Na Hohe Wand sme vyrazili vlastne náhodou – pôvodný plán ísť na Schneeberg nám zhatilo počasie. Je zatiahnuté, meteorológovia predpovedajú dažde. Doma sa nám sedieť nechcelo a tak sme zvolili nižšie pohorie.

Zmoknutý Hohe Wand

28. 6. 2009

Vollerin steig

Roomstríka Arpiho parkujeme na malom parkovisku pod Hansel steigom, nejdeme ale naň, smerujeme popod skalnú stenu na juhozápad. Značkovanie je tu mizerné, ale keď sledujete mohutnú skalnú stenu, nedá sa zablúdiť. Cestou míňame nástup do klettersteigu HTL- steig (obtiažnosť E). Vyzerá dosť divoko, strmo hore v exponovanej skale. Keď sme potom videli jeho záver zhora – ešte exponovanejší a divokejší, v hladkých platniach – je mi jasné, že na HTL – steig veru nikdy nepôjdem.

Potom už prišiel náš Vollerin – steig. Ľahký, pohodový, lano kde-tu iba ako zábradlie. Variantu Vollerin – steigu, po rebríku do komína, sme nešli – nástup po kramliach po strmom, hladkom a dnes aj mokrom skalnom bruchu, kde je už každá druhá kramľa vylomená, sa nám vôbec nepáčil. A to je klasifikované ako obtiažnosť A (!!!!!) Skupina rakúskych turistov s prilbami na hlavách, ovešaná materiálom a istiaca sa lanom vôbec nepôsobila dojmom, že idú do ľahkej cesty.

Nuž sme radšej pokračovali ďalej po zelenej značke, pohodlne. Keď dosahujeme vrcholové plató, začína pršať. Malý obed, pohľad zo železného monštra (Sky Walk – obrovitý vyhliadkový mostík trčiaci z horného okraja skaly do priestoru) a pokračujeme po hornom okraji skaly až k miestu, kde ústi Hanzel -steig. Ním sa spúšťame dole.

Hanzel-steig už idem po tretí raz (pravda, poprvýkrát nadol, to je o čosi ťažšie) a stále sa mi páči, je to asi najkrajšia cesta na Hohe Wande (obtiažnosť A-B). V orlom hniezde uprostred cesty (plošinka pod previsom, na nej lavičky a stolík, vrcholová knižka, oceľové zábradlie vás oddeľuje od strminy pod vami) sa opäť trochu občerstvíme a potom hurá nadol na parkovisko k autu.

Währinger – steig

Ešte máme chvíľku času a tak sa presúvame do severnej, nižšej časti Hohe Wandu. Piatok ešte nebol na poriadnej ferráte a tak mu chcem jednu takú ukázať. Tu pri jaskyni Einhornhőhle je cez skalný masív natiahnutý klettersteig Währinger steig – taká opičia dráha, nie veľmi dlhá, ale úžasne strmá a nie celkom ľahká (obtiažnosť C).

Najprv treba vyliezť cez skalné brucho po prvú skobu, kde začína istiace lano. Skala je dnes mokrá a nie je to vôbec ľahké.

Potom sa ide kus po kramliach, zatlčených v skale, kolmo hore, miestami troška v previse. Nasleduje traverz po rímse, slúži ako oddych.

Pohodový traverz ale vzápätí vystrieda odvážny krok cez hladké skalné brucho na rebrík, umiestnený nad previsom. Pod sebou máte prázdno, istiace lano tu končí a zaisťovať sa treba o priečky rebríka, Nad rebríkom už je to pohoda.

Prvý som to vzdal ja, síce som sa vyštveral po začiatok kramlí, ale ďalej sa mi akosi nechcelo. Darmo, už starnem. Barborka dopadla úplne rovnako (vidno že je dcéra svojho otca) a Piatkov otec to vzdal radšej už na zemi.

Česť Štartu potom zachraňovali Piatok s Lenkou, ktorí klettersteig prefrčali s bravúrnou ľahkosťou. To už sa ale rozpršalo naozaj (doposiaľ po celý deň to bolo len mrholenie) a tak je najvyšší čas vyraziť domov. Napriek nie veľmi vydarenému počasiu to bol pekný výlet.

Text a foto: Pelé