Keď sa stredovekí moreplavci vracali z ďalekých plavieb, prvé, čo uvideli, boli mohutné, bielo svietiace hory na severnom pobreží Španielska v Cantábrii. Bolo to prvé, čo uvideli na Európskom kontinente, preto ich nazvali Picos de Europa, Európske hory. A do týchto divokrásnych vápencových Európskych hôr sme sa v septembri 2010 s kamarátom Jindrom vypravili.

Európske hory

Picos de Europa, Španielsko, september 2010

Fotografie môžete nájsť na stránkach Picasa.

Štvrtok 2. 9. 2010

O štvrtej hodine popoludní sme vystúpili z lietadla v prístavnom meste Santander. K našej veľkej radosti z toho istého lietadla vystúpili aj naše batohy. O veľkej radosti hovorím preto, lebo ešte v Madride, kde sme presadali na druhé lietadlo, nás slečna na letisku presviedčala, že batohy nestihli do druhého lietadla preložiť a že by sme s nimi mali ostať v Madride a čakať na ďalší let do Santanderu. Nechcem domyslieť, aké komplikácie by nám boli vznikli, keby sme dali na tú madridskú ťavu!

V Santanderi sa zdržíme len krátko, o siedmej večer sadáme do autobusu smer Pocembos. Autobus nás vezie cez malebné prímorské mestečká, okolo hlbokých morských zálivov, nádherná krajina. Keď za San Vincente de la Barqera zabočil do vnútrozemia, po prvý raz sme uvideli naše Pikosy. Zapadajúcim slnkom osvetlené mohutné, špicaté štíty, uprostred nich oblý charakteristický tvar monolitu Naranjo de Bulnies. Zhíkli sme na celý autobus, ktovie, čo si o nás tí Španieli pomysleli. Autobus potom vošiel do divokého, niekoľko desiatok kilometrov dlhého kaňonu – dával nám tušiť, do akých hôr to ideme. Už bola tma, keď nás o pol desiatej večer vyložil v podhorskom mestečku Potes. Noc sme strávili v penzióne priamo na námestí.

Peňa Vieja, Picos de Santa Ana

Piatok 3. 9. 2010

Skoro ráno (rozumej: o pol deviatej, ale to tu ešte všetci hlboko spia) nám odchádza autobus do Fuente Dé. Nie je to ďaleko, o deviatej už sme v horách. Načapovať vodu a potom hurá na lanovku, ktorá nás v okamžiku vyviezla cez strmé steny mohutného skalného amfiteátra o 600 metrov vyššie. Teraz už sme naozaj v horách. S ťažkými batohmi stúpame smerom k chate Verónica. Batohy máme ťažké hlavne kvôli vode – na Verónike jej niet a tak, ak tam chceme dva dni vydržať, nesieme si jej hore 10 litrov.

Ak hovorím o „chate“ Verónika, je to silne nadsadené. Vlastne ide iba o bivakovaciu polkopulu, vnútri veľmi natesno nad sebou tri dvojprične, dokopy šesť miest, z toho jedno miesto ale zaberá chatár, čiže tu môže prespať maximálne 5 ľudí. Ale servis je tu úplný – raňajky, večere, voda v ½ litrových PET fľaškách, koka-kola, pivo… Každý nápoj bez rozdielu za tri eurá. Polovica kopule je tým pádom zaprataná kuchyňou a „jedálňou“ (stolom). Vovnútri je dosť tesno. K tomu si pridajte výpary od varenia (vetranie nie je príliš dokonalé, okno sa otvoriť nedá). Slovom, nie príliš vábny brloh (ale keby pršalo, fučalo či mrzlo, bol by názor iný).

Na poludnie sme na Verónike, rukami – nohami si zabezpečíme na dnes nocľah (chatár nevie ani slovo ináč ako španielsky a po španielsky zasa nevieme my). Odložíme batohy na vrchnú pričňu a vyrazíme na prvú vrcholovú túru – Peňa Vieja ( 2619 m). Výstup je pohodový, v strmej sutine, počasie nádherné. Rovnako nádherné sú aj výhľady z vrcholu, vidíme celé Pikos de Europa. Do večera ďaleko, a tak Jindro navrhuhuje vystúpiť ešte na susednú Picos de Santa Ana (2602 m), zo sedla Collado de Canalona je to len kúsok. Výstup bol o niečo ťažší ako na Peňa Vieja, ale v pohode. S poslednými lúčmi slnka schádzame k našej „chate“ Verónica. Akosi sa nám nechce ísť spať do tej kobky, a tak napriek chatárovým protestom berieme batohy a kúsok za chatou staviame medzi skalami stan. Keď sme z dohľadu, už sa o nás nik nestará, a tak v kľude a pohode strávime noc vo vlastnom stane.

Torre Blanca

Sobota 4. 9. 2010

Zobúdzame sa do krásneho rána. Vstávame vlastne ešte za tmy, tu sa rozvidnieva až po siedmej hodine rannej. Vyrážame cez mohutný skalný kotol, skáčuc z kameňa na kameň, do sedla Collada Blanca, odkiaľ ďalej stúpame rebrom (horolezecká obtiažnosť tak I – I+) na vrchol Tore de Blanca, 2617 m. Výhľady z vrcholu opäť úchvatné, všade navôkol samé skaly. Na obed sme opäť pri Verónike, zo zvyškov vody navaríme kávu a čaj, potom si na plecia nahodíme batohy a presúvame sa o niečo severnejšie, pod najznámejší končiar týchto hôr, Picu Urriellu (Naranjo de Bulnes). Do sedla Horcados Rojos je to pohoda, na druhú stranu však je strmý prah, zostup je zaistený lanom. „Klettersteig“ nie je ťažký, v rakúskej stupnici hodnotenia by to bolo tak „A“, ale nesmierne dlhý (snáď kilometer) a s batohom na chrbte dosť otravný. Vydýchneme si, keď sme v doline, potom nás čaká ešte dvojhodinový pochod už pohodlným chodníkom k nášmu cieľu – chate Delgado Ubeda, stojacej priamo pod skalnou stenou neskutočného monolitu Picu Urriellu. Na trávnatej planinke pred chatou staviame stan a po zvyšok dňa vychutnávame jedinečnú atmosféru tohto miesta.

Torre Cerredo

Nedeľa 5. 9. 2010

Dnes vyrážame na túru najtúrovatejšiu, na najvyšší kopec pohoria 2648 metrov vysoký Torre Cerredo. Vstávame opäť ešte za tmy, ranné lúče slnka nás zastihnú v sedle Horcado Arenera nad našim táboriskom, pohľady na vrcholy v rannom osvetlení sú úchvatné. Torre Cerredo je dosť ďaleko, už len priblížiť sa k nemu dá zabrať. Nie je to problém technický, ale orientačný. Turistické značkovanie v týchto horách je na veľmi žalostnej úrovni, vlastne ani žiadne neexistuje. Sem – tam sa na hlavných trekingových ťahoch pohorím objaví nejaká tá farebná škvrna na kameni, všade inde možno postupovať iba podľa kamenných mužíkov – tie ale sú všade, a tak je často makačka na hlavu vybrať ten správny smer. Nejaké turistické rázcestníky, alebo aspoň nápis na kameni, ktorý by udal správny smer, neexistuje ani pri chatách, tobôž už nie v teréne. A tak sa dá postupovať iba podľa už spomenutých mužíkov alebo vyšľapanej cestičky, v spolupráci s mapou, ale tá, ako sme zistili, tiež často nie je veľmi presná. Pretože sme ale skúsení chlapci, podarí sa nám pod Torre Cerredo trafiť. Výstup vedie najprv v sutine, v závere stenou, lezenie obtiažnosti II – II+, dosť exponované. Chvíle na vrchole sú úžasné.

Po návrate z kopca sa Jindro venuje svojmu denníku, ja toho ešte nemám dosť a tak sa pokúšam obkrúžiť Picu Urriellu. Chodník ma vyvedie do sedla, odkiaľ už je to iba na skok na 2077 m vysoký vrchol Morra del Carnizoso. Takže dnes som spravil opäť dva kopce.

Včera večer nás pri stanoch obťažovali pasúce sa kozy (napriek tomu, že sme v národnom parku, pasie sa tu všade), dnes medzi nás zavítali kamzíky. Veľká črieda kamzíkov sa kľudne popásala v tesnej blízkosti stanov a chaty, prítomnosť ľudí im zjavne vôbec nevadila. Španielski turisti v stane neďaleko nás majú so sebou psíka, čierneho labradora. Havinko si sedí pri stane a pozerá na pasúce sa kamzíky, kamzíkom psík tiež vôbec nevadí. Dokonalá idylka.

Bulnes

Pondelok 6. 9. 2010

Lúčime sa s centrálnou časťou pohoria Pikos de Europa a dávame sa na zostup do horskej dedinky Bulnes. Ako som už spomenul, na nejaké turistické rázcestníky pri chatách si tu nepotrpia, a tak sa vydáme po najširšom chodníku vedúcom nadol, po ktorom chodia takmer všetci. Na naše prekvapenie nás chodník nedovedie do Bulnes, ale k chate Terenosa a odtiaľ zostupujeme do Bulnes dolinou. Dnešnú túru sme si tak čo do dĺžky zdvojnásobili, aj keď je pravda, že terén bol asi menej náročný, ako v priamom zostupe, a krajina pod chatou Terenosa bola úchvatná – po troch dňoch strávených v kamennej pustine konečne zelená trávička, kvety, pasúce sa kravičky, malebné domčeky, a nad tým všetkým majestátna kulisa špicatých vápencových štítov.

Do Bulnes tak či tak musíme klesnúť 1200 metrov a tak toho dole už máme tak akurát. Veľmi radi posedíme v rázovitej krčmičke pri pivečku a šaláte. Do Poncebos sa chceme odviezť zubačkou, ktorá ako krtko vedie tunelom vovnútri hory. Cena 17 € za jednu cestu je ale silná káva a tak radšej ideme tie tri kilometre pešo. Aspoň vidíme, ako je osada Bulnes odrezaná od sveta, ideme po úzkej cestičke vo svahu hlbokej skalnatej doliny. Vidíme, že jediná doprava do Bulnes je možná naozaj iba tou zubačkou, ináč sa tam nedá dostať ani terénnym autom.

Podľa pôvodného plánu sme mali dnes ešte prejsť kaňon Cares do osady Cain. Je ale už päť hodín večer, sotva by sme do Cain došli do tmy. Predpoveď počasia taktiež nie je bohvieaká (naozaj o chvíľu začalo pršať, pršalo po celú noc a s prestávkami aj nasledujúci deň), a tak sa s ťažkým srdcom s kaňonom Cares lúčim a na ďalšiu cestu do západnej časti pohoria sa vydávame autobusom. Ani to veru nie je triviálne – okrem toho, že Španieli nerozprávajú po anglicky ani v informačných kanceláriách, ktorých je tu pod kaňonom Cares neúrekom, vôbec nič nevedia ani o autobusovej doprave stadiaľto. Každý nám povedal niečo iné, realita pochopiteľne bola zasa úplne inde. Ale napokon sa nám podarilo s jedným (celkom zbytočným) prestupom docestovať do mesta Cangas de Onis, kde v útulnom penzióne strávime noc.

Lagos di Covadonga

Utorok 7. 9. 2010

Ráno na autobusovej stanici pri okienku s veľkým nápisom „Info Lagos di Covadonga“ sa snažíme zistiť, ako sa k jazerám dostaneme. Slečna za okienkom síce tvrdí, že vie po anglicky, na úplne každú otázku však odpovedá jedinou vetou „Return ticket costs seven Euro“. Jindro už pomaly začína chytať nervy, keď kde sa vzal, tu sa vzal, stojí pri nás zázračný deduško z rozprávky (pravdepodobne šofér niektorého autobusu) a komunikuje plynulou nemčinou. V týchto krajoch dosť neobvyklé. Od neho sa dozvedáme, že autobusy chodia hore od deviatej každú štvrťhodinu po celý deň, ale len dnes a zajtra. Potom končia, a keď sa chceme vracať až vo štvrtok, máme smolu. Lístok majú samozrejme iba ten spiatočný, takže im zaplatíme 7 Euro, aj keď nazad už pôjdeme pešo.

V Cangas Onis počasie nič moc, zamračené, ale ako postupne naberáme výšku, vykľúvame sa z mrakov. Nádherná inverzia. Pri Covadongských jazerách (jazero Enol a jazero Ercina) autobus končí, ďalej už musíme opäť pešo. Chvíľu sa poflákame pri jazerách, potom stúpame (podchvíľou v daždi) k chate Vegarredonda, kde máme v úmysle najbližšie dva dni bývať. Chceme si ešte urobiť výlet k vyhliadke Mirador de Ordiales, začína ale opäť pršať a tak zvyšok dňa strávime na chate. Sympatický chatár (dohovor opäť možný iba rukami a nohami) nás po celý večer kŕmi rockovou klasikou.

Torre de Enmedio

Streda 8. 9. 2010

Opäť vstávame ešte za tmy, navaríme čaj a polievku a stúpame do skál. Dnešné ráno nie je také pekné, na aké sme boli doposiaľ zvyknutí, vďaka tomu máme so sebou (našťastie) dostatok teplého a nepremokavého oblečenia. Nízko visiace mraky dodávajú krajine na dramatičnosti. Vysoko v horách v kotline Llampa Cimera odbočujeme z cesty na chodníček, ktorý nás dovedie do sedla Collada de la Mazada. Odtiaľ sa začína výstup na náš vrchol. Nie je to celkom triviálne, obtiažnosť tak II – II+. Náš vrchol, na ktorý smerujú naše kroky sa mal volať Torre de Santa Maria de Enol. Ideme presne podľa popisu, ktorý uverejnil vo svojom sprievodcovi „Španielske hory“ pán Ivo Petr (vlastne sa podľa tohto sprievodcu pohybujeme v horách po celý čas). Popis výstupu je dosť presný, na naše prekvapenie nás však nedovedie na druhý najvyšší vrchol západnej časti pohoria Torre de Santa Maria, ale na susedný, o niečo nižší Torre de Enmedio (2460 m), ako sme zistili na vrchole podľa nápisu na skale. Pán Ivo Petr sa opäť trochu zmýlil. Nevadí, kopec ako kopec, výhľady dnes aj tak za mnoho nestoja.

O dvanástej sme už opäť v sedle, na chatu sa nám ešte nechce. Rozhodujeme si urobiť v mape prerušovanou čiarou značený trek okolo veží v centrálnej oblasti pohoria. Chodník väčšinou žiadny, ale je to pomerne dobre vyznačkované kamennými mužíkmi. Krajina je úchvatná, ale aj náročná, cestou prekonávame tri strmé sedlá.

Potom sa stala osudná chyba. Podľa mapy sa mala naša cesta pripojiť na hlavnú trekingovú magistrálu pohorím vo výraznom sedle Collado de Jou Santu. Pripojila sa na ňu však v kotli uprostred rozsiahleho suťoviska, terkingová magistrála tu nebola vôbec magistrála, ale tiež sporadicky značkovaná cestička skackajúca z kameňa na kameň, a tak sme si ju vôbec nevšimli a pokračovali po nej v opačnom smere, ako sme mali. Za sedlo Collado de Jou Santu sme potom považovali úplne iné výrazné sedlo, ktoré ale v mape nie je zaznačené. V ňom sme odbočili doľava a vo viere, že sa vraciame k chate, sme sa od nej neustále vzďaľovali. Síce sa nám smer cesty príliš nepozdával, ale uistili sme sa, že to je len v mape zle cesta zakreslená, „hentam sa stočíme k severu do toho sedla a za ním už bude chata“. K severu sme sa nestočili, namiesto toho sme začali strmo klesať a v hlbočine pod nami sa objavili domčeky. Osada Cain! Vtedy sme už vedeli, že je zle, nechápali sme však, ako sme sa sem dostali. Noc sa nebezpečne blížila a naše mozgy začínali produkovať zúfalé riešenia. Jindrov mozog mu povedal, že ak pôjdeme na sever, nájdeme správnu cestu k chate. Vyrazil do sedla nad nami a nedal sa zastaviť. Prekonali sme obrovský sutinový kotol a skalnú stienku, aby sme v susednej doline zistili, že vôbec nevieme kde sme a ako ďalej. Prišlo na rad, čo vyprodukoval môj mozog, a čo nechcel Jindro pred chvíľou ani počuť: že totiž jedinou našou možnosťou, ako sa vyhnúť núdzovému bivaku v horách pod šírym nebom, je zostúpiť až dole do Cain, aj keď je to na úplne opačnom konci pohoria, než je chata s našimi vecami. Výstupom do sedla a opätovným zostupom z neho sme však stratili veľa času, a tak nás tma prikvačila už v sutinovom kotli, pri čelovke sme v tomto teréne nemali šancu nájsť správnu cestu. Medzitým nadôvažok začalo pršať. Niekoľko hodín sme sa motali pri čelovke len tak hore – dole po svahu, nahovárajúc si, že hľadáme cestu, v podstate však išlo hlavne o to, aby sme sa hýbali a skrátili si noc.

Štvrtok 9. 9. 2010

Keď nás zmohla únava, zaliezli sme pod kameň a pripravili sa na noc. Pod kameň však zatekalo, a tak sme sa opäť vydali na „pochod“ (v podstate len také pajdanie) tmou, hľadajúc lepší príbytok. Ten sme našli na dne mohutného závrtu; síce sa nebolo kde ukryť pred dažďom, ale aspoň sem nefúkalo. Našťastie o tretej hodine nadránom prestalo pršať a tak sme podchvíľou driemajúc a podchvíľou poskakujúc, aby sme sa zahriali, dočkali rána.

Privítal nás prekrásny, bezoblačný deň. Útrapy noci z nás razom spadli a opäť sme sa tešili z krásnych kopcov. Vydali sme sa naspäť, skade sme prišli, hľadajúc tú správnu cestu. Nad horami lietala helikoptéra, Jindro mi nechcel veriť, že to hľadajú nás. Uveril, až keď v širokom sedle pri nás pristála. Chlap z horskej služby našťastie vedel po anglicky a tak sa nám podarilo presvedčiť ho, že žiadnu pomoc nepotrebujeme. O tom, ako ďaleko sme sa nevdojak zatúlali, svedčí to, že návrat na chatu nám trval celých sedem hodín. Zásoby vody sme vypili už v predchádzajúci deň, a tak si viete predstaviť, ako nám na chate chutilo pivo! (Ako sme potom nad mapou zrátali, za posledné dva dni, ktoré neboli oddelené odpočinkom, sme urobili 3,5 km prevýšenia; nachodené kilometre sa v tomto teréne zrátať nedajú.)

Po troch hodinách odpočinku a doplnení tekutín sa lúčime s chatárom. Síce sa nám veľmi nechce na ďalší pochod, čas ale neúprosne tlačí, pozajtra nám letí lietadlo. Zostupujeme známou cestou k jazeru Enol. Vôbec nevieme, ako sa dostaneme ďalej, keďže autobusy už oddnes nechodia, to chceme riešiť na mieste. Kým ale stihnem prísť k jazeru, Jindro, ktorý je o čosi rýchlejší, už má dohodnutého stopa – mladý španielsky pár nás odvezie do Cangas Onis. V už známom penzióne sa dnes mimoriadne dobre spinká. A keď nás potom v piatok 10. 9. 2010 ráno odváža autobus do Arriondas, odkiaľ potom pokračujeme vlakom do Santanderu na lietadlo domov, poslednýkrát vidíme za sebou naše kopce, v ktorých sme strávili uplynulý týždeň. Zbohom, Pi kozy!

Text a foto: Pelé