Prechod Krušných hôr – text: Pelé

(21. VIII.)             Naše putovanie začíname na najzápadnejšom bode Českej republiky. Dostali sme sa tam (po včerajšej dlhej ceste vlakom  do Ašu a rannej krátkej ceste malým vláčikom) z nemeckej obce Rehau,  ktorá je od hraníc vzdialená púhych 5 kilometrov. Stretáme sa tu s trojicou turistiek z Ostravy. Dozvedáme sa, že majú rovnakú trasu ako my. (Na našej ďalšej ceste sme postreteli ešte veľa pútnikov, idúcich tak ako my diaľkovú trasu Via Czechia, obkolesujúcu celú Českú republiku).  Ďalej naša púť pokračuje do Ašu. Nie sú to ešte Krušné hory, toto pohorie sa volá Smrčiny. Je to také pohorie – nepohorie, taká zvlnená rovina, lúky a smrekové lesy (asi preto sa pohorie volá Smrčiny). Prechádzame cez zaniknutú obec Krásna, ktorú pripomína už iba pomníček. Po vojne sa ocitla v pohraničnom pásme a tak ju (ako mnohé ďalšie zaniknuté obce, cez ktoré sme v nasledujúcich dňoch prechádzali) komunisti zrovnali so zemou.  Ideme okolo najzápadnejšieho hradu (zrúcaniny) v Čechách – Podhradí. V tejto obci je aj najstarší evanjelický kostol v bývalom Rakúsko-Uhorsku, teda aj u nás. Potom stúpame na Háj – najvyššiu horu Smrčín (758 m), na ktorom stojí krásna kamenná rozhľadňa – také veru u nás nevídať. Napokon už iba zostup do Ašu, kde v hoteli Goethe strávime noc.

(22.VIII.)               Cesta ďalej z Ašu je pohodlná, žiadne veľké prevýšenie. Smrekové lesy, lúky. Oživením je Goetteho vyhliadka – mohutné skalisko, aké by tu človek nečakal. Odskočím si ešte krátkou odbočkou ku Goetteho skale – tá už nie je taká impozantná. Obyčajná skala pri ceste a na nej tabuľka s nápisom že tu Goethe rád odpočíval na svojich cestách do západočeských kúpeľov. Pokračujem cez obec Skalka, potom krížom cez cíp Nemecka a obec Schonberg. Nad ňou je kopec Kappelenberg s rozhľadňou. Nešiel som tam, ale niektorí moji spolupútnici tam vystúpali, aby zistili že sa na rozhľadňu ísť nedá a spod nej nie je kvôli stromom žiadny výhľad. Odtiaľto je to už iba kúsok do mestečka Skalná. Pri starobylom románskom hrade Vildstein – domonante mesta – v hoteli Garni spíme.

(23. VIII)               Za Skalnou pokračujeme podobnou krajinou –  lesy (ako ináč – smrekové), lúky, občas po asfaltovej ceste medzi dedinami Velký Luh, Lomnička, Vackov a napokon Luby. Tam sme sa chceli naobedovať, avšak nenašli sme žiadnu otvorenú reštauráciu či krčmu, zjavne tu zdochol pes (ako aj v doposiaľ skoro všetkých dedinách). Za Lubami definitívne vchádzame do hôr, kráčame lesom po bývalých hraničiarských cestách, často niekoľko kilometrov rovných ako podľa pravítka. Prírodná zaujímavosť Vysoký Kámen na nás zapôsobila – kto by čakal také mohutné skalisko v tejto krajine. Krajina vôkol nás sa stáva čoraz viac kopcovitejšou, začíname sa cítiť ako v horách. Lúky s ďalekými výhľadmi pôsobia idylicky. Z vrchov zostupujeme do mesta Kraslice, kde nás čaká nocľah. Naše nohy toho už majú dnes veru dosť, máme za sebou vyše 30 kilometrov. V útulnom penzione „V horách“ ich čaká zaslúžený odpočinok a v priľahlej krčme „U rytíře“ relax pre naše duše. (Celkom neobvyklé ale je, že sme v tejto krčme po celý večer jediní hostia. „Lidi nemají peníze“, vraví krčmár.)

(24. VIII.)              Za Kraslicami už začínajú Krušné hory. Už prvý ranný výstup dáva poznať, že sme v horách. Vrcholu Špičák chýba do 1000 metov necelých desať. Okolo Špičáku je množstvo drevených sošiek – zjavne sa tu vyšantil ľudový rezbár. Dedina Přebuz je pastvou pre oči. Krásne drevené domčeky (dnes už poväčšine slúžiace ako chaty), ploty ozdobené hrnčekmi. Je tu asi vecou cti mať na plote hrnčeky, desiatky, stovky hrnčekov, takmer pri každom dome. Prvý raz počas nášho putovania tu nachádzame otvorenú krčmu, držková polievka a pivo prídu vhod. Pokračujeme nádherným údolím potoka Rolava, potom stúpame lesom na Jelení vrch. Deň zakončíme v malebnej horskej obci Horní Blatná (penzion, v ktorom bývame, je v nadmorskej výške 940 metrov).

(25. VIII.)              Z Horní Blatné stúpame na Blatenský Špičák. Ideme okolo úžasných roklín – Vlčí  jáma a Ledová jáma. Obidve vznikli zrútením stropu starej šachty. Ledová jáma je taká úzka, že do nej nezasvieti  slnko a aj v horúcom lete je v nej zmrznutý sneh. Rozhľadňa na Blatenském Špičáku otvára až o desiatej, a tak takí ranní vtáci ako my nemajú šancu. Potom ešte Červená rokle – taktiež pozostatok zrútenej bane, ale už nie taká impozantná a je schovaná v kríkoch. Pri nej drevený zrub – taký štýlový bufet. Presvedčil som Peťa, aby sme aspoň dvaja posedeli, hriech nedať si na takom peknom mieste pivko. Na ďalšej ceste míňame ešte štolu Martinus – tá nie je zrútená  a dá sa do nej so sprievodcom ísť. Sido to aj využil a štolu navštívil. V tejto oblasti sa v minulosti intenzívne doloval cín, svedčí o tom množstvo baní. Čím viac sa približujeme k Božímu Daru, pribúda ľudí. Posledné kilometre sú turisticky dosť nudné, ideme v lese po šotolinových cestách. Jazdí okolo nás veľa jazdcov na elektrických motorkách (nesprávne sa tomu vozidlu hovorí e-bajk), občas ide niekto na bicykli. Aj pre deti sú tu atrakcie, predovšetkým Ježiškova cesta – búdky s rôznymi vymyslenými postavičkami a príbehmi, je tu teda aj dosť rodiniek s detičkami. V Božím Daru to turisticky žije. Penziony, krčmy – darmo, je to turistické centrum oblasti, navyše celkom pri nemeckých hraniciach. Je to úplne iný svet než ako bol v Smrčinách.

(26. VIII.)              Ráno stúpame na Klínovec – 1244 metrov vysoký najvyšší kopec Krušných hôr. Výstup to nie je náročný, Boží Dar je položený dosť vysoko. Dá sa sem dojsť autom a tak je tu rušno. Rozhľadňa je otvorená,  pokocháme sa pohľadom na celé Krušné hory, bohužiaľ dnes dosť zamračené. Doposiaľ pekné počasie sa začína kaziť.  Blížiace sa hrmenie dáva tušiť zmenu.  Radšej si dnešnú trasu skrátime po zelenej značke cez dedinu Háj. Aj tak to nestihneme a kým prídeme do Kovářskej, prší. Nocujeme v panelákovom byte na sídlisku, ktorý sa prenajíma turistom.

(27. VIII.)               Po piatich kilometroch chôdze prichádzame do obce Měděnec. Je to jedno z najkrajších miest v Krušných Horách, dedina priamo na hrebeni, lúky, výhľady. Tie dnes bohužiaľ nie su bohvieaké, stále je zamračené. Vystúpime si ku kaplnke na vrchole Medník nad dedinou, v dedine na ihrisku sa chvíľu dívame na cvičiace mažoretky (šikovné dievčatá !) a pokračujeme v pochode. Za Měděncom nasleduje nepríjemný úsek – dlhé kilometre ideme po asfaltke, okolo nás frčia autá jedno za druhým. Sme radi  keď naša cesta konečne zabočí do lesa. Aj tam sú však dlhé úseky vedené po asfaltových cestách, často rovných ako čiara,  našťastie už bez premávky. Dnešná etapa končí  v Hore Svatého Šebestiána – dedine položenej opäť vysoko v horách.  Je na krásnom mieste, samotná dedina je však na zaplakanie. Niekdajší čulý turistický ruch pripomína niekoľko zatvorených reštaurácií a penzionov. Jedinú fungujúcu reštauráciu prevádzkuje ukrajinec – tých je tu neúrekom; jediný obchod vietnamec (ako naostatok úplne všade v tejto oblasti). Zato sú tu dva nočné kluby, čiže bordely. (Taká malá perlička z „ukrajinskej“ krčmy:  na jedálnom lístku bol honosný nadpis „Podávame jídla české kuchyně“. Hneď pod tým bol maďarský guláš, potom všakovaké šnicle a napokon pelmene. Boli veľmi dobré, ale ako to súvisí s českou kuchyňou?)

                Poobede sa spustí dážď, to už ale sme v bezpečí , v útulnej a dokonale vybavenej chalúpke. Okrem iného je tu aj gitara, ktorá sa nám postarala o spoločenský večer.

(28. VIII.)              Za Horou Sv. Šebestiána je cesta príjemná, menej asfaltu než bolo včera. Začíname pekným Bezručovým údolím, ale čoskoro z neho cesta odbočí do lesa, ktorým prichádzame k Novodomskému rašelinisku. Je to jedno z najväčších rašelinísk v Európe, hĺbka bahna dosahuje 7 metrov (čiže dalo by sa v ňom slušne utopiť). Šmrncneme ho ale iba okrajom, veľa z neho nevidíme, iba niekoľko jazierok. Na kopci nad dedinou Svahová je útulná chata Bernava, naobedujeme sa v príjemnom rodinnom prostredí. V rozhovore s chatárom a jeho pani sa dozvedáme veľa zaujímavého o tomto kraji a Krušných horách. Vraj táto chata za prvej republiky patrila Konradovi Henleinovi. Príjemným lesným terénom potom pokračujeme do Lesnej, kde v hoteli Lesná spíme.

(29. VIII.)              Zobúdzame sa do krásneho rána, škaredé počasie je preč. Vlastne prvú noc sme spali naozaj v horách, doposiaľ to bolo vždy v dedine, aj keď položenej vysoko na hrebeni. Vďaka banskej činnosti v minulosti sú Krušné hory najviac osídlenými horami v Európe. Tomu napomáha aj ich charakter – je to v podstate taká veľká náhorná plošina, nenáročný terén. Sú to hory vhodné na bicyklovanie či v zime pre bežky. Po lúkach prichádzame do Horní vsi, potom lesom popri Nemeckých hraniciach do Českého Jiřetína. Tu sa na pár hodín s Krušnými horami lúčime.  V Českom Jiřetíne sme totiž nezohnali ubytovanie a tak odchádzame autobusom do Litvínova. Namiesto lesov dymiace komíny, namiesto lúk betón a paneláky. Turistika nám ale pokračuje aj v meste – do hotela Koldum to máme od autobusu ešte tri kilometre a tak toho máme dnes celkom dosť.

(30. VIII.)              Po mestskom intermezzu opäť šlapeme v horách. Autobus nás doviezol tam, kde sme skončili. Celý bol zaprataný bicyklami, jeden na druhom. Márne som premýšľal, prečo za sebou v tých serpentínach vláči obrovský príves pre bicykle. Ideme okolo chaty Barborka, kde nás nechceli ubytovať, potom cez oblasť zvanú Pastviny – nekonečné rozľahlé trávnaté pláne. Dedina Mníšek je plná krčiem a nemeckých turistov. Budova historickej železničnej stanice je v tomto zapadákove väčšia a honosnejšia ako tá naša v Bratislave. Cez kopec prichádzame do osady Cínovec – ďalšie hraničné mesto na hrebeni Krušných hôr, plné Nemcov. Za Cínovcom ideme okolo pekného jazierka, pri ktorom si nemeckí turisti urobili FKK pláž, hneď vedľa cesty. Ďalej okolo golfového ihriska – koľkého už počas nášho putovania? Golf zjavne v Krušných horách prekvitá. Prichádzam do Komáří Vízky. Postupne sme sa prepracovali do východnej časti Krušných hôr, výhľady sú tu už iné. Mám pred očami celé České Středohoří. Úžasná krajina, tvorená solitérnymi kopcami bývalých sopiek. Taká nemá v Čechách ani u nás obdobu. Nedá sa ináč, na vrchole Komáří húrky posedím pri pivku a kochám sa tým nádherným výhľadom. Ďalej potom opäť cez rozľahlé krásne lúky do Adolfova. K miestu nášho noclažiska treba ešte zostúpiť dobré dva kilometre do Telnice a ráno zasa nastúpať hore. Dnešná etapa bola naozaj výživná – viac ako 35 kilometrov, ale keďže takmer celá viedla krásnou krajinou, ani som si to veľmi neuvedomil.

(31. VIII.)      Cesta ďalej vedie opäť rozľahlými lúkami, pohodovým terénom. Prekrížime diaľnicu vedúcu z Prahy do Nemecka a onedlho sme v Tisej, kde strávime poslednú noc. Samozrejme nevynechám prehliadku Tiských stien. Nádherné skalné mesto, prekvapilo ma svojou rozľahlosťou.

(1. IX.)                   V Tisej sa Krušné hory končia, ďalej už sú to Labské pieskovce. Ešte nás čaká presun do Děčína na vlak, cestou Děčínsky Sněžník – stolová hora ohraničená pieskovcovými skalami, na nej kamenná rozhľadňa s ďalekým výhľadom.

x x x x x

Krušné hory sú také zvláštne pohorie. Hoci kopce majú nadmorskú výšku často dosahujúcu a presahujúcu 1000 metrov (najvyšší Klínovec má 1244 metrov), vôbec vám to tak nepripadne, pretože sa stále pohybujete v tej výške, prevýšenia zo sediel na kopce sú mimimálne. Je to vlastne taká obrovská náhorná planina. Tieto hory ale nemajú dobrú povesť. Pred cca 50 rokmi vďaka elektrárňam a chemickému priemyslu v ich blízkosti tu boli úplne mŕtve a zničené lesy. V čase môjho detstva boli Krušné hory postrach, symbol zdevastovanej krajiny. Hoci tento biľag tie hory v mysliach ľudí často nesú naďalej, nie je to už pravda. Rázne zásahy do priemyslu v oblasti a vďaka systematickej práci lesníkov, hory ožili, lesy narástli nové, krajina sa spamätala. Nechápem iba jedno – nové lesy opäť tvorí smreková monokultúra. Ľudia sú nepoučiteľní. Aj keď teraz tu rastie odolnejší smrek pichľavý, pôvodom z Ameriky.

 Krušné hory majú svoju osobitú atmosféru, krajina je zvláštne krásna. Ich prechod hodnotím ako veľmi pekný turistický zážitok.

                                                                                                                                                                                         Pelé