Kategória: Nezaradené

Toho roku pre nás Borko vybavil chatu v sedle Prašivá vo Veporských vrchoch. Chata bola v chatovej oblasti, nebola to taká lesná chata na samote, na aké sme boli zvyknutí v minulosti. Bývanie v nej bolo pohodové a kľudné, aj keď trochu stiesnené.

Sobota 31. 7. 2021

            Postupne sa na chate schádzame. Prvý prišiel Borko s dievčatami a sudom piva, súčastne aj  Ivan s Peťom, Bejkou a Jožom. Ihneď sa dali do varenie gulášu. Po nich prišiel Pelé so Svaťou, Majkou a Borisom a ihneď sa dali do hubárskeho prieskumu okolitých lesov a v prípade Borisa do prieskumu kešiek. Neskôr prichádzajú  trnavskí chlapci s Paľkom a Ctiborom a ako posledný Tomáš s Barborkou a psíkom Labkou. Večerný guláš je dnes obzvlášť dobrý.

Nedeľa 1. 8. 2021

            Počasie je vachrlaté, zrána prší. Keď ustane, vyrážame všetci spoločne na Poľanu. Autami sa vyvezieme po šialene rozbitej ceste k horskému hotelu Poľana, odkiaľ to už na vrchol nie je ďaleko.  Vzhľadom na dnešný charakter počasia, keď podchvíľou zaprší, je to najlepšie riešenie. Boris si ešte pridá túru do podhoria Poľany na Malčekovu skalu, kde ho Pelého posádka (Svaťa, Paľko) vyzdvihnú. Absolvujú pri tom blúdenie cestami aj necestami cez rozľahlé podpolianske lazy, z ktorých je aj navigácia tumpachová. A tak sa stalo, že sem Boris prišiel pešo z Poľany skôr ako oni autom. Malčekova skala je celkom pekné výhľadové miesto, ináč nič moc.

Pondelok 2. 8. 2021

            Počasie sa umúdrilo, a tak vyrážame všetci spolu z chaty na vrch Bykovo. Je to zalesnený kopec úplne bez výhľadu, len cestou naň z lyžiarskej zjazdovky pozeráme na našu chatu.  Pokračujeme do Látok, kde niektorí počkajú v krčme na autobus, väčšina však ide nazad na chatu pešo, každá skupinka inou trasou. Boris s Majkou si túru predĺžili, nejdú cez Látky, ale cez Detviansku Hutu.

Večer prichádza Zdeněk a Maťo, množíme sa.

Utorok 3. 8. 2021

            Hlavná skupina ide na Klenovský Vepor zo Skorušinej (tam autami). Väčšina z nich aj na vrchol vystúpila, okrem malej skupinky, ktorá si cestu chcela skrátiť terénom a beznádejne zablúdila.  Boris s Majkou sa od nich odpájajú a idú bočným hrebeňom na Slopovo a do Kokavy nad Rimavicou. Pelé so Svaťou, Zdeňkom, Paľkom, Ctiborom a Bejkou s nimi nejdú, ale stúpajú zo sedla Chorepa k rozhľadni na Slopove (nádherné miesto, výhľady doďaleka na všetky svetové strany) a ďalej hrebeňom do sedla Pereš a Havrilova, v protismere Majke s Borisom. Spolu sa potom stretname v Kokave nad Rimavicou. Ctibor dopravou autom ohrdol a pokračoval z Havrilova pešo cez Drahovú a prameň Ipla na chatu.

Peťo dnes celý deň bicykluje po okolitých lazoch.

Streda 4. 8. 2021

            Opäť ideme všetci z chaty na rovnakú trasu, ale nie spolu. Akosi niet záujmu, každý sa zbalí a odíde, niekto povie ahoj, iný nič. Stúpame k prameňu Ipla, potom po hrebeni z krásnymi výhľadmi na Veporské vrchy, ktorým dominuje majestátny Klenovský Vepor, na Čiertaž a Drahovú. Spolu sa stretneme až v cieli v penzione Family v Kokave – Háji. Počet vypitých pív sa pochopiteľne odvíja od toho, kto ako skoro vyrazil na túru a ako sa ponáhľal. Niektorí tu čakali na autobus takmer 4 hodiny, iní iba pol hodiny. Majka s Borisom pokrračovali po červenej značke a potom po asfaltovej ceste až do Kokavy nad Rimavicou. Spolu sa stretneme v autobuse do sedla Prašivá.

Peťo opäť bicykluje, dnes sa k nemu pripojil aj Ivan. Poobede nás opúšťa Bejka a Tomáš s Labkou.

Štvrtok 5. 8. 2021

            Počasie je dnes daždivé. Doobeda ešte ako-tak, na poobede ale meteorológovia predpovedajú Sodomu (aj s Gomorou). Pelé so Svaťou, Zdeňkom, Paľkom a Jožom vyrážajú za kultúrou. Navštívia kostol v Kraskove, ktorý zvonka nie je ničím zvláštny, vo svojom vnútri však ukrýva úžasné staré fresky, škoda nevidieť. Potom pokračujú do Driečan, kde žil zberateľ rozprávok Pavol Dobšinský (žije ním celá obec – všade možno vidieť drevené postavičky z rozprávok; škoda len, že obec z toho nedokáže nič vyťažiť, ani krčma tu nie je a tak turisti nemajú kde minúť  svoje euráče, ktoré by mohli poslúžiť obci). V krátkom bezdaždivom období absolvujú malý, ale pekný výlet Drievnčanským  krasom po naučnom chodníku s hodnotnými náučnými tabuľami. Takých veru na Slovensku veľa niet.  Už za dažďa si ešte pozrú pamätník kyjatickej kultúry (staroveké pohrebisko) v obci Kyjatice a potom už za stále silnejúceho dažďa smerujú na chatu.

            Každý dnes má program iný, prispôsobený dažďu. Niekto sedí na chate, Boris hľadá kešky na okolí,  trnaváci idú do Lomu nad Rimavicou a iná skupinka  na blízku Grapu a keď ich chytí dážď, skryjú sa v hotelovej krčme na Mlákach. Hodlajú tu posedieť, kým neprestane pršať, ale keďže sa dážď vôbec netvári, že by mal niekedy ustať, neostáva im iné ako zmoknúť, aby sa dostali na chatu a nezmeškali večeru. Dnes bude mimoriadne dobrá – Borko nakúpil mäsko na grilovanie a Jano kúri v kozube, aby bola pahreba.

Piatok 6. 8. 2021

            Opäť je pekne, mokré intermezzo sa skončilo. Ideme opäť všetci spolu, dve skupiny protismerne z Málinca do Ďubákova (druhí naopak). Všetci sa stretneme pri kaplnke pri osade Brložno, potom pokračujeme každá skupina svojim smerom – jedni lesom stále z kopca do Málinca, druhí po krásnom lúčnatom hrebeni s výhľadmi do Ďubákova. Boris je  výnimka, táto trasa je preňho nedostatočná, a tak pokračuje sám cez Kokavu – Háj a Drahovú pešo na chatu, kam prichádza večer.  To už nás opúšťa hlavný šéf akcie Borko a zanecháva nás na chate ako také siroty. Ráno odišiel aj Ctibor, lebo mal po dažďoch mokré topánky a v takých sa zle chodí.

Sobota 7. 8. 2021

            Pekný týždeň sa skončil. Upratujeme chatu a po skupinkách odchádzame. Prví odišli trnavčania s Paľkom, ktorí cestujú vlakom. Po nich odchádza Ivan so svojou posádkou, pribaliac si prázdny sud. Poslední tu ostávajú (a kľúč pánovi majiteľovi chaty odovzdávajú) psádka Pelého auta (Pelé, Svaťa, Majka, Boris) a posádka Zdeňkovho auta (Zdeněk), ktorí si ráno stihli ešte v lese nazbierať kopec pekných hríbov. Cestou domov si ešte urobia krátky výlet z osady Vrchdobroč k unikátnemu kostolíku v Hornej Bzovej. Tento kostolík je zvláštny tým, že je celý, zvonka aj zvnútra, pokrytý kôrou ihličnatých stromov (jedľa, smrek). Boli chýry, že je v zlom stave a kôra už na mnohých miestach opadáva, na naše prekvapenie sa ukázalo, že to  nie je pravda. Kostolík je už opravený a vyzerá ako nový, stojí za to ho vidieť. Na mieste sme stretli samotného pána farára, natierajúceho kôru impregnáciou, a ešte jedného pracujúceho pána, ktorý nás naučil peknú riekanku, ako v miestnom nárečí žena zdvorilo odmietne pohár ponúknutej pálenky (keďže toto môžu čítať aj deti, tak ju tu neuvádzam).

Osoby:

Borko + Danielka a Terezka (dievčatá do pondelka)

Ivan, Peťo, Jožo, Bejka, Pelé, Svaťa, Majka, Boris, Ctibor, Paľko,

Trnavskí kamaráti Peťo, Jano a Maťo a moravák Zdeněk

Tomáš s Barborkou (tá iba do nedele) a psík Labka

                                                                                                                           Pelé

Bačkárka III/a

Nápad bol Ivanov, príprava Majina a realizácia všetkých zúčastnených:

Ivan , Maja, Maťo, Jano, Valika, Jozef, Pelé, Borko, Boris

DEŇ 1.

Začalo sa to ráno: plánovaná cesta na Hlavnú stanicu z Devína podľa cestovného poriadku by mala trvať okolo 30 minút. 29-ina však ešte pred príchodom mešká 5 minút. Ak nedorazím na prestupnú zastávku včas, zmeškám 32-ku na stanicu a potom vlak. A suseda mi na zastávke vraví – ale včera sme stáli dobrých 30 minút pred prvou križovatkou v Karlovej Vsi. Oči sa mi skrížili a horúčkovito som premýšľala, ako sa tomu miestu vyhnúť. Riešenie je na druhej strane – cez Devínsku Novú Ves! To je nápad. Stopom som sa presunula opačným smerom, chytila som autobus pod stanicu, sadla a spokojne vydýchla. Ale – samozrejme – cez viac ako milión kruháčov na západnom okraji Bratislavy sa nedá len tak dostať! Ešteže som v autobuse, ktorý obieha kamióny i osobáky s veľkou bravúrou a všetci mu ustupujú. Ale beda. Pripojná komunikácia na diaľnicu je plná a všetko aj na diaľnici aj mimo nej ide odrazu slimačím tempom. To som sa dostala  – z dažďa pod odkvap!!!! Som v božích rukách. Volám Ivanovi, že to nestíham. Moje zúfalstvo sa onedlho premieňa na iskierku a neskôr na vatru nádeje. Míňame miesto M – nadjazd nad železnicou, ktorý je v celej polovici v rekonštrukcii a doprava je zvedená každým smerom len do jedného pruhu. Odtiaľto ide všetko ako po masle a ja vystupujem pod stanicou niečo pred deviatou. Šprintom na stanicu a v letku sa mi ešte darí kúpiť povinnú bagetu a niečo na pitie. Celá spotená som si sadla k Ivanovi v treťom vozni od konca. Uf. Je 9,13. Studené pitie a čerstvá bageta boli zaslúžené. Tak môžeme vyraziť cez Trnavu a Svrčinovec do Mostov u Jablunkova. V Trnave majú pristúpiť Jano s Maťom. Aj pristúpili, s divným výrazom v tvári a slovami: A vieteže horíte? Nevedeli sme, ale o chvíľu sme to cítili. Rýchlo sme prešli do iného vagóna a štipľavý smrad nechali za sebou. Vlak chytil nejaké meškanie, ktoré sa nedalo dobehnúť a vyhliadnuté prípoje na nás nepočkali. No nevadí. V Čadci sme počkali na iné a ochutnali v miestnej reštaurácii všetko na pitie, čo sa len dalo. A bolo to celkom dobré. Ivan a ja sme sa vybrali pešo zo Svrčinovca do Mostov cez kopec a Jano s Maťom sa tam doviezli. Večer sme sa všetci stretli a ubytovali v super Penzióne vo DVORE.    
Ivan a Maja: 8,6Km

DEŇ 2.

Ráno rýchla káva a raňajky, niektorí návšteva obchodu a môžme vyraziť. Ešte v hmle stúpame  ku horskej chate SKALKA. Našťastie, lebo keď vykuklo slniečko, boli sme radi za každý tieň. V stúpaní bol turistický chodník preložený pre zriadené prírodné vodozádržné systémy. Zaujímavý nápad. Parádny oddych sa nám v tento deň naskytol na Kamennej chate, ktorú Maťo s Janom stihli otvoriť po pol roku ako prví po-Covidoví zákazníci. Z neďalekej rozhľadne Tetřev by mohol byť dobrý rozhľad, ale opar všetko skryl. Ďalej míňame Polomy s polomami a suchými stromami – smutný pohľad. V poobedňajších hodinách sme prišli na Biely Kríž/Bílý Kříž. Na mape to vyzerá ako honosné stredisko s množstvom ubytovacích a reštauračných zariadení. No skutočnosť bola viac ako žalostná. Okrem malého bufetu so skromným ale dobrým občerstvením tam nebolo otvorené alebo aspoň viditeľne v prevádzke zhola NIČ. Sedí a oddychuje sa tu dobre. Klebetíme so spoluputujúcou Monikou. Býva v neďalekých Visalajoch a na turistické dovolenky chodí sama. Inšpirovali sme ju aby sa stala členkou nejakého turistického oddielu. Obloha sa pomaly mračí a my máme ešte dobrú hodinu k ubytovaniu na chate Doroťanka. Musíme sa pobrať. Na Doroťanku prichadzame akurát.  V diaľke niekde hrmí a mračien pribúda. V noci bude búrka. To je to pamätné popoludnie, keď udrelo tornádo na Morave. Pri chate zastavuje skupina mladých, ktorí obyčajne bivakujú. Presviedčame ich na noc pod strechou v chate Doroťanka. Našťastie súhlasia. Okolo jedenástej večer sa prihnal víchor. Ľadovec bubnuje na plechovú strechu. Obloha je na viac ako pol hodinu neustále osvetlená bleskami. Chate sa nič zlého nestalo, okrem vypadnutej elektriny. Tá nebola ani celé nasledujúce  dopoludnie.

Hiking.sk-7:20h (24,7km)
Mapy.cz – 8:16 h (23.9 km)

V skutočnosti to bolo viac ako 27Km.

DEŇ 3.

Vraví sa: ráno je lepšie večera, ale toto ráno nebolo dobré. Kuchár zachránil ledva vodu na čaj a ohrev párkov. Naša hygiena bola v minimalistickom režime. Na sľubovanú praženicu s cibuľkou sme mohli zabudnúť. Po štartovacom pive z plechovice sme sa pustili ako inak na tomto treku – do kopca. Pred nami šli nejakí cykloturisti. Po chvíli sme narazili na dôsledky nočnej pohromy. Niekoľko stromov ležalo pováľaných jeden cez druhý. Bolo ťažké ich obísť, bolo nutné ich preliezť. Ako to prekonali cyklisti, nám zostalo záhadou. Neskôr sme natrafili na kus lesa polámaného ako zápalky. V noci som počula padanie dreva, myslela som suchá haluz zo stromu sa ulomila. Žeby to boli celé stromy ma nenapadlo ani vo sne. Dnes sa máme stretnúť s Valikou na Klokočove, Konečná Baraní. Maťo – nezaplatiteľný detektív a internetový poradca. Vedel nájsť kedy, ako a či vôbec bude niečo niekde otvorené a čo tam čapujú a ponúkajú. Takže Maťo vyzistil, že na Klokočove, lepšie povedané v Bílej – už na českej strane – je otvorená krčma. Bola. Ale mala ten istý nedostatok ako Doroťanka – bola bez elektriny a pivo nebolo také ako má byť. Bolo chladno a po nočnej búrke vlhko. Mužská časť výpravy sa pohla ďalej smerom k chate Kmínek a ja som ostala čakať na Valiku. Časová rezerva mi dovolila ísť Valike naproti až do Turzovky a tým sa čas mojich pochýb o mieste stretnutia skrátil minimálne o hodinu. Cestou autobusom sme videli polámaný les a popílené kmene vedľa cesty. V noci to bolo asi neprejazdné. Dnes by mal prísť aj Jozef. Navečer sa ozval, že už dorazil na Masarykovu chatu. Chlapská časť výpravy ho prehovorila na zopár kilometrov navyše a nech len sa prejde na chatu Kmínek. Táto bola v čase organizovania pochodu/prechodu obsadená, ale tento večer žalostne prázdna – vraj pobyt bol zrušený len deň predtým, no čo už. Super oddych na tejto chate. Čakalo nás ešte pár posledných kilometrov do cieľa dnešnej etapy, na Masarykovu chatu. Boli celkom šťavnaté a vlnkovaté.  V kompletnej zostave obsadzujeme vyhradené izby, kde chýbali uteráky a toaletný papier.

Mapy.cz: Valika: 3:49 h – 10.3 km
Hiking: Jozef:  2:30 h (8,6 km)

Ostatní :
Mapy.cz: 5:04 h  13.7 km
Hiking: 4:20 h 14,4 km
V skutočnosti to bolo viac.

DEŇ 4.

Dnes máme na trase legendárnu chatu BUMBÁLKA. Z minulosti som si pamätala že je zatvorená. Chcela som sa nechať príjemne prekvapiť. Ale márne. Celý priesmyk bol bez života. Náhradou za posedenie v historickej reštaurácii nám bol výhľad z neďalekej rozhľadne Čarták. Dovideli sme až na Kasárne.  Dnes sa k nám majú pripojiť 2xBoris a 1x Pelé. Ako prvého stretáme Pelého. Čaká na nás v sedle pod Hričovcom. Tiež mal nejaké nepríjmnosti s dopravou a posledný úsek absolvoval taxíkom. Odtiaľ sa pomaly presúvame do konečného cieľa tejto výpravy, na chatu Bačkárka. Borko nás víta s otvorenou náručou, celý šťastný a v pohode vo svojej obľúbenej dovolenkovej destinácii. Kým stihneme vychutnať prvú holbu piva, prichádza posledný účastník: Boris – jeho rozprávanie pozri nižšie. Dnes na nás čaká mimoriadna ponuka v podobe grilovanej večere a neskôr sľúbená sauna. Pre nespachtošov aj kaďa s pivom.

Pelé: Hiking: 3:20 h (11,7 km)    mapy.cz: 3:46 h, 11 km

Boris:  cca 20 km

Mapy.cz: 4:31 h 13.3 km

Hiking: 4:25 h (14,6 km)

DEŇ 5.

Ráno prvý odchádza Borko, rodina volá. Potom sa lúči Boris. Kilometre volajú. A ostatní tiež pomaly opúšťajú Kasárne, hrebeň Javorníkov a krásny les. Pivo volá. Niektorí putujú kratšou trasou, iní trochu dlhšou, ale všetci sa napokon stretáme v Podjavorníku.  Záverečné pivo a nastupujeme do autobusu. V Považskej Bystrici chytáme skorší vlak, pretože mešká. Trocha vzruchu pri kúpe a výmene už kúpených lístkov, ale napokon sedíme všetci v klimatizovanom vlaku smerom do Bratislavy. Aby toho nebolo málo. Niekde v Púchove nám odpojili pre technickú poruchu posledný vagón. Do rozpálenej Bratislavy prichádzame už len s minimálnym meškaním.

Hiking: 2:30 h (8,6 km)
Mapy.cz: 2:29 h 8.1 km

Bačkárka III/b podľa Borisa:

Pretože som sa nemohol zúčastniť na celom programe, pripojil som sa aspoň na víkend s nocľahom na chate Bačkárka.

Ako to už u mňa väčšinou býva, nakoniec som išiel po oba dni sám, a s ostatnými som strávil len večer a ráno na chate.

V sobotu som ráno odcestoval rýchlikom do Žiliny. Mal len 5 minút meškanie, tak neohrozil prestup na vlak do Čadce, len trochu urýchlil (nielen) môj presun medzi nástupišťami. (Malý chyták: Žilina má dve koľaje číslo 2, na rôznych nástupištiach.) Ku vlaku z Čadce do Makova ma doviedla ochotná pani, domáci už vedia, že nájsť Makovské nástupište je pre cudzinca problém. V Nižnom Kelčove sa autobusom odveziem do Vyšného suseda, kde linka končí a je odtiaľ blízko na hrebeň. Očakávam, že tu nebude ani človiečika. Ale omyl, na otočke autobusov stoja hasiči a po pár metroch prejdených po uzučkej asfaltke sa mi za chrbtom vynorí policajné auto so zapnutými majákmi a húkačkami. Nechápem čo sa deje, našťastie nehľadajú mňa. Potom sa zospodu dovalí policajná motorka, tiež svieti a húka na okolité lesy. Spomalí pri mne a povie, že sa mám upratať na bok, lebo pôjdu cyklisti. A naozaj hore kopcom sa vyrúti vyše stočlenný peletón závodu Beskyd tour. Cez hrebeň ešte pôjdu dva razy, cez Bumbálku a cez Kasárne, kde dnes spíme.

Na hrebeni stoja policajti oboch štátov a kamaráti cyklistov. Kamaráti povzbudzujú, policajti nie.

Nastupujem na hrebeň, ktorý je tu tvorený vozovou cestou a stretám aj jedno púchovské auto. Cesta ma vedie cez Janošec na Kmínek a Smutníky na Masarykovu chatu na Beskyde. Tu sa prvýkrát otvárajú pohľady na Moravu.

Nad Bumbálkou odbočujem na žltú značku smerujúcu do Makovského sedla a pridávam si neznačenú alternatívnu skratku cez 953 metrový Beskydek. Okolo pamätníka v Makovskom sedle prechádzam opäť na červenú značku a po nej hrebeňom cez Lemešnú a sedlo pod Hričovcom na Bútorky a po ceste dolu na Kasárna. Priatelia už sedia pri stole na verande chaty a ja sa teším na večeru s ktorou ma počkali. Dnešná trasa merala asi 20 km s necelých 900m prevýšením.

Raňajky sú vo forme rautu, čo je zdomácnená odroda švédskeho stola. Super chutné a veľký výber. Borko odchádza prvý, ponáhľa sa domov.

Keď vidím, ako ostatným účastníkom hľadí z očí ranné pivo, vydávam sa na cestu hore zjazdovkou na Veľký Javorník. Bol som tu síce minulý rok, ale hrebeň je veľmi pekný, tak mi to ani nevadí. Na Stratenci sú už porozkladaní turisti, tak len prechádzam okolo na Malý Javorník a ďalej na Portáš. Všetky stoly sú plné. Pokračujem na Kohútku a tu si doprajem občerstvenie v bufete. Za Kohútkou turistov ubúda. Pokračujem po červenej až na Krkostenu a krkolomne dolu do Papajského sedla. Toho dobráka, čo tento úsek vyznačil ako cyklotrasu by mali brať na zodpovednosť. Aj trest som mu vymyslel, zjazd dolu Krkostenou so zákazom tlačiť.

V Papajskom sedle je posedenie s ohniskom a miestnym je asi zima, tak v skorých popoludňajších hodinách sa pri necelých 30 stupňoch zohrievajú pri vatre.

Stúpam na Makytu a miestami je mi asi teplejšie, ako pri tej vatre. Je to len 230 výškových metrov, ale aj tak poteší prameň Brtíška s chladnou vodou. Z vrcholu Makyty zostupujem po zelenej značke do Lazov pod Makytou, časť Krivé.

Autobusom idem do Púchova a vlakom domov.

Dnes som prešiel 27 km, prevýšenie bolo opäť necelých 900 metrov.