Od 10. do 15. augusta sa uskutočnila naša tohtoročná najpočetnejšia klubová akcia. Zorganizoval ju Boris Otmar a zúčastnilo sa na nej 14 členov alebo priateľov TK Štart. Chata Rita na Čuntave so svojim nádherným okolím bola vynikajúcim miestom pre takúto akciu, na svoje si prišli pešiaci aj cyklisti.

Čuntava

Fotografie od Peleho, Mileny, Borisa, Jozefa a Musta môžete nájsť na stránkach Picasa.

O tom ako samotársky strávil na akcii jeden deň Boris Rudolf sa môžete dočítať TU.

Deň nultý, utorok 10. augusta 2010

Ako predvoj štarťáckej bandy prichádzame o piatej hodine večer do Dobšinej Pelé, Svaťa, Majka a Boris R. V Dobšinej už na nás čaká Boris O., aby nám dal kľúče od rampy na prístupovej ceste a pri pivečku a kofole (šofér) nám poskytol potrebné inštrukcie. Kľúč od chaty nám nedal, pretože chata je ešte dnes obsadená a tým pádom otvorená.

Dobrodružstvo sa začalo krátko za Dobšinou. Borkové inštrukcie ohľadne prístupu na chatu sú jasné: „Pôjdete stále po jednoznačnej, najlepšej ceste, nemáte kde odbočiť“. Po pár kilometroch jazdy po neuveriteľne škaredej a deravej ceste prichádzame k pravouhlej odbočke na horšiu cestu. Vôbec by sme jej nevenovali pozornosť, keby sme na nej nevideli rampu. Skúšame, či pasuje kľúč, že či je to tá správna rampa. Kľúč pasuje, je jasné že tu treba z priameho smeru odbočiť (ale vlastne to tak vôbec nemuselo byť – ako sme sa dozvedeli až neskôr, našim kľúčom sa dajú otvoriť všetky rampy v Dobšinských lesoch). Po krátkej jazde opäť rázcestie, podľa inštrukcií si vyberáme tú lepšiu cestu. Postupne sa zhoršuje, jamy naberajú na hĺbke aj početnosti. Po deviatich kilometroch pomalého terigania sa stretáme terénne auto, jeho vodič nás ubezpečuje, že veru na Čuntavu nejdeme. Sme na druhej strane kopca, pod Buchvaldom. Opäť sa pomaly terigáme cez jamy nadol, našťastie nám vodič teréňaku ukázal tú správnu cestu. Tá má neporovnateľne kvalitnejší povrch. Je čerstvo urovnaný a sypaný hrubým štrkom, ešte neujazdeným. Stúpanie je miestami dosť prudké, môj Roomster, ktorý veru nie je stavaný na takéto terény, beznádejne hrabe kolesami naprázdno v štrku. Namiesto konských síl v motore prichádza k slovu ľudská sila a Boris s Majkou musia auto hore kopcom vytlačiť, ak sa chceme dnes na chatu dostať. Ale Boris je silný chlapec a Majka silné dievča, a tak napokon všetko dobre skončilo, o trištvrte na osem (skoro dve hodiny po odchode z Dobšinej) sme konečne na mieste.

Na chate prekvapenie: hoci Boris O., ktorý chatu vybavoval, bol ubezpečený, že chata bude len naša, dozvedáme sa, že ľudia, ktorí chatu teraz obývajú, tu nebudú len do zajtrajška, ale až do soboty, čiže spolu s nami. Nuž čo, miesto tu je, dobrí ľudia sa pomestia. Len je to prekvápko.

Deň prvý, streda 11. augusta 2010

Krásne ráno. Štyria predvojisti odchádzame dopoludnia na blízky kopec Ondrejisko (1272 m), čo je najvyšší vrchol Slovenského Raja. Značka naň nevedie, a tak sa motáme nejaký čas lesom, kým nájdeme tú správnu cestu. Výhľady z Ondrejiska sú nádherné, dlho sedíme na lavičkách, umiestnených na jeho lysom vrchole. Boris potom pokračuje ďalej po červenej značke na Voniarky, ostatní sa vraciame na chatu, aby sme všetko pripravili na príchod hlavnej skupiny. O tretej prichádza šéf akcie Boris O. (z Dobšinej ho priviezla chatárkina Lada Niva, mne sa veru nechcelo znovu absolvovať včerajšie dobrodružstvo), krátko po ňom prichádza Ivan na svojom Dukáte (hore išiel zo sedla Besník, odkiaľ je lepšia a hlavne kratšia cesta), spolu s ním Milena, Peťo, Paľko a Vlado. Potom ešte prišiel Musto na bicykli a Ondro pešo. Sme všetci, môže sa začať varenie gulášu. A že bol veru dobrý!

Deň druhý, štvrtok 12. augusta 2010

Čo robili v tento deň pešiaci. Na dnes máme naplánovanú túru najmohutnejšiu, na Kráľovu hoľu. Autom odchádzame do sedla Besník a odtiaľ na Pusté Pole, chalupu ostávajú strážiť dvaja invalidi Svaťa a Peťo. Peťo si dnes urobil Ondrejisko, Svaťa nazbierala dva koše hríbov, ktorých tu rastie neúrekom. Bicyklisti nejdú autom, ale na bicykloch. Z Pustého Poľa šliapeme po žltej cez Martalúzku (pekná skalnatá dolinka, na jej šutroch si aj Boris O. ublížil, šmykol sa a tak si narazil plece, že ho potom dosť bolelo). Na vrchole Kráľovej Hole sa stretáme s cyklodružstvom, ktoré sem napodiv dorazilo len pár minút pred nami. Zostup cez Kráľovu Skalu do Telgártu je pekný, ale veľmi dlhý a náročný. V Telgárte už toho máme všetci dosť a radi si dávame pivko v penzióne pri stanici. Vláčikom sa odvezieme jednu zastávku do Pustého Poľa, potom hajde na chalúpku.

Čo robili v tento deň cyklisti. Aj cyklisti – Musto a Vlado si vybrali na tento deň túru najmohutnejšiu, na Kráľovu hoľu (KH). Vyrazili na bicykloch už od chaty Rita, po chvíli dobehli partiu vezúcu sa na Dukate a Roomsteri a rozhodli sa predbehnúť ich skratkou do sedla Besník cez lúku. Vlado išiel prvý, ale akosi pozabudol, že sklon cesty cez lúku je o niekoľko percent prudší a keď sa snažil skrotiť rozbiehajúci sa bicykel aj prednou brzdou predviedol klasického papuliaka (rozumej pád cez riaditká bicykla priamo na papuľu). Pád našťastie končí dobre – len s pár odreninami.

Cyklisti sa ešte zastavili pri prameni Hrona a k začiatku stúpania v Červenej Skale museli prejsť 17 kilometrov. Odtiaľ to majú ešte 12 kilometrov na vrchol KH. Už v prvých metroch stúpania do Šumiaca sa ukazuje Mustova prevaha. V dedine si však spomenie, že je hladný a ide nakupovať do miestnej COOP Jednoty. Vlado ho nečaká a vydá so do serpentín s celkovým prevýšením viac ako 1000 metrov. S Mustom sa stretne až na vrchole, kde po chvíli prichádzajú aj pešiaci z Pustého Poľa.

Cestou domov sa cyklisti ešte zastavia v Telgárte, chvíľu čakajú na pešiakov, tí však neprichádzajú a tak sa poberú na Čuntavu. V nohách majú len „slabých“ 60 km, ale prevýšenie 1 600 metrov.

Deň tretí, piatok 13. augusta 2010

Čo robili v tento deň pešiaci. Po včerajšej náročnej túre si dávame oddychovku. Ivan a Maja idú do Rožňavy k doktorovi s Borisom O., ktorého v noci plece veľmi bolelo. Boris R. toho jediný nemá dosť, vydáva sa na ďalšiu náročnú túru na Stolicu. Rovnako zdatní chodci Paľko s Ondrejom idú do Dobšinskej ľadovej jaskyne a Stratenskej doliny. Pelé so Svaťou dnes idú na blízky Buchvald, na kus cesty ide za nimi Peťo, ostatní smerujú na najkrajší kopec v okolí – Ondrejisko. Večer prichádzajú poslední mohykáni – Jožko, Bejka a Peter I. Už v úplne plnej zostave večer opäť rozpútavame ohňovú šou a grilujeme kvantá klobás a ešte väčšie kvantá mäsa, aby sme napokon išli spať s plnými bruškami.

Čo robili v tento deň cyklisti. Cyklisti Vlado a Musto toho majú po včerajšku tiež dosť a tak sa vyberú spolu s Milenou pešo na Ondrejisko. Tam si dve hodiny vychutnávajú „dobrý obraz“ jedinečných panorám, ktoré tento výhľadový kopec ponúka. Po obede si Vlado ešte asi hodinku zabicygľuje po červenej smerom na Dobšinský kopec a po neznačkovaných lesných zvážniciach smerom na Dobšinú.

Deň štvrtý, sobota 14. augusta 2010

Čo robili v tento deň pešiaci. Za svitania, pokým ešte sladko spíme, nás opúšťa Boris R. Paľko, Ondro a Majka idú zopakovať včerajšiu Borisovu anabázu na Stolicu (zjavne mu závideli, keď večer videli, aký je z túry zdrchaný. Neprišli veru v lepšom stave, zato o tri hodiny neskôr, o pol jedenástej v noci). Pelé, Svaťa, Milena a Peter I. dnes smerujú na Trsteník, Peťo s Borisom na povinné Ondrejisko. Na večeru, ako každý deň, hríby a niečo opečené na ohníku.

Čo robili v tento deň cyklisti. Počet cyklistov sa zdvojnásobuje. K Vladovi a Mustovi sa pridávajú aj Ivan a Jozef a vyrážajú po červenej značke smerom na Dobšinský kopec. Ivan chvíľu pindá, že sa chcel bicygľovať a nie tlačiť bicykel po krkahájoch (prvých asi 6 kilometrov po červenej), potom však prichádza kvalitnejšia cesta, prestane pindať a začne fučať. Na Dobšinskom kopci cyklisti chvíľu posedia a obdivujú panorámy horného Gemera, ale keďže tam nečapujú, osedlajú znovu svoje dvojkolesové tátoše a spustia sa do Stratenej, kde si dávajú Plzeň 12̊ . Ďalej prechádzajú nádherným kaňonom v Stratenskej doline a troška sa vyšantia v stúpaní do sedla Besník. Musto s Jozefom sa spúšťajú ešte k prameňu Hrona a do Telgártu a Vlado s Ivanom idú domov na Čuntavu.

Deň piaty, posledný, nedeľa 15. augusta 2010

Milá chata Rita na Čuntave, kde sme prežili veľa pekného, sa s nami dnes lúči. Bicyklisti Musto, Jozef a Vlado odchádzajú ráno, cestou ich čaká ešte túra na Muránskej planine – na Veľkú lúku, k Ľadovej jame na Muráni a k Muránskemu hradu. Berú zo sebou aj dvoch pešiakov Petra I. a Bejku. Na obed odchádzajú všetci ostatní s Ivanom. Len Pelému a Svati sa ešte nechce opustiť tento pekný kút prírody, do štvrtej sa flákajú po lesoch, zbierajú čučoriedky a hríby. Blížiaca sa búrka ich prinúti nasadnúť do auta a odísť; do sedla Besník už idú v silnom daždi. Aj príroda smúti za peknými chvíľami, ktoré sme tu prežili.

Pelé, Vlado