Na skok v južnom Turecku

Antalya, február 2013

Keď nás v sobotu skoro ráno zobudil budík, pohľad z okna neveštil nič dobrého. Vonku husto snežilo. Preprava zasneženou Bratislavou na letisko prebehla vcelku v pohode, tam sme ale skončili. Pretože, ako je známe, ak sneží, lietadlá nelietajú. Aspoň teda nie v Bratislave – všetky lety smerujúce do Bratislavy pristávali v Budapešti, možno že tam snežilo menej. Nuž sme si posedeli štyri hodiny v letiskovej hale, po jedenástej našťastie prestalo snežiť, z pristávacej dráhy odpratali sneh a my sme mohli odletieť.

Privítala nás teplá večerná Antalya. Za tri hodiny sme preskočili z tuhej zimy do pokročilej jari. Pred letiskom na nás čakala naša sprievodkyňa, pani Stáňa. Je Češka, ale v Turecku žije už osemnásť rokov, vydala sa tam. Vďaka nej sme sa počas nášho tureckého pobytu podozvedali veľa zaujímavých informácií o Turecku a o živote Turkov, ktoré by sme veru zo žiadneho bedekra nevyčítali.

Nedeľa 24. 2. 2013

Ráno nás zastihlo pri obci Goynuk neďaleko letoviska Kemer. Pod oknami nám šumelo more, na druhú stranu sa priamo od mora vypínali mohutné hory. Nuž a do týchto hôr smeroval náš dnešný program. Najprv sme sa vyviezli lanovkou na najvyšší vrchol skupiny Tahtal Dagi (pohorie Bey Daglar, súčasť mohutného pohoria Taurus, ktoré sa vypína nad značnou časťou južného pobrežia Turecka) – Olympos, ktorý sa do výšky 2318 metrov dvíha priamo od mora. Razom sme sa vrátili späť do zimy, vrcholky kopcov boli aj tu na juhu pokryté snehom. Počasie nám úplne neprialo – o svahy kopca sa opierali mraky. Samotný vrchol kopca bol síce nad nimi, výhľady však boli obmedzené. Chvíľu sme sa pokochali pohľadom na okolité vrcholce tu a tam vystupujúce z mrakov, potom sa celý vrchol ponoril do hmly a nevideli sme už nič. Iba Stánine deti, ktoré dnes so sebou zobrala na výlet, mali zo snehu druhé Vianoce – veď v Antalii ho nevidia nikdy!

Po zostupe z kopca nás čakal pod horami pri bystrine výborný obed – v kameninovej miske pečený čerstvý, pre nás vylovený, pstruh. Mňamka. Nuž a po návrate do hotela sme sa so Svaťou vybrali na požičaných bicykloch opäť do hôr. Niekoľko kilometrov od obce Goynuk sa ukrýva krásny kaňon (Goynuk Canyon). Pri vstupnej bráne (vstupné 2,5 €) sme zanechali bicykle a už pešo pokračovali proti prúdu divej riavy. Skalnatý kaňon sa postupne zužoval, až sa zúžil úplne. Medzi kolmými skalnými stenami už bola iba voda, suchou nohou sa ďalej nedalo. Skúsil som po vode, no neuspel som – voda bola hlboká tak po pás a prúd dosť silný, na taký adrenalín sme neboli vybavení. Škoda, v tej úzkej rokline to mohlo byť veľmi zaujímavé. Vrátili sme sa rovnakou cestou, nasadli opäť na bicykle a povozili sa po obci Goynuk, pozreli si turecký vidiek a našu prvú mešitu. Potom sme prebicyklovali okolo veľkého dinoparku späť do nášho hotela (hotel Mirador). Bol to dnes veľmi pekný deň.

Pondelok 25. 2. 2013

Program dnešného dňa už zďaleka nebol taký pekný ako včera, čo sme však ráno ešte netušili. Dnes bola v programe návšteva Antalye. Výlet sa začal dobre – zaviezli nás k mohutnému vodopádu priamo v meste, ktorým spadá rieka Duden Selalesi, pretekajúca Antalyou, do mora. Potom nás ale autobus nezaviezol do mesta, ako sme naivne očakávali, ale do veľkého zlatníctva. Nuž čo, pozrieme si šperky, hovorili sme si. Privítala nás ďalšia Češka, žijúca v Turecku, čo to povedala, no a potom sa na nás ako supi vrhli tureckí obchodníci. Núkali a presviedčali, presviedčali a núkali. Turkovi, ktorý nás dostal na starosť, vôbec nešlo do gebule, prečo nechcem Svati kúpiť prsteň iba za 1850 €, veď mi dá 400 € zľavu. Strašne dlho otravoval a ponúkal, ale keď konečne pochopil, že naozaj nič nechcem kúpiť, slušne ale nekompromisne nás vyviedol von, kde sme potom poldruhej hodiny čakali na parkovisku. Ozaj „krásne“ využité dopoludnie. (Ako sme neskôr pochopili, toto si v Turecku musí povinne vytrpieť každý, cestovné kancelárie dostávajú od firiem províziu.) Potom nás odviezli na trhovisko v meste – to bol aspoň folklór, aj keď drahý, nechal som sa napáliť od Turka a kúpil neskutočne drahý čaj a korenie. Až potom konečne prišlo, na čo sme sa tešili od rána – prehliadka starej Antalye. Úzke uličky, staré domy. Balzam na dušu po tom otrasnom komerčnom dopoludní.

Utorok 26. 2. 201

Opäť veľmi pekný deň, asi najkrajší za náš pobyt v Turecku. Zavčas ráno opäť do Antalye, kde nám ešte ostalo nepozreté skvostné archeologické múzeum, ktoré bolo včera zatvorené (v Turecku, tak ako u nás, múzeá v pondelok nefungujú). Zážitok vidieť také množstvo antických sôch pokope. Potom nás autobus vezie cez pohorie Taurus a niekoľko 1000 až 1500 metrov vysokých sediel do mesta Denizli, pri ktorom sa nachádza prírodný skvost – travertínové kaskády Pamukkale a hneď vedľa neho historický skvost – ruiny antického mesta Hierapolis. Nebudem sa veľa rozpisovať o týchto dvoch tureckých skvostoch, slovami sa to prosto vyjadriť nedá. Zážitok z chodenia po bielučičkých travertínových kaskádach a brodenia sa v teplej vode v prírodných jazierkach je úžasný. Veľká časť kaskád je suchá, bez vody. Bolo nám vysvetlené, že prítok vody umelo regulujú a striedavo niektorú časť kaskád nechávajú vyschnúť, aby travertín rýchlejšie stvrdol a tým sa urýchlil rast bielej hmoty. Zároveň sa tým ničia riasy, ktoré potom kaskády zafarbujú nežiadúcou zelenou farbou. Ťažko povedať, či je to ten pravý dôvod, alebo je to len výhovorka pre skutočnosť, že ak má ostať teplá termálna voda do hotelov pod Pamukkale, nie je jej dosť, aby stekala po celej šírke travertínovej steny. Staré antické mesto Hierapolis, niekoľkokrát zničeného zemetrasením, ktoré stojí bezprostredne nad bielou travertínovou stenou, uchváti svojou rozlohou a neopísateľnou atmosférou. Samostatným zážitkom je potom návšteva antického divadla (amfiteáter), ktorý je najzachovalejšou stavbou v tomto kamennom meste. Zúčastniť sa tu tak nejakého divadelného predstavenia, to by bolo niečo!

Večer sme sa pochopiteľne v neďalekom hoteli uložili do teplej termálnej vody. Vraj kto sa v nej okúpe, omladne o desať rokov (tak mi všetci záviďte – mám opäť mladú ženu). Potom pred polnocou, keď už hoteloví hostia prevážne spali, sme sa so Svaťou namočili do teplulinkej vody ešte raz, tentokrát do malého bazénika v hotelovej záhrade pod šírym nebom. Teraz v zime ho nik nevyužíval – darmo, teplota vzduchu tu v horách v noci veru nepresiahla desať stupňov. Ale v teplej vode nám bolo dobre, ležali sme si a pozerali na hviezdy a jasný spln mesiaca.

Streda 27. 2. 2013

Strieda sa to úplne pravideľne – dnes je deň opäť menej hodnotný. Čaká nás dlhá cesta autobusom rovnakou cestou naprieč horami Taurus k moru. Nuž si pekné kopce, teraz vo februári ešte zasnežené, pozrieme ešte raz. Cesta ubieha rýchlo – napriek tomu, že je to 300 km cez hory; Turci majú veľmi kvalitné cesty, po celý čas ideme po širokej štvorprúdovej ceste, ktorá sa väčšine miest a dedín vyhýba. Cestou povinná zastávka vo výrobni kobercov. Vidíme ženušky, ako koberce tkajú, aj nám ukážu ako to robia a dovolia nám si to tiež vyskúšať. (Celú výrobu kobercov nám zasvätene a dôkladne predstaví opäť tu pracujúca Češka, vydatá do Turecka. Začínam mať pocit, že Turecko je zem zasnúbená pre české dievčatá.) Z výrobne ale pokračujeme do predajne, kde sa začína kolotoč nám už známy z Antalyjského zlatníctva. Tu ale Turkyňa, ktorá nás so Svaťou vyfasovala, keď pochopila že si žiadny koberec nekúpime, sa prosto urazila a odišla a nevyhodila nás. Bolo to dobre, pretože bolo na čo pozerať. Turci sú v tkaní kobercov skutočnými majstrami, koberce okolo nás sú nádherné. Dokonca do kobercov prekresľujú (respektíve pretkávajú) obrazy starých majstrov. Niektoré koberce mali prevesené cez okná, presvietené slnkom vyzerali ako vitráže v kostole. Nádhera.

Pokračovanie, už oveľa menej zaujímavé, je v Antalyi. Tu nás to isté čaká v kožiarstve. S jediným rozdielom, že pozerať sa na kožené bundy je výrazne menej zábavné a hodnotné, ako na kobercové umelecké diela. Podarilo sa nám ale so Svaťou tureckým obchodným supom zdarne uniknúť – pristavili sme sa v kúte predajne pri klietke s veľkým papagájom a trochu sme sa s ním povyprávali. Toto miesto fungovalo ako azyl, tu nám obchodníci dali pokoj. Potom sme nenápadne zamierili k východu. Ale aj tak sme potom museli čakať hodinu na betónovej ploche pred kožiarstvom, pokým si posledný účastník zájazdu koženú bundu nekúpil. Potom nás už čaká len cesta do nášho hotela pri Beleku, na východ od Antalye, a obvyklá (tu v Turecku naša každodenná) podvečerná činnosť – kúpanie v hotelovom bazéne a vyhrievanie údov v saune.

Štvrtok 28. 2. 2013

Dnes smerujeme do Manavgatu. Najprv v Manavgate navštívime mešitu, pozrieme si aj jej interiér. Naša návšteva mešity je o to hodnotnejšia, že náš turecký sprievodca Basrí je bývalý imám (mohamedánsky kňaz). Podal nám zasvätený výklad všetkého, čo sme v mešite videli, porozprával o islame, prečítal čo-to z koránu. Potom si zobral slovo najstarší účastník nášho zájazdu, 94 ročný pán farár na penzii. Vo svojom veku už dosť senilný dedko, nevedel ani, v akej krajine sme, praneterka, čo sa oňho príkladne starala, mu musela našepkať že v Turecku. Rozprával ale veľmi múdro, veľmi sa mi páčilo jeho prirovnanie náboženstva k žene – ak by boli všetky ženy na svete rovnaké, určite by sa nám to nepáčilo. A tak to je aj s náboženstvom – niekto je kresťan, iný moslim, všetci máme jedného Boha.

Potom sme sa nalodili na loď, ktorá nás po „Smaragdovej rieke“ Manavgat Selalesi odviezla k moru. Mal som od tej plavby trochu väčšie očakávania, videl som nejaké fotky tejto rieky s peknými kaskádami. To ale asi bolo niekde vyššie proti prúdu, tu dole to bola len obyčajná rieka, okrem rôzne vyčačkaných výletných lodí a všadeprítomného tureckého neporiadku na brehoch sme toho veľa zaujímavého nevideli. Pri ústi rieky do mora sme mali dve hodiny voľno, nuž sme si dali takú malú štvorkilometrovú túru po pláži k majáku na obzore.

Večer bol na programe turecký folklór. Niekoľko tanečných skupín predvádzalo ľudové tance z rôznych oblastí Turecka, treba povedať, že boli veľmi dobrí. Zlatým klincom večera však bola brušná tanečnica – nikdy som ešte tak dobre predvedený brušný tanec nevidel. Rovnako dobrý bol aj brušný tanečník – ženy mohli tancovať iba v pre sultána, pre prostý ľud tancovali v minulosti brušné tance muži. Ale tiež veľmi dobre.

Piatok 1. 3. 2013

Posledný deň v Turecku sme opäť zamierili do hôr. Navštívili sme malú dedinku (cca 40 obyvateľov) na úpätí hôr Taurus. Pod dedinkou sa kľukatila priezračná rieka, nad ňou sa vypínali malebné skalnaté hory. Krásne miesto. V jednom dome nás pozvali na čaj, videli sme, ako žijú prostí dedinskí ľudia v Turecku. Miestny imám nám dovolil navštíviť mešitu, bola menej honosná ako tá včera, ale tiež pekná. Neobvyklé na nej bolo, že jej chýbal minaret. Imám nám vysvetlil, že to preto, že je dedina chudobná. Na stavbu mešity prispel štát, minaret si však musia postaviť za vlastné (počet minaretov pri mešite ukazuje na bohatstvo obce). Tak si na minaret musí dedina našetriť.

Potom sme zamierili k ruinám antického mesta Aspendos. Z mesta sa nezachovalo takmer nič, ostali však ruiny mohutného aqaduktu, preklenujúceho široké údolie. Cestou nazad sme sa ešte zastavili v Koprupazari, kde sa nachádza zaujímavý kamenný most z 13. storočia. Po návrate na hotel som urobil neúspešný pokus požičať si opäť bicykel, to ale tu v Beleku nefunguje. Tak sme sa len tak poprechádzali po okolí. Pred západom slnka ešte kúpeľ v mori – je síce čertovsky studené, ale nedá sa predsa byť na Tureckej riviére a ani sa v mori neokúpať! Čo na tom, že je podľa kalendára ešte len zima. Zajtra už nás čaká iba cesta domov.

Pelé

Fotografie môžete nájst na našej stránke Picasa.