádejne vyzerajúcemu pokusu. Môžeme aspoň hrdo konštatovať, že Peleho súboj s rampou dopadol nerozhodne.

            Ivan si hneď na stanici nafúkal predné koleso až do defektu, a tak mení dušu aj telo, respektíve plášť. Rozdiel medzi Innichenom a Toblachom je necelých 5 km a  aby sme prešli celú trasu, bicyklujeme najprv proti prúdu Drávy do Toblachu. Prúd je síce silný, ale kopec je pomerne slabý nedokáže nás plných síl a začiatočníckeho nadšenia prvého dňa spomaliť, a preto partiu optimistov stretávame až takmer pred mestom Toblach. K prameňu sa na bicykloch nedostali, my ho už ani nehľadáme, náš tím sa špecializuje na iné pramene. V Toblachu na železničnej stanici slávnostne začneme akciu, ja sa ešte trochu pomotám po meste a potom smerujem na trasu do Lienzu. Na cykloceste je dosť husto, stretajú sa tu diaľkoví jazdci ako my, väčšinou aj na ťažko naložení, rekreačné skupinky dobre naladených nedeľných cyklovýletníkov, talianske rodinky s nezbednými deťmi a ako špecialita dvojkolesové vozíky za bicyklom obsedené miláčikom rodiny. Pôvodne som si naivne myslel, že miláčik rodiny je dieťa, ale priatelia ma presvedčili, že vo veľkej väčšine vozíkov sa „bicykluje“ pes. A ja len v zhode so Sherlockom Holmesom konštatujem, že najpozoruhodnejšie je, že žiaden pes v ten deň neštekal.

            Ktovie čo si myslí o cyklistike taký pes zatvorený vo vozíku, kde sedí na mieste, nemôže pobehnúť, len potvora krajina si beží okolo neho. Asi trpí takou nudou, že ani na okolo bicyklujúcich kamarátov neštekne. Čo na to hovorí odborník zverolekár? Možno by si raz na skúšku mohol majiteľ so svojim psom vymeniť miesto.

            V Innichene odbočujem z cyklocesty do centra a je to šťastné rozhodnutie. Mesto má svoj kolorit, domáci aj turisti v uliciach dotvárajú atmosféru malebného nedeľného popoludnia v tirolskom podhorí. V pešej zóne centra je jazda na bicykli zakázaná, čo je dnes popoludní zákaz úplne zbytočný, cyklista, ktorý by sa chcel viezť, by si musel dopredu namontovať radlicu. Aj tlačiť sa dá len obozretne a pomaly.

            Za mestom pokračujem popri Dráve, potôčik dospieva do rozjašenej riečky. Cesta mi ubieha cez Silian až do Lienzu, kulisa ostrých zubov Lienzer Dolomiten sa cerí po pravej ruke.

            Som v Lienzi a času je ešte dosť, nejdem do kempu ale vyberám sa na cyklocestu Iselradweg proti prúdu rovnomennej rieky. Cyklocesta má 29 km a vedie popri Iseli až do Matrai, mesta, kde sme v 90tych rokoch začínali naše vysokohorské dobrodružstvo vo Vysokých Taurách. Proti prúdu rieky idem asi 10 kilometrov, po raftové stredisko vypúšťajúce plavidlá nadšencov do divých vĺn rieky. A Isel je na rozdiel od Drávy naozaj rieka, širšia, mohutnejšia aj vodnatejšia. Je vlastne otázkou, kto sa pod Lienzom do koho vlieva. Pod sútokom je Dráva približne štvornásobná. Cyklistika popri Iseli je oveľa pokojnejšia, prázdny cyklochodník, len kde tu cyklista. Poteším sa výhľadom na neďaleké Vysoké Taury a obraciam bicykel na cestu späť.

            Po návrate do Lienzu ešte navštívim krátkym ostrým stúpaním mestský hrad Bruck. Nie je veľmi fotogenický, v objekte je miestne múzeum, nechávam ale múzy na pokoji a miesto nich navštívim netopiere. Tie majú svoje múzeum vo veži. Pomedzi drevené hrady podkrovia sa motám ako jediný návštevník, priestory sú proti vletu vtákov a netopierov izolované plexisklom. Predstavujem si, že tu kedysi bývali živé netopiere, ale vyhnali ich, vyčistili priestory a nainštalovali exponáty. Pri pozornejšom pohľade si všimnem, že popod okraj strechy sa dá vletieť dovnútra, nie je to tu teda také nepriateľsky nepriedušné. Ale žiaden živý netopier tu nie je, asi odleteli do mesta na výstavu ľudí.

            Dnes som po trase Innichen – Toblach – Innichen – Silian – Lienz – Iselradweg – Lienz, prešiel 76 km. Nocujeme druhú noc v kempe Falken a tešíme sa, že stany nám už stoja.

            V pondelok nabiehame na zaužívaný systém prepravy áut, službu si berie Zdeněk a Michal s Katkou. Čaká nás etapa z Lienzu do Steinfeldu.

            Ráno z kempu vychádzam sám, zastavujem sa na sútoku Drávy a Iselu a zisťujem, že značenie cyklotrasy v teréne a v mojej navigácii sa mierne líši. Snažím sa vymotať podľa terénneho značenia, aby som sa stretol aj s ostatnými a nešli sme po opačných brehoch rieky. Krátko sa zastavujem pri cintoríne kozákov padlých v roku 1945 a už pokračujem popri širokom  a mohutne pôsobiacom toku Drávy, viac – menej po rovine, chvíľami popri železničnej trati. Údolie je širšie, lemujú ho Karnské Alpy. V Oberdrauburgu sme už spolu, sadáme si na stredovekom námestí na verandu historickej budovy pošty a popíjame pôvodom ešte staršie nápoje, pivo a kávu. (Nie nebojte sa o nás, tie čo sme popíjali neboli staršie, ako budova pošty.)

            Pribúdajú šotolinové úseky, cyklocesta je ale dostatočne hladká, dá sa ísť rýchlo. Zastavujem sa na piknikovom mieste s informačnými tabuľami a názvom Ziegelklamm. Prvé, čo tu nájdem a využijem je čistučká drevená latrína. Moje rečové znalosti postačujú k tomu, aby názov klamm sľuboval zaujímavé prírodné scenérie. Odstavím bicykel a vyberiem sa hore prúdom suchého koryta potoka. Za normálnych vodných stavov sa kráča po brehu a po mostíkoch ponad vodu. Údolíčko je pomerne široké, keď prichádzam k štvrtému alebo piatemu mostíku, je už v koryte aj voda. Posledný mostík je uzavretý, chodník ďalej je zasypaný kameňmi spadnutými zo svahov. Verím, že čo malo spadnúť, je už dolu a pokračujem ďalej do úzkych časti kaňonu. Chodník je viac suťoviskom, vidno, že kamene na zemi ešte majú farbu čerstvo odlomených, treba trochu preliezať, aj vody je viac a nachádzam viacero pôvabných zákutí. Neprejdem celú trasu, po asi 20 minútach sa vraciam dolu, v ústí stretám aj Peleho. Som bohatší o pekný zážitok, jeden neškodný pád  a rozlepené cyklistické topánky. Textu o pevnej obuvi na tabuli už rozumiem trochu lepšie.

            Camping Bergfriede je naozaj určený pre milovníkov hôr a strmých stúpaní. Od obchodu Spar (zabudol som uviesť, že v texte sú umiestnené informácie komerčného charakteru) na dolnom konci Steinfeldu, kde sme si nerozvážne nakúpili a nákupom zaťažili svoje bicykle, stúpame do kempu azda najťažším výstupom celého týždňa. Je teplo, riadne sa potím, dvakrát mi padne reťaz. Jadrná nadávka sa už nedala zastaviť, našťastie nablízku nie je ani Slovák ani Rakúšan, ktorý by mi v tomto prípade určite tiež rozumel. Idem na doraz a zatnem sa, aby som vyšiel bez tlačenia. Hore v kempe sa zvalím do trávy, vychutnávam si miesto a vypijem celý vyvezený nákup. Keď sa trochu vydýcham, užívam si atmosféru jednoduchého kempu sezónne zriadeného na hospodárskom dvore. Máme tu všetko, čo potrebujeme. Za nádherné ticho hôr platíme 10,50 na osobu.

            Na utorok je už od začiatku akcie odstrašujúca predpoveď počasia. Rešpekt pred dneškom máme už niekoľko dní. Niektorí účastníci dokonca prečkali utorok v bezpečí svojho domova. V noci v kempe aj poprší, tráva je ráno mokrá, ale nič intenzívne to nebolo, stany to v pohode prečkali, len ten Majkin si obliekol pršiplášť. Etapa je dnes asi najkratšia, službu si berú Ivan, Ctibor a Majka.

            Ráno sa začína strmým a kľukatým zjazdom z kempu, čo sme si vystúpili, to si teraz zídeme. V rozlete mi trochu bráni predo mnou idúce auto vezúce bicykle naprieč na zadných dverách, ktoré sa mi nedarí predbehnúť. V Steinfelde odbočujeme na most a vraciame sa na pravý breh rieky, tam kde sme včera z Drauradweg odbočili. Neprší a je teplo.

            Širokým údolím obklopeným horami smerujeme do Sachsenburgu a mostom sa vraciame na ľavý breh. Výprava sa zastavuje na námestí v pekárničke, ja pokračujem na okraj mesta k rímskemu míľniku. Kameň asi poldruha metra vysoký, udáva vzdialenosť 5 rímskych míľ (asi 7,5 km) od Teurnie, regionálneho centra tejto rímskej provincie z 5. storočia. Vykopali ho pri stavbe základov rodinného domu a osadili v susedstve na verejnom pozemku. Do Teurnie sa po prejdení príslušnej vzdialenosti tiež dostanem je tu múzeum aj s exterierovými exponátmi.

            Presúvam sa ďalej o niekoľko kilometrov a niekoľko storočí ku v poli stojacemu kostolíku St. Magdalena am Lurnfeld, ktorý pamätá časy Slovanov v tomto regióne. Pochádza z 9. storočia  a viaže sa k nemu krvavá legenda. Nejdem Vám ju prerozprávať, lebo viac než ona ma upúta estetická podoba tohto solitéra.

            V Spittale je kemp hneď na brehu rieky, veď sa aj volá camping Draufluss a moja navigácia ho dokonca tvrdohlavo umiestňuje priamo do vody. Rozkladáme tábor a rozmýšľame, čo ďalej. Počasie je dobré, hodín málo. Voľba padla na Millstädter See, jazero neďaleko Spittalu. Vyberám sa trochu popredu, potom sa zamotám v meste a pochopím, že jazero je síce blízko, ale cez kopec a bez cyklocesty krížom. Idem teda naokolo po vyznačenej cykloceste. Ona to je vlastne bielou farbou označená krajnica frekventovanej cesty B99. Zľava frčia autá, sprava sú zvodidlá a pod nimi zráz, v ktorom tečie divokým tokom riečka, najprv som si myslel, že sa volá Malta, neskôr som zistil, že Malta sa vlieva do Lieseru. Cez zvodidlá sa dá prepadnúť jedna radosť, rovno do Lieseru obsahujúceho Maltu. Radostne odbočujem po niekoľkých kilometroch z tohto nepríjemného úseku doprava, nie že by tu bolo menej áut, ale už nefrčia okolo mňa. Stoja v zápche a ja frčím okolo nich k jazeru. Pri vode a na jej brehoch je všetko stopercentne upravené, až mám pocit, že sa musím pod prilbou učesať. Je to také Nóblhóch stredisko. Rozhodujem sa pre cestu po severnom brehu jazera, prechádzam rezortom s reštauráciami, kempami, minigolfom a zakrátko ma cyklocesta vypľuje na okraj ďalšej autocesty tentokrát B98. Tak toto nie. Vraciam sa a idem po južnom brehu. Ten je bez dopravy, cyklocesta ale vedie v lese, bez výhľadov na vodu, je šotolinová a striedavo pomerne strmo stúpa a klesá. Asi v polovici dĺžky cesty zozjazdujem na breh jazera do prístavu, ale vodu zase len nevidím. Od východu prišli dažďové mraky zahalili výhľad, splnili predpoveď a mňa obrátili o 180 stupňov (nie hore nohami). Začína pršať. Kým sa rozhodnem obliecť si vetrovku (vlastne by to mala byť dážďovka), som už slušne vlhký. Prší stále viac. Vraciam sa po mokrej B99, tentokrát po krajnici tesne popri kamennom opornom múre. Ale vodiči sú slušní, zostal som neopren.

            V meste stretám kamarátov neúspešne hľadajúcich historické centrum. Mesto pôsobí skôr roztriešteným dojmom popretkávané ulicami s hustou dopravou. Vo veľkom parku pod platanmi odparkujeme naše bicykle a zahráme si šachovú partiu na mokrej šachovnici. Podobne ako pri miniatúrnych, aj pri veľmi veľkých figúrkach  človek stratí ľahšie prehľad a urobí chybu. Až tu vidno, aké to mala Alenka ťažké v krajine za zrkadlom s figúrkami v nadživotnej veľkosti. Pre vedecké povahy ponúkam výskumnú tému: Závislosť kvality šachovej partie od veľkosti figúrok.

            Zájdeme aj do miestneho kostola, je otvorené a máme šťastie na hudobnú produkciu cvičiaceho organistu. Pri velebných tónoch chrámovej hudby mi až telom prechádzajú zimomriavky. Vychádzame von a na prekvapenie zimomriavky pokračujú vo svojej púti mojim telom. Aha, veď som celý mokrý. Sadám na bicykel a trasúc sa spolu s riadidlami smerujem do kempu. Rýchlo zohnať kľúče od auta, suchý odev, sprchu, uvariť večeru a zaliezť do spacáku. Deň končí, prešiel som 65km.

Kemping v Spittali je skôr z tých skromných, ale má postačujúce vybavenie a hlavne stolovanie a varenie v krytom priestore, čo sa hodilo aj včera a aj dnes ráno. Stretli sme sa so svojimi talianskymi spolupútnikmi, rodinkou s dvoma malými deťmi Romeom a Maríou. Vezú sa na zaujímavo konštruovaných elektrobicykloch, jednom nákladnom, kde majú batožinu a druhom osobnom, kde sa v dvoch sedačkách pred vodičom posadené vedľa seba vezú deti.

            V tomto kempe sme platili 12.60 na osobu.

            Službu v stredu má Pele a Jana.  Smerujeme do oblasti Villachu. V domácej príprave som sa dozvedel, že kempy pri jazere Faaker See ležia na súkromných pozemkoch a odvádzajú desiatok ich majiteľom, čo ešte zvyšuje cenu za noc. Ujíma sa návrh na nocľah v západnej časti mesta v campingu Gerli. Tým sa trochu skracuje dnešná etapa a predlžuje zajtrajšia.

            Krajina, ktorou dnes prechádzame je už taká pokojná, rozvážna, ako zvyčajne býva na dolnom toku rieky, len typická nížina chýba, až do konca cesty nám výhľady ohraničujú horské chrbty. Rieka je ale široká s tichou hladinou, veď sú tu postavené aj viaceré priehrady. Brehy sú porastené listnato stromovými a kríkovými porastami a posadené občasnými rybármi. V teplom dni nám pomáha dopĺňanie pitnej vody na viacerých odpočívadlách s možnosťou posedenia. Proti idúcich kamarátov  stretávame neďaleko Café Mosaik, útulného miesta s vybudovaným vyhliadkovým chodníkom vyčnievajúcim ďaleko nad hladinu rieky. Je to zrejme prvý raz, kedy sa na jednom mieste posadíme všetci, čo je aj dôvodom na malú oslavu. Postarší čašník s ozdobou v uchu, asi mladistvý rebel v penzii, sa rezko ale vysoko neefektívne pohybuje po pľaci a tak si tu posedíme hodnú chvíľu. Nejako nám to ale aj vyhovuje, popíjame pivá a kávy, dávame si zmrzlinové poháre. Potom s bruchami plnými dojmov pokračujeme popri rieke až k elektrárni a cez jej hrádzu prechádzame do Villachu a na predmestí hľadáme kemp.

            Kemp Gerli je jediný, kde je v cene aj bazén s čistučkou vodou. On je to vlastne len polovičný bazén, druhú polovicu mu amputovali prestavbou, priečnym múrom, ktorý oddelil vody a prichýlil ihrisko na loptové hry. Majiteľa možno inšpiroval Mojžišov príbeh. Nám ale stačí aj polovica bazéna na dokonalý relax, plávame, oddychujeme, nechávame z tela vyplaviť všetky nánosy cesty.

            V tento deň som prešiel 45km. Kemp stál len 8.20 na osobu. (Čím menej prejdeš, tým menej platíš?)

            Ráno sa lúčime s Katkou a Michalom, ktorí dnes končia, ale aj sa tešíme na Jozefa s Petrom, ktorí včera začali na hornom konci rieky a dnes večer sa majú pripojiť k nám.

            Dnešnú etapu začíname prehliadkou Villachu. Mesto datuje svoju históriu ďaleko do predkresťanských čias. Rimania tu mali svoju stanicu na križovatke ciest volala sa Santicum. Centrum je pekné, zájdeme obzrieť kostol sv. Jakuba v centre. Návštevu vo veži nechávam priateľom. Poprechádzam sa okolo piatich bronzových skulptúr rozmiestnených v rôznych častiach centra a navštívim aj ľavý breh rieky. Po chvíli hľadania a blúdenia sa mi podarí nájsť pokračovanie cyklotrasy a už mi ubúda cesta do dnešného cieľa, ktorým je kemping Rozental – Roz pri St. Margarethen. Krajinársky je dnešná etapa podobná tej včerajšej, rovinatá, v blízkom kontakte s riekou objavujeme kúzla Drávskej krajiny. Voda ani veľmi netečie, zadržiava ju jedna priehrada za druhou. (Na území rakúska je na Dráve vybudovaných 10 priehrad, ktoré z rieky vysajú prakticky všetku jej energiu.) Keď si po dlhšom čase sadnem na odpočinkovú prestávku na lavičku v tieni a pozerám, akí typickí cyklisti tu chodia v tejto krajine, objaví sa ako prvý na favorite Peter, ktorého som naposledy videl v Bratislave pred dvoma týždňami. Už dorazili do kempu aj s Jozefom a vybral sa na výlet od Drávy cez kopec k Worthersee. Pri takom vzácnom stretnutí je škoda sa hneď rozlúčiť, idem na kúsku s ním. Prejdeme cez priehradný múr elektrárne ku kopcom na opačnom brehu Drávy a cyklocestou R7G, ktorá celkom strmo stúpa lesom a pripomína miestami turistický chodník sa dostávame do obce Maria Rain na vrchole stúpania. Odtiaľto už pokračuje asfaltové klesanie smerom na Klagenfurt. Asi po 10 kilometroch začína strmšie klesanie, otáčam sa a vraciam späť k Dráve. Podľa Petrovho návodu a záznamu trasy v jeho navigácii na správnom mieste odbočím z hrádze a na prvý pokus triafam do kempingu, kde sa stretám už aj s Jozefom.

            Dnes som najazdil najviac kilometrov, celkom 85 aj so zachádzkami.

Kemping Rozental-Roz patrí k tým väčším, je rozložený do kruhu okolo jazierka, aj si v ňom zaplávame, ale hlavu do vody neponorím ani náhodou, s čistotou bazénu u predchodcov sa voda porovnať nedá. Platili sme tu 13.70 na osobu.

            V piatok máme s Ivanom službu, ideme v protismere, deň sa začína cestou autom do Lavamündu a ubytovaním sa v miestnom kempe. Sme už na Slovinských hraniciach, aj prístup je taký voľnejší, neprideľujú nám miesto na stany, je ho tu dosť, môžeme sa zložiť, kde sa nám páči.

            Skladáme bicykle zo strechy a v trojici s Jožom nastupujeme do desaťkilometrového stúpania, ktoré sme predtým autom zišli dolu a dopredu hľadeli s rešpektom, čo nás to čaká. Cyklocesta vedie paralelne s autocestou, rešpekt budiaci úsek ale nie je až taký strmý, síce stúpame, ale primerane. Na jednej časti je celý cyklochodník postavený na akomsi „balkóne“, dlhý úsek, kde už nebolo vedľa cesty miesto vedie po prilepenej, asi dva metre širokej, drevami vyloženej lávke. Tento úsek sa končí nečakanou pravouhlou odbočkou na 140 m dlhý visiaci lanový most v Santa Lucia. Jazda na bicykli je po moste zakázaná, po vzore predchodcov ale prejdem až do dvoch tretín, tam kde sa most strmšie dvíha sú na povrchu pribité priečne drevá proti šmyku a po nich už bicykel dotlačím. Inak viem, že rezonancia lanového mosta sa dá vyvolať práve krokmi, a teda jazda na bicykli je z tohto pohľadu vlastne bezpečnejšia.

            Za prvým mostom nasleduje po kilometri druhý, tentokrát cez Drávu. Železničný most Jauntal Brücke. Po tomto moste je aj samotný prejazd adrenalínovým zážitkom, ide sa po pešej lávke dláždenej betónovými hrboľatými blokmi, dvaja cyklisti by sa oproti sebe vyhli len obtiažne, zábradlie sa ani nedá nazvať zábradlím, zo sedla bicykla sa cezeň nedá urobiť nič iné, len prepadnúť do takmer stometrovej hĺbky. V strede mosta je navyše zátarasa, mladý mocný potetovaný chlap sa chystá skočiť z mosta dolu. Tentokrát to nie je samovrah, pestuje sa tu bungee jumping. Čakáme na jeho skok, aby sme potom mohli prejsť. Adrenalínový rev chlapa hojdajúceho sa na povraze nad vodou sa nesie celým údolím. Na druhej strane je reštaurácia s kasou za skok (predpokladám, že pre prípad pretrhnutia lana, sa platí vopred) a webovou kamerou. Absolvujem polovičný videohovor so Zuzkou, ona ma vidí, ja ju nie, urobí mi snímok a pokračujem ďalej, teraz už preč od rieky do zvlneného terénu. Stúpania a klesania sa striedajú až do oblasti Volkermarktu, mesto obchádzame zdola po brehu jednej z priehrad a odtiaľto má trasa už opäť svoj nížinový pririečny priebeh až do kempu Rozental. Ešte jedna cesta druhým autom a už sme v Lavamünde s priateľmi. Plný názov nášho ubytovania je camping und badeeinlage a teda aj tu je jazierko určené na kúpanie. Je väčšie ako u predchodcov a voda je dostatočne čistá na to, aby som mohol ponoriť hlavu a potom spolu s potom zmyť aj únavu dlhého dňa. Varíme večeru, sedíme pri víne a je nám dobre.

            Trasa merala 65 kilometrov.

            Logistiku posledného dňa prispôsobujeme želaniu prenocovať aj poslednú noc v Lavamünde, aby sme  nemuseli skladať a stavať stany, hľadať kemp v Maribore a cestovať domov po preplnených slovinských dovolenkových trasách.

            Posledná etapa vedie na hraničný priechod do Slovinska a hraničného mesta Dravograd. Tu chvíľu trvá, kým sa zorientujeme v slovinskom značení, na rozdiel od rakúskeho značenia, tabule sú červenej farby, sme príjemne prekvapení dobrou kvalitou značenia. Od Dravogradu vedie naša cesta po pravej strane rieky, ale nie popri brehu. Strmé lesné stúpania sa striedajú s prudkými zjazdami, nohy a bicykle dostávajú zabrať, prevýšenie je v dnešný deň najväčšie zo všetkých doterajších trás.

            Po asi 40 kilometroch sa zastavujeme v Cafe bare v obci Podvelka. Popíjame pivo a kávu a Radler, ktorý je na moje (nikto iný to nepije) potešenie veľmi dobrý. Inak vynálezcovia Radlera,  Rakúšania, ktorí vymysleli nápoj kombinovaním piva a almdudlera pol na pol, hanebne zaostávajú v tomto segmente trhu. Ich ponuka je oproti slovenskej, ale aj slovinskej a poľskej výrazne chudobnejšia.

Na tomto mieste sa obracia piaty člen našej skupiny Peter a ide späť do kempu. Už by si totiž nemal kam naložiť piaty bicykel na pripravené auto. Pri kaviarni na prekvapenie stretáme našich známych, taliansku rodinu na elektrobicykloch.

Začíname najväčšie stúpanie a na jeho vrchole sa stretávame s Peleho skupinou idúcou v protismere od Mariboru a v zjazde aj Jozefa, ktorý dnes ide trasu Lavamünd – Maribor a späť. V rýchlych zjazdoch treba dávať pozor na občas protiidúce auto či protiidúcu jamu. Záver dňa aj týždňa absolvujeme po kľukatých cestách slovinského vidieku, cez elektráreň Fala na toku Drávy, (reklama: HE Fala: najstarejša z novimi močmi, nás nepovzbudzuje ku kúpaniu v rieke,) a cez zákazovú tabuľu prehradzujúcu medzinárodnú cyklocestu a deklarujúcu ju ako súkromný pozemok  (doma je doma), aby sme sa ešte raz usadili v záhradnej krčmičke v Bistrici ob Dravi, zapili úspešný deň a po krátkom čase dorazili na železničnú stanicu Limbuš takmer na predmestí Mariboru, kde nás čaká odstavené auto. Nakladáme bicykle a vraciame sa do Lavamündu.

Dnes som prešiel 75 riadne zvlnených kilometrov, prevýšenie nameral Jožo na 1400 metrov. Nocľahy v poslednom kempe boli za 11.50 na osobu a noc.

 

A aké to teda celé bolo? Vystriedalo sa nás dvanásť, každý deň sme boli desiati. Nemali sme žiadne väčšie poruchy bicyklov ani aut. Každý sme si namerali svoju kilometráž, ja som prešiel celkovo 466 kilometrov. Teoretická dĺžka trasy je 352 km podľa rakúskej cyklomapy. Určite sme nešli len dolu kopcom, najmä v posledný deň sme sa zapotili v stúpaniach.

Počasie sa celkom vydarilo, katastrofická predpoveď na utorok sa vyplnila len mne, tí čo mali dosť rozumu a lenivosti, aby po krátkej etape zostali v kempe, nezmokli za celý týždeň ani raz.

Pririečne panorámy boli skvelé, postupne sa tiahlo vedľa nás viacero alpských horstiev, najprv Lienzer Dolomiten, potom Karnské Alpy, Karavanky a Pohorje, všetky na pravom brehy rieky, hory po ľavej strane boli nižšie, ak nespomeniem Vysoké Taury, ktoré v 30 km vzdialenosti nie sú v bezprostrednom kontakte s riekou. Zo zážitkov budeme ešte žiť a ťažiť nasledujúci pracovný rok, kým sa nezačneme tešiť na novú rieku.

Z Drávy zdraví zdravý Boris.