Štvordňový veľkonočný výlet za krásami národného parku Slovenský kras absolvovalo (doslova) zopár Štarťákov a ďalších desať spriaznených turistov. Nocľah nám poskytla turistická ubytovňa v Gemerskej Hôrke, socialistická unimobunková budova, ktorú nám doporučil Pelé. Ale pani správkyňa bola veľmi milá a ústretová a ubytovňa bola čistá, takže nám počas pobytu nič nechýbalo.

Slovenský kras

Veľká Noc 2012

Na Veľký Piatok sme vyrazili z Bratislavy skoro, aby sme o 11:00 stihli vstup do jaskyne Domica. Vďaka prázdnym cestám sa nám to i s rezervou podarilo. Jaskyňa nás očarila krásnou výzdobou, ale veľké bol naše sklamanie, že plavba po podzemnej riečke Styx sa kvôli nedostatku vody nekonala. Tesne popoludní sme sa presunuli autami na parkovisko ku dedine Silica, odkiaľ sme mali namierené k najväčšej pozoruhodnosti Silickej planiny, jaskynnej priepasti Silická ľadnica. Z chladných útrob ľadovej jaskyne nás oblial chladný vzduch a z betónového schodiska bol pekný výhľad na kolmé skaly nad priepasťou, ale inak jediným dôkazom, že ide o ľadovú jaskyňu, bol neveľký cencúl visiaci zo stropu. Odtiaľ sme pokračovali 19-kilometrovým okruhom cez Silickú Brezovú a Rakytník nazad k parkovisku a po ceste sme mali možnosť poobdivovať rozkvitnuté poniklece.

Na Bielu Sobotu sme si hneď zrána prezreli unikátnu Ochtinskú aragonitovú jasyňu. Na spiatočnej ceste Monika vybavila, že nám miestne tetušky kostolníčky prišli otvoriť kostoly v Štítniku a v Ochtinej. Sú to poklady, akých na Slovensku nie je veľa. Bočná loď mohutného gotického kostola v Štítniku akoby ani nepatrila na chudobný slovenský vidiek – akoby sa človek ocitol niekde vo Francúzsku. Fresky zo 14. storočia nádherne osvetľovalo nakúkajúce jarné slniečko a Laca okamžite pochytil pravý fotografický ošiaľ, takže sa gotickou loďou pol hodinu ozývalo cvakanie spúšte. Ďalej nás hnal termín dohodnutý v Ochtinej. Tamojší gotický kostolík síce veľkosťou nemôže konkurovať štítnickému, ale krásou fresiek určite áno. Zachovali sa pravdepodobne hlavne preto, že boli po stáročia zatreté a objavili ich iba pred sto rokmi.

A potom už rýchlo na túru. Milanovci a Ctibor čakali v Silici, zatiaľ čo Laco odviezol ženskú časť našej skupiny do Jablonovského sedla, odkiaľ pohodlne prešli naprieč Silickou planinou do Silice. Chlapi išli oproti zo Silice a urobili väčší okruh po planine, takže ich podvečer chytil predpovedaný dážď. Celkove však bolo pre nás sklamaním, že sme okrem početných závrtov nevideli takmer žiadne krasové útvary a vápencové škrapy, ktorých tu údajne malo byť najviac.

Na Veľkonočnú nedeľu sme postupovali presne podľa plánu “denne jednu jaskyňu”. Dnes sa k nám pridala aj Maja. Mali sme dohodnutú prehliadku Krásnohorskej jaskyne. Hoci v nej nie je až taká bohatá výzdoba ako v Domici, jej návšteva je nevšedným zážitkom, lebo nie je vybetónovaná a elektrizovaná. Sprevádzajúci jaskyniar nás vystrojil červenými kombinézami, prilbami a čelovkami. Miestami sme sa súkali úzkymi skalnými prechodmi, vyliezali po rebríkoch, ale najväčší úspech zožal 15-metrový prechod ponad podzemný potok po napnutom oceľovom lane. Tu jasyniar trpezlivo čakal, kým každého jedného na pamiarku vyfotíme. Zlatým klincom prehliadky bol najvyšší stalagmit na Slovensku, neuveriteľných 32-metrov vysoký mohutný kvapeľ.

Potom sme sa presunuli do Zádielu a urobili si krásnu túru Zádielským kaňonom. Stromy ešte nemali listy a tak sme mohli obdivovať vysoké biele skalné steny nad nami. V závere doliny sme vystúpali na okraj Zádielskej planiny a vyfotili sa na vyhliadke na skale. Odtiaľ sme striedavo lesom a po planine zostupovali po modrej značke. Najkrajšie miesta boli na okraji kaňonu, odkiaľ sme sa kochali pohľadom do hĺbky a do skalných stien oproti. Južný svah bol posiaty stovkami hlaváčikov a poniklecov, opäť pastva nielen pre naše oči, ale aj pre hľadáčiky fotoaparátov. Na zostupe nám príroda vynahradila nedostatok škrapových polí z predošlých 2 dní. Balansujúc po skalách, ktoré boli všade, sme zostupovali modrou značkou až k Turnianskemu hradu. Na hrade sme sa dlho nezdržali, lebo nárazový vietor bol taký studený, že sme sa ponáhľali na teplú večeru a čaj do Turne.

V posledný deň, Veľkonočný pondelok, sme venovali KPČ; neboli sme na túre, ale zato hneď zarána sme si spravili peknú prechádzku anglickým parkom Betliarskeho kaštieľa a stihli sme prvý vstup do kaštieľa. Vďaka tomu sme ešte napoludnie stihli presun do Aggtelekskej časti národného parku a prehliadku maďarskej jaskyne Baradla, konkrétne sme sa rozhodli pre dlhší 2-hodinový variant od tzv. „Krvavého jazera” (Voros-to). Najimpozantnejší bol 120m vysoký dóm, kde nám pustili reprodukovanú hudbu doprevádzanú svetelnými efektami, naozaj parádna akustika.

Fotografie môžete nájsť na našej stránke Picasa.

Text a foto: Monika