Daždivé Alpy

Neúspešný pokus o prechod hrebena Seckauer Tauern, 22. – 23. 6. 2012

Do odlahlých, bohom zabudnutých a ludoprázdnych hôr Seckauer Tauern sme vyrazili v zostave Pelé, Miros, Mirot, Marienka a jej syn Mišo. Na trojdenný prechod hrebenom týchto hôr sme vyrážali plní optimizmu – predpoved pocasia síce neslubovala žiadny gýc, ale nejakú tú obcasnú prehánku predsa znesieme. Cestou do Kalwangu, z blízkosti ktorého do hôr vyrážame, nám pršalo, z auta však už vystupujeme za relatívne pekného pocasia. Šliapeme údolím Hagenbachtal, výška rýchlo pribúda. Turistické znackovanie je velmi sporadické, teda vlastne takmer žiadne. Vidno, že sa nachádzame v kapitalistickej krajine, kde aj znackári šetria korunky za farbu – znacky sú vždy len na mieste, kde ich nevyhnutne treba. O piatej popoludní prichádzame do sedla Vorwitzsattel (2100 m), kde máme v úmysle dnes nocovat. Krásne miesto na tábor – lúka, nedaleko pramen vody, pekné výhlady. Väcšina už toho má pre dnešok dost (nastúpali sme s batohmi 1400 m), ja ešte pred západom slnka vystúpim na blízky 2397 metrov vysoký Seckauer Zinken. Vtedy sme ešte netušili, že je to jediný kopec dosiahnutý na tejto výprave. Výhlady sa z vrcholu nekonajú žiadne, vrchol je po celý cas zahalený do hmly. Co horšie – zacína pršat. Sprvu len velmi mierne, postupne však dážd nadobúda na intenzite. K stanom už prichádzam celkom mokrý. Zaliezam do spacáku a snažím sa zaspat. Dážd bubnuje na strechu stanu po celú noc, chvílami je dážd prerušovaný lejakom. Naše nie už celkom nové stany taký nápor vody nezvládajú, a tak v nich máme do rána slušne mokro. Co horšie – dážd neprestáva ani ráno. Až po pol desiatej sa ako – tak dá vyliezt von, po krátkej pauze však prší zas. Snažím sa udržat v mužstve dobrú náladu, k tomu mi výdatne dopomáha výborná domáca hruškovica. Cakáme do obeda – zbytocne, pocasie sa nie a nie umúdrit. Dážd, hmla. Prší už bez ustania 16 hodín – toto že je prehánka? Nadávame na rakúskych meteorológov, ktorí v dnešnej dobe nedokážu predpovedat príchod frontu 12 hodín vopred (pretože ešte podla predpovede zo vcera malo dnes doobeda v oblasti Sweckauer Tauern svietit slnko, sem-tam oblak). Zmierujeme sa s osudom, za týchto podmienok sa íst dalej po hrebeni nedá. V daždi sa dávame na zostup rovnakou cestou, ktorou sme prišli. Prekonávame rozvodnené potoky,  ktoré sme si vcera skoro ani nevšimli – aj podla nich vidno, že v noci spadlo extrémne vela vody. Navrhujem ostat do zajtra a ešte urobit nejakú túru v týchto horách, premoknutý mancaft toho má však dost a tak obraciame kolesá auta k domovu. Škoda. Do Seckauerských Táur sa urcite ešte vrátime.

Pelé

Fotografie môžete nájsť na našej stránke Picasa.