Zimný zraz Levoča 2012.

Pozitívna správa. Bolo nás viac ako pred rokom v Ľubovni. Škoda, že iba o jedného.

Štartovný štvrtok.

Vybrali sme sa vo štvrtok skoro ráno vo štvorici Pele, Sváťa, Ctibor a Boris, aby sme stihli ešte bežkové popoludnie. Po bezproblémovej ceste – iba jedna ľahká havária – prichádzame okolo poludnia na prezentáciu a na tretí pokus nachádzame správnu školu. Na námestí sú totiž školy tri.

Ukladáme sa na koberci v útulnej triedičke. Neše ubytovanie má visačku kvality I.A. Prezliekame sa a mužná časť vyráža na modifikovanú trasu L8. Snehu je na prekvapenie pomenej, preto vynášame bežky až na Mariánsku horu. Odtiaľto už na bežkách stúpame na Kúty a z nich na Ctiborovo doporučenie ďalej na vyhliadkovú Zimnú hôrku.

Na hrebeni je snehu už viac a stretáme aj skupinky turistov, zrazových bežkárov. A výhľady sú. Vysoké Tatry ako na tanieri, len si odhryznúť.

Pokúšam sa odhryznúť zo sojovej tyčinky, ale v tomto mraze je tvrdá ako tie Tatry. Obraciame sa späť nad Uložou, dedinkou vo výške 880 metrov a zjazdujeme lesom a lúkami späť na rázcestie Kúty. L8 pokračuje ďalej po zlomyseľne odhrnutej lesnej caste. Ale dá sa ísť na bežkách až kým značka nepadá krkolomne do lesa. Odchyľujeme sa od trasy a pokračujeme po zvážnici kúsok pešo a potom zjazdom najprv pomaly po snehovom kraji cesty, potom zjazd zrýchľuje a už sa rútim do zákruty. Za ňou číha zatvorená rampa. Brzdiť sa nedá, padnúť tiež nie, na ceste sú kamienky. Prikrčím sa a v čiastočnom pluhu so zdeseným výrazom v tvári prefrčím popod rampu na pobavenie neďaleko stojacej posádky odparkovaného auta. Tým sme sa pripojili na modrú značku a vraciame sa po vlastnej trase na Mariánsku horu. Zjazd z nej Ctibor rozumne vypustil zatiaľ čo my s Pelem cik-cakujeme po sporo zasnežených lúkach s nedostatkom snehu ale zato prebytkom drnov a kameňov. Na jednom z nich pristávam kolenom a zjazd sa končí.

Večer prichádza aj bratský Roomster s Marianom, Monikou a Vladom. Posedíme trochu v triede, v kine si pozrieme krátky film a ideme späť spať.

Panoramatický Piatok.

Ráno nastupujeme do autobusov a vezieme sa do Ulože. Trasa je L5 a má 28.5 km. Je jasno, zima -15°C, a na štarte obvyklé mravenisko a chaos. Vyrážame spolu s Ctiborom, po chvíli sa objaví Pele a potom sa zase roztretíme na tri jednočlenné skupinky. Je dobrá stopa a neuveriteľné výhľady. Všetky Tatry, Magura, Rudohorie. Vystúpame ponad Závadu až na hrebeň a po ňom k pamätníku, najvyššiemu miestu trasy. Tiahly zjazd po odhrnutej zvážnici je trápením lyží a ľudí. Pokračujeme po hrebeni až na Zbojnícku lúku. Tu zjazdujeme Ruskinovským chodníkom. Tiež je odhrnutý a asi 2 km treba bežky zniesť. Keď prídem k zavretej rampe som rád, že ich nesiem… Na lúkach je tu dosť snehu a tak pokračovanie dole do Levoče je lahôdkové.

Večer si pozrieme Barabášovu Železnú dieru a tak si pri nej myslím, či aj o nás si nezaujatí pozorovatelia hovoria, že prečo to tí ľudia vlastne robia… Ale príroda v diere je pekná. Nasleduje provizórny organový koncert v dobre vychladenom kostole a posedenie v reštaurácii Arkáda, kde na chladené pivo nikto nemá chuť – aké čudné – ale červené vínko majú dobré.

Studená Sobota.

Dnes je zamračený deň a trochu poletuje sniežik. Z okna autobusu síce cestou vidíme duchovné obrysy Tatier, ale to je nadnes z výhľadov všetko. Dúfame, že bude aspoň trochu teplejšie ako včera. Trasa L5 začína nad Brutovcami a tie nás vítajú ako inak, brutálne. Do tvári nám fučí ľadový vietor. Ešte aj na hlave mám tri vrstvy čiapku, kuklu a kapucu. Stúpame v jednej stope pomaly hore kopcom, predbiehať sa veľmi nedá a ani nemá význam, vpredu nie je urobená stopa. Tiahly holý chrbát nás vedie na Spišskú najvyšší bod dneška. Tu dobiehame čelo, všetci stoja a vedúci trasy ukazuje dolu panenským svahom smerom na Olšavicu: „Tadiaľto na kraj lesa.“ Keď si predstavím tú zabíjačku ktorá vznikne, keď sa všetci vychytia zjazdovať, nezaváham a medzi prvými si to razím neporušeným snehom, ani sám neviem kam. Na okraji lesa chvíľu čakáme, ale keď sa nič nedeje aj sami nájdeme správnu cestu a pokračujeme v zjazde. Som asi piaty v poradí a zjazd ešte nie je rozoraný. Paráda.

Nad dedinou idú všetci príliš doprava, len ja idem správne popod les. A je mi to figu platné, lebo všetci frčia v stope, ktorú si urobili, zatiaľ čo ja sa borím v hlbokom snehu.

Na protiľahlom svahu pritom už vidno postavičky stúpať popri cintoríne. Učastníci kratšej trasy v počte niekoľko sto ľudí sa vyrojili na trasu predo mňa a beznádejne ju zapchali. Ale aspoň stretám Moniku a Mariana a kúsok sa zvezieme spolu. Zvyšná trasa vedie hore dolu cez hrebene, stúpania striedajú zjazdy a tak príchádzame až do Ulože. Sváťa vychválila tunajšiu krčmu do nebies, to nemôžem obísť. Krčma je síce pekná, ale praská v spojoch, niet miesta na sedenie. Po chvíli mám šťastie a ujde sa mi stolička. Pri pulte sa tlačia a predbiehajú turisti a miestna majiteľka na miesto toho aby sa tešila, je už z nich zúfalá. „Dajte už pokoj s tou polievkou!“ hovorí milo. Po desiatich minútach sa dostávam k cesnačke, ale miesto na sedenie mi už medzitým niekto obsadil. Našťastie len batohom… Cesnačka je naozaj výborná všetka česť, len mi trochu vadia tí supy čo mi pozerajú do taniera a čakajú kedy už dojem a vypadnem. Prichádza Monika nekazím dojem, dojem a pustím ju na stoličku. Marian stojí v rade, ak bola situácia predtým hustá teraz je ešte horšia. S radosťou vyrážam na trasu, tým skôr, že mi pri mazaní pomáha neznámy dobrodinec, ktorému je už fľaša ťažká a nalieva mi frťana. Kúsok stúpania nad Uložu a zvyšok trasy už poznám zo štvrtka. Za zmienku stojí strmý zjazd po modrej značke, ktorý si vyžiadal dva pády. Úzky kamenistý padák, kam sa nezmestí ani pluh mojich 205iek, našťastie som sám, nikto sa mi nemotá pod nohy. A už sme na Marianskej hore a poďho dolu domov. Kúsok na lyžiach a zvyšok pre istotu peši.

Popoludní sa tešíme z Valikinej návštevy, zúčastníme sa na prehliadke mesta a večer posedíme v Arkáde, tentoraz na druhom poschodí u Moniky a Mariana.

Nakoniec Nedeľa.

Zbalíme si veci a ideme na trasu L1 okruh Levoča – Levoča. Sme traja Pele, Ctibor a ja. A čo je pekné, naozaj len my, nikto ďalší široko ďaleko. Stúpame Ruskinovským chodníkom, včera trochu nasnežilo stopu treba obnovovať. Ale vidno ju a tam, kde sa pred dvoma dňami nedalo zjazdovať dnes pohodlne stúpame na zelenom vosku. Zbojnícka lúka je tu hneď a my pokračujeme nenápadným a o to krajším lesným traverzom na Wandelkreutz. Malý kúsok po hrebeni, desiatujeme, je teplo snáď asi len -7.

Príjemnými lúčnymi zjazdami klesáme nad Lavočskú dolinu. Vnárame sa do lesa a zjazdy sa stávajú náročnejšími. Obiehame trojicu pomalších bežkárov jeden z nich pluhuje celú šírku chodníka. Predbieham ho v rýchlosti. Udržím to? Nakoniec nie a idem k zemi a kým sa postavím, ide k zemi aj on.

Dopadlo to častočne dobre, paličku som si nezlomil. Pokračujem šúsom dolu, prefrčím okolo tretieho a už sme v doline. Tu vedie stopa pohodovo popri potoku, svižným behom uzavierame okruh a ešte pred obedom sme v Levoči.

Rozlúčkový obed v Arkáde (za reklamu mi platia), a po ňom nastupujeme do auta a vezieme sa domov.

Obvyklá provokácia na záver: Na budúci rok sa stretneme v Oščadnici, s kým každým priatelia?

Fotografie môžete nájsť na nasej stránke Picasa.

Text a foto: Boris