Po minuloročnom neúspechu Oravcov sa tento rok zimný zraz koná. A my šiesti štarťácki účastníci, oslabení o Ctibora sa vyberáme do Ľubovnianskych kúpeľov. Tunajší turisti organizujú zraz v novodobej histórii už tretí raz a ako sa pochválili na otvorení, vždy mali na zraze aspoň trochu snehu. A ako sme sami zistili, nie viac ako trochu.

Zimný zraz v Ľubovni

A tak vyrážame na cestu vo dvoch autách. Pele, Sváťa, Maja a Boris sa stretajú už o pol šiestej – čisto teoreticky – aby o štvrť na sedem vyrazili na cestu. Pohodoví Monika a Marian majú odchod o pol desiatej. Cesta nerušene ubieha len tie východné polia sú akosi sporo odeté do snehu. Z diaľnice na Kežmarok odbočujeme až na druhý pokus, diaľničné značenie je viac ako hanebné.

Aj tak sme na obed na mieste. Ubytúvame sa v hotelovom mamute, ktorý zhltol všetkých vyše deväťsto účastníkov, a len výťahom z toho bolo trochu zle. Bývame na najvyššom poschodí a hracie automaty s názvom výťah používame dosť často. Je fajn mať WC a kúpeľňu a televízor a posteľ, ale raz darmo trieda je trieda.

Štartovný štvrtok.

Dnes ešte sa nám podarí vybrať na bežky v trojici Pele, Maja a Boris. Volíme trasu L6, okruh Ľubovnianske kúpele – Vyhliadka – Vysoká – Kolárovo – Ľubovnianske kúpele. Na našu prosbu, aby nám ukázal začiatok trasy, nám miestny organizátor, neviem prečo, ukazuje jej koniec. A tak ideme v protismere a nie sme sami. Vybiehame po skromnej snehovej pokrývke a stúpame po ozvučenom lyžiarskom svahu, aby sme prešli na lúky a z nich lesnou cestou traverzom poza Vysokú do Sedla pod Vysokou. Odtiaľ lúkami a lesom mierne až strmo na dnešný najvyšší bod – Kolárovo. Rozľahlý široký holý kopec, dnes bez výnimočných výhľadov. Je zamračené. Zjazd vedúci na Vyhliadku vyzerá riadne drsno, vyšmýkaný ľadový padák lesom nás neláka a tak zjazdujeme lúkami do sedla a odtiaľ traverzovou cestou v stope neznámeho bojovníka-predchodcu. Z cesty sa stáva chodník v hustom poraste zjavne len sporo používaný. Klesanie je celkom rýchle snehu málo a s očami upretými na zem sa nestačím uhýbať nízko rastúcim vetvám, ktoré nás intenzívne mlátia po hlavách. Čerstvo vyšibaní prichádzame na asfaltku kúsok od hotela. Trasu sme si skrátili, nebola takmer vôbec vyznačená, ale tých 10 km sme dnes asi prešli.

Na večeri sa stretávame s Monikou a Marianom. Bývajú na druhom poschodí, spolu sa objednávame na zajtrajšiu trasu L2.

Pohodový Piatok.

Trasu L2 nám pre zmenu skrátili organizátori a má len 22 km. Vedie z Litmanovej do Jarabiny, väčšinou po hrebeni Spišskej Magury a spätne sme ju zhodnotili ako bežkársky najkrajšiu. Ráno s Pelem len tak tak stíhame odchod autobusov o pol ôsmej. Z Litmanovej nás dva vleky vyvezú na kopec Fakľovka do výšky okolo 900 m. n.m. Ďalej stúpame už po svojich a cudzích lyžiach mierne popod Vrchriečky traverzom do sedla Rozdiel. Hraničným hrebeňom pokračujeme až na Obidzu, zachádzame kúsok do Poľska, aby sme sa vrátili späť a spustili do doliny na občerstvenie. Pohárik čaju s rumom a stretnutie Peleho a Borisa s Monikou a Maria-nom o ktorých sme si mysleli, že ráno zaspali a hľa oni sú pred nami, nám zlepší i tak dobrú náladu.

Spolu vo štvorici stúpame pútnickou cestou na horu Zvir a po krátkej pres-távke pokračujeme miernym ale vytrvalým stúpaním popod Eliášovku na Medvedelicu a ďalej lúkami s ubúdajúcim snehom do Jarabiny. Tu sa bežkári zbierajú v kultúrnej miestnosti, kde domáci podávajú čaj a varia kapustnicu. Na kapustnicu je tlačenica, veď je zadarmo (kapustnica aj tlačenica). Konečne jeme pod prísnymi pohľadmi partizánskych hrdinov hľadiacich na nás z plátien obrazov. Prvé autobusy nám odchádzajú, čakáme vonku na ďalšie. Sme tam síce prví, ale to nám nie je veľa platné a biblické poslední budú prvými sa opäť raz napĺňa tentoraz spolu s ďalším autobusom. Na štvrtý pokus sa dostávame domov do hotela.

Zapisujeme sa hromadne na trasu L3 a po večeri si pozrieme projekciu Moje hory Petra Šperku, z ktorej sa vykľuli komentované kriminoviny televízie JOJ. Z následnej besedy o zaistených cestách je zrejmé, že názov moje hory je myslený doslovne… Večer strávime pri vínku a Carcassone.

Slnečná sobota.

Pôvodne najťažšiu trasu amputovali organizátori na 18 km výlet z Litmanovej do Lesnice. Ráno vstávame skoro, už o 6.45 odchádzajú autobusy. Je jasno a zima a tak keď sa pod nami zastaví v polceste vlek, ťahajúci nás na Fakľovku, primŕzajú nám ku kotvám zadky ba aj predky. Aspoň nemôžem z vleku vypadnúť, hovorím si. Hore mažem osvedčený modrý extra (nie na omrzliny) a spolu s Pelem vystupujeme na Vrchriečky a pokračujeme hrebeňom Pienin. V stope je tlačenica, ktorá len pomaly redne. Postupne sa mi darí dostať do voľnejšieho priestoru, ale v zjazdoch získanú rýchlosť zaplatím dvakrát ľahnutím pred nečakanými potokmi. Zrazu zisťujem, že som na avizovanej prvej zastávke. Predný organizátor stojí a väčšina bežkárov s ním, len niektorí jednotlivci pokračujú. Neváham a púšťam sa za nimi.

Od tejto chvíle je bežkovanie v ideálnej a prázdnej stope, kedy sa musím dokonca orientovať, kade ďalej. Krásne hrebeňové výhľady na Tatry, rýchle zjazdy, idyla. Tento deň je krajinársky najkrajší.

Opäť raz traverzujeme do Poľska a ani sa nenazdám a je tu Šafránovka s poľskou zjazdovkou po ktorej sa treba spustiť do dvoch tretín a potom ju prekrížiť, krížim pre istotu skôr a zjazdujem viac menej elegantne panenským snehom. Od zjazdovky klesáme najprv modrou a potom žltou značkou a je to drsné klesanie kamenitým chodníkom, rozjazdenou lúkou a nakoniec úvozom na dvoch miestach preťatým potokom. Slabšie povahy brzdia a vyzúvajú a tak sa dostávam na úplné čelo prechodu. Aspoň sa mi v krkolomných zjazdoch nikto nemotá pod nohami. Z úvozu vybieham na lúky a tu aj keď nie je viac snehu, aspoň je viac miesta. Až keď sa lúky zavrú lesom a padák chodníkom je taký rozoraný, že zastavujem na hromade skál, vyzúvam bežky a schádzam do Lesnice spolu s ďalšími dvomi účastníkmi.

Je desať hodín, zjem občerstvenie v cieli, posedím v krčme, pozriem sa do prielomu k Dunajcu a odchádzam prvým autobusom do hotela.

Čo s načatým dňom, je poludnie a pekne, tak sa vyberiem na peší výlet cez Výhliadku do Novej Ľubovne a späť cez kopec Kolárovo. Som odmenený podvečernými výhľadmi do okolia a na Tatry. Nad kupeľmi sa stretám s Pelem a spolu obdivujeme storočné borovice vejmutovku v kúpeľnom kedysi lesoparku.

Večer strávime s Valikou, ktorá dnes bola na výlete spolu so Sváťou. Je nám príjemne, ako inak.

Návratová nedeľa.

Dnes je už na výber len jedna trasa L5. Preto si vyberám inú. Ráno sa síce veziem s ostatnými účastníkmi pod Ľubovniansky hrad a stúpame päť km na kopec Osly, tu sa ale oddeľujem a pokračujem trasou L1. Som na nej sám, v dobrej stope a okrem nezjazdného krkolomného padáka z vrcholu Osly, ktorý zjazdujem s troma pádmi, ma čaká príjemné bežkovanie po odlesnených lúčnatých kopcoch s trvalými výhľadmi na Maguru, Tatry a Levočské vrchy. Prechádzam cez Ščerbovku až po osadu Skalná, kde sa stopa stáča do doliny. Otáčam sa a vraciam sa po širokých chrbátoch späť ku hradu. Som pomalší, ako som si myslel a aj dvakrát kufrujem, raz stopou na bočný hrebeň a raz nad hradom v spleti cestičiek a tak sotva stíham byť o jednej na parkovisku, kde sa mám stretnúť s kultúrno poznávacou skupinou. Na parkovisku sú dve autá, ani jedno naše. Vraciam sa na parkovisko pri skanzene, tu je aut síce až päť, ale naše nie. Zatelefonovať sa mi nedarí, ako viacerí iní, tak aj O2 už zistil že nemám žiaden kredit. Pele mi zase trpezlivo telefonuje na nesprávne číslo, ktoré sa nehlási. Po čase sa mi to už nezdá, a pýtam sa, či tu nie je iné parkovisko. Milá teta mi povie, že dolu nižšie je ešte jedno veľké. To je ono! Ale Peleovci tam už nie sú, odišli sa najesť. . .

Nakoniec sa vďaka požičanému mobilu skoordinujeme a kamaráti ma nielen prídu zobrať, ale aj počkajú, kým vychutnám špecialitu miestneho salašomotorestu.

Cesta domov prejde v pohode pri speve Matušku a hudbe Hradišťanu (každý zvlášť) a pred desiatou večer sme všetci doma.

Štyri dni, 70 km na bežkách, dobrá pohoda. Budúci zraz je v Levoči, čo vy na to priatelia?

Fotografie môžete nájsť na nasej stránke Picasa.

Text a foto: Boris