Autor admin

S bicyklom po chorvátskych ostrovoch a polostrovoch – diel šiesty

(Istria, Pag)

Štvrtok 8. máj 

                        Všetky dopravou dostupné ostrovy sme už pobehali, na rade sú poloostrovy. Voľba padla na Istriu. Do Poreča na jeden záťah, situácia sa opakuje aj po šiestykrát ako podľa kopíráku – cestou prší. Na Rakúskych hraniciach si zaspomíname na doby minulé, keď sme ešte neboli v Schengene – v rade stojíme vyše hodiny (slintačka). Dezinfekcia, kontrola či nevezieme v aute kravu a už frčíme cez Rakúsko, Maďarsko a Chorvátsko na Istriu. Ešte jedna zápcha v Rieke, do kempu pri Poreči prichádzame pred ôsmou. Pán na recepcii si pri popise trasy na pridelenú parcelu poplietol strany a tak naše miesto v kempe hľadáme ¾ hodiny. Stan staviame už potme, máme toho pre dnešok dosť.

Piatok 9. máj      Poreč

            Ranný dážď nás uväznil v stane, vstávame o ôsmej. Chladné zamračené počasie nás príliš nemotivuje, na bicykel vyrážame o pol dvanástej. Smerujeme do Poreča, nemalo by to byť ďaleko. Cesta sleduje breh mora, samý záliv, vedie nás peknými dubovými lesmi. Je kamenitá a miestami bahnitá, postupujeme pomaly. Do neďalekého Poreča nám to napokon trvá 3 hodiny. Prejdeme sa starým mestom, v infe zoberieme nejaké cyklomapy (nič moc) a vraciame sa do kempu inou cyklocestou (je ich tu dosť). Pred západom slnka ešte stihneme morský kúpeľ – voda je napodiv veľmi príjemná.

Sobota 10. máj      Pula

            Nedá sa byť na Istrii a nenavštíviť Pulu. Mohutný amfiteáter je zážitok, staré mesto je plné starých rímskych stavieb.

            Cestou nazad do Poreča sa zastavíme vo Fasane, odkiaľ plávajú lode na ostrov Veľký Brijun. Ten nám ešte chýba do zbierky. Neskutočný mumraj a komercia v prístave nás od plánovanej cesty odradil, iba čo by sme si pokazili dobrý dojem z Chorvátskych ostrovov.

Nedeľa 11. máj    Parenzana

            Parenzana je cyklocesta z talianskeho Terstu do Poreča, dlhá 123 kilometrov. Vedie po trase bývalej železnice (jazdila do roku 1935). V Taliansku a v Slovinsku vedie pri mori, v Chorvátsku smeruje do hôr, kľukatí sa krásnou krajinou. My sme sa rozhodli absolvovať údajne najkrajší chorvátsky úsek trasy (38 km) z Vižinady do Grožanju. Na úvod musíme nastúpať 250 metrov po ceste z doliny do Vižinady, kde sa na Parenzanu pripojíme. Cesta sa vinie cez hory, úžasné výhľady. Šesť tunelov, dvojnásobok vysokých viaduktov, klesanie a stúpanie  síce veľké, ale keďže ideme po bývalej železničnej trati tak znesiteľné. Pred predným kolesom bicykla utekajú jašteričky – zelené, hnedé, strakaté, všelijaké. Drkotačka po kameňoch riadna (asfaltových úsekov je ako šafranu), my už sme ale z ostrovov zvyknutí na onakvejšie cesty, tak nás to nerozhádže. Úžasná krajina, jedným slovom paráda. Na záver sa túlame v uzučkých uličkách mestečka Grožnjan. Staré rázovité mestečko, plné umelcov. V minulosti sa mesto vyľudnilo – bývali tu taliani, ktorých po vojne nútene vysťahovali (tak ako u nás z pohraničia Nemcov). Aby mesto neschátralo, ponúkli ho umelcom.

            Potom už len dlhý zjazd po ceste do doliny, kde na nás čaká auto.

Pondelok 12. máj   Rovinj

            Po včerajšej náročnej bicyklovačke nechávame bicykle odpočívať a ideme do prímorského mesta Rovinj. Vyrážame až pred obedom – keďže sme včera zanedbali kúpanie (vrátili sme sa z bicyklovačky neskoro), musíme to napraviť ráno. Na kamennej pláži sa sem – tam niekto vyhrieva, do mora ale nejde nikto, 20-stupňová voda je pre väčšinu ľudí chladná. Rovinj je starobylé mesto postavené na malom poloostrove,  plné turistov. Najkrajší pohľad na mesto je z kostolnej veže, kam sme vystúpali po 189 schodoch. Cestou nazad sa zastavíme v meste Bale – malé mestečko, rovnako starobylé, ale kľudné, tu už tie davy turistov nie sú.

Utorok 13. máj     Buje, Završie, Motovun

            Dnešný deň sme venovali poznávaniu mestečiek na trase Parenzany, okolo ktorých sme išli, ale nemali sme čas (ani energiu – všetky sú na kopci) popozerať. A veru stoja za návštevu.

Buje – opäť staré kamenné mesto na kopci. Takmer polovica domov je ošarpaná a prázdna, z rovnakého dôvodu ako v Grožnjan.

Završje je úplná bomba. Mestečko opäť na vrchole kopca, z diaľky vyzerá ako veľký hrad. Úžasná atmosféra. Tu je ale ošarpaná a prázdna väčšina domov, niektoré už sa rúcajú.   Tu je ale príčina vyľudnenia iná – keď prestala premávať železnica, mestečko stratilo spojenie so svetom a obyvatelia sa postupne vysťahovali.  Udržiavaných je len niekoľko domov, pravdepodobne slúžia ako chalupy. V uzučkých uličkách sa túlame úplne sami, nikde ani človiečika.

Motovun  sme predvčerom mali na očiach skoro stále, dnes si ho konečne pozrieme zblízka. Keďže je Motovun na kopci, niet tu rovnej ulice, stále idete do kopca alebo z kopca. Stará kamenná dlažba dáva nohám zabrať. Na rozdiel od Završia je tu ľudí spústa, Motovun je známe mesto.

Streda 14. máj    Kaňon Učka

            Pohorie Učka je najvyšším horstvom Istrie, svojou výškou presahuje 1000 metrov. Najvyšší kopec Vojak je vysoký 1394 metrov. Samozrejme naň musíme, ale až zajtra. Dnešný deň je na programe kaňon Vela Učka.

            Auto parkujeme na malom parkovisku, tesne pred diaľničným tunelom. Najskôr ideme pohodlnou cestou lesom, po krátkej chvíli sa pod nami otvorí mohutný skalnatý kaňon. Steny členité, samá skalná ihla. Úžasný pohľad. Nad tým všetkým sa vypína hora Vojak, dole vidíme železničnú trať strácajúcu sa v tuneli, dnes už nepoužívanú. Zostup na dno kaňonu k železnici nie je vôbec triviálny, ale vyplatil sa. Pohľad na skalné mesto od železnice je úchvatný. Cítime sa celkom ako v nejakom westerne. Pomotáme sa značkovaným okruhom po dne kaňona a vystúpime opäť hore. Úžasný kľud, za celý deň sme nestretli človeka.

            Potom zídeme v nekonečných serpentínach o 1000 metrov nižšie k moru do Opatie, kde v kempe strávime noc.

Štvrtok 15. máj     Vojak

            Dnes nás čaká výstup na najvyšší vrch Istrie – 1394 mertov vysoký Vojak. Samozrejme naň nestúpame od mora, ale vyvezieme sa opäť v nekonečných serpentínach do sedla Poklon, odkiaľ to už máme iba 500 výškových metrov. O dve hodiny stojíme na vrchole. Vojak je úžasný výhľadový vrchol, vidieť z neho celú Istriu, na severe vraj aj Alpy. Dnes to ale bohužiaľ nie je pravda – počasie je zamračené, výhľady zahmlené a nad pevninou pre veľký čierny mrak nevidno nič. Škoda.

            Potom už len zostup do sedla Poklon a 150 km cesta po pobreží na ostrov Pag.

Piatok 16. máj     Pag

Na Pagu už sme boli pred deviatimi rokmi, vtedy sme ale nestihli preskúmať jeho dve severné chápadlá. Nuž sa sem vraciame aby sme to napravili. Ubytovali sme sa v kempe Straško blízko Novalje, ktorý je pre naše plánované cyklotúry najvhodnejšie umiestnený.

            Dnes smerujeme po severovýchodnom chápadle ostrova do Metanje. V noci začal fúkať vietor, ani cez deň nechce ustať. Prvé tri kilometre cez Novajlu šliapeme proti nemu. Keď zabočíme na východ máme vietor zboku, ale to je ešte horšie. Nárazy vetra nás zrážajú z bicykla, často máme problém udržať rovnováhu. Tešili sme sa na peknú bicyklovačku, namiesto toho je to trápenie. Máme chuť sa na to vybodnúť. Sme ale tvrdé nátury a tak vytrváme. Oplatilo sa, naše trápenie bolo vykúpené zážitkom z úžasnej krajiny. Neskutočne modré more, nad ním sa vypínajú skalnaté hory, od mora sa dvíha pustá kamenná púšť. O to viac prekvapí, keď zrazu prídeme do hustého borovicovo – vavrínového lesa. Taká oáza v púšti. Za Metanjou odstavíme bicykle a už pešo pokračujeme mesačnou krajinou na koniec sveta.

            Počas dvoch návštev Pagu sme ostrov pojazdili a pochodili celý. Okolie Metanje ale hodnotím ako najkrajšie miesto na ostrove. Pohoda hlbokého zážitku bola umocnená najlepšou rybacou polievkou, akú som kedy v Chorvátsku jedol, v miestnej konobe.

P.S.  V podvečer vietor ustal, cesta naspäť do kempu už bola pohodová.

Sobota 17. máj

            Na dnes ostalo preskúmať posledné, severozápadné chápadlo ostrova. Smerujeme po ceste do Starej Novajle. Dnes vietor nefúka,  svieti slniečko a je celkom teplo, nuž sa za Starou Novajlou v pustej zátoke vykúpeme. Potom stúpame makadamovou cestou na chrbát ostrovného poloostrova. Krajina samý šuter, miestami s porastom zakrslých cyprišov.  Neostali sme ale na hrebeni, ako sme si mysleli, ale „cyklocesta“ nás vedie opäť dolu na severné pobrežie ostrova. Makadamová cesta sa mení na kamenitú, častokrát sypanú štrkom. Mám pocit, že bicykle viac tlačíme ako sa vezieme, niekedy aj z kopca. Prosto cykloturistika. Ale je tu krásne. Opäť totálna púšť, mŕtva krajina obmývaná morom. Vytlačiť bicykle opäť na hrebeň je makačka, v tom štrku sa nedá ani zaprieť nohami. Potom je to už cyklistická pohodovka, ale krajina už stráca na pôvabe, je tu kameňolom a neporiadok. Stretáme stádo pašských ovečiek – pôvodkýň povestného (a výborného) pašského syra.

            Na záver dňa (ešte ostalo pár hodín času do zotmenia) ideme na Svatino želanie na západný koniec ostrova do obce Lun pozdraviť najstaršiu, 1600 ročnú balkánsku olivu vo veľkom a starom olivovom sade.

Nedeľa 18. máj

            Náš pobyt v Chorvátsku sa preklopil do samého konca. Ráno ešte posledný kúpeľ v mori, potom už len dlhá cesta do Bratislavy.