S bicyklom po Chorvátskych ostrovoch, diel tretí

S bicyklom po Chorvátskych ostrovoch, diel tretí

4. – 12. máj 2019

 

            Po trojročnej pauze sa opäť vraciame do Chorvátska s cieľom spoznávať na bicykli chorvátske ostrovy. Toho roku prišiel rad na ostrov Dugi Otok, Murter, Vir a Nin.

            Opakuje sa scenár rovnaký ako pri našich predchádzajúcich dvoch akciách. V sobotu na obed odchod z Bratislavy, v noci potom prší, takže noc strávime schúlení na sedadle auta, ani do tretice sa nám nepodarilo vystrieť sa pod širák. Do Zadaru prichádzame dve hodiny pred odchodom trajektu, čakáme naň iba my a ešte dvaja Poliaci. Tesne pred vyplávaním prídu ešte ďalšie štyri autá, takže tá obrovská loď pláva iba pre šesť áut, teda takmer prázdna.

Dugi Otok

            Dlhý ostrov. Dĺžka 45 km, šírka 2 – 4 km, v najužšom mieste iba kilometer. Taký slíž. Je vzdialený od pobrežia, takže sem chodí iba málo turistov, obzvlášť teraz na začiatku mája. Kľudný, ľudoprázdny ostrov. Na celom ostrove s rozlohou 114 km2  žijú necelé dve tisícky trvalých obyvateľov, z toho väčšina v hlavnom meste ostrova Sali.  Na ostrove je roztrúsených 11 dedín, skoro všade iba príroda a olivové háje. A veľmi pekný ostrov. Nájdeme na ňom niekoľko naj –  najkrajšiu zátoku na Jadrane (Telaščica), jednu z najkrajších pláží, najvyšší maják.

Nedeľa 5. mája

            Chceli sme vystúpiť na najvyšší vrchol ostrova (tak ako sa snažíme na každom ostrove) – 337 metrov vysoký Vela Straža. Pod kopcom ale zistíme, že sa nachádza vo  vojenskom priestore, kam je vstup zakázaný. Vystúpime teda na 275 m vysokú Oštravnicu. Nepatrí síce do skupiny najvyšších vrcholov ostrova, vedie na ňu ale turistická cesta a tak sa nemusíme presekávať machiou. Výhľad z nej je úchvatný, celý dlhý ostrov máme ako na dlani, aj priľahlé ostrovy, a tých je neúrekom. Potom sa pomaly presúvame po takmer autoprázdnej ceste do Sali a cestou nakukneme do každej dedinky. Pri obci Savar si pozrieme kostol Sv. Pelegrina na výbežku nad morom (netušil som až doposiaľ, že  náš pán premiér je svätý). O pol tretej popoludní vchádzame do Sali. Auto nechám na parkovisku blízko centra a ideme hľadať náš objednaný apartmán. Sali 47, viac nevieme. Ale hľadaj adresu podľa čísla, keď číslom tu nie je označený ani jeden dom. Pýtame sa, nik nevie. Tu sa na čísla domov jednoducho nehrajú. Poniektorým niečo napovie meno pána domáceho, smola je ale v tom, že ľudí s rovnakým menom je v mestečku niekoľko, a tak nás posielajú z jedného konca Sali na druhý. Už sme z toho celkom nešťastní. Našťastie je ale Sali malé mesto, a tak sa rýchlo rozkríklo, že po meste chodia dvaja Slováci a hľadajú ubytovanie, nuž si napokon pani domáca našla  nás. Ledva sa stihneme ubytovať  spustí sa lejak, prší a fúka potom celý večer. Sedíme na izbe, z prehliadky mesta dnes už nebolo nič.

Pondelok 6. mája

            Prší aj ráno, čo nás veľmi neteší. Dážď – nedážď, berieme dáždniky a vyrážame do mesta. V infocentre si za 10 kún kupujem pomerne dobrú cyklomapu ostrova. Po deviatej prestalo pršať. Ešte chvíľu vyčkáme, potom sadáme na bicykle a ideme preskúmať cíp ostrova južne od zátoky Telaščica. Ako sa blížime k východnému pobrežiu a teda aj Kornátskym ostrovom, mení sa ráz krajiny. Táto časť ostrova sa od Kornátov veľmi nelíši. Holé, trávnaté kopce posiate v pásoch sa tiahnúcimi kameňmi (ako keby tie kopce pri vrásnení niekto prekotil) kontrastujú s krajinou, ktorú sme doposiaľ na Dugom Otoku videli. Makadamová cesta končí, posledných pár desiatok metrov ideme po chodníčku v kríkoch. Stojíme na brehu, pred nami je prvý zo skupiny Kornátskych ostrovov – Katina. Je takmer na dosah ruky, delí nás od neho iba pár desiatok metrov mora. Dalo by sa preplávať, ale riskovali by ste, že vás zrazí loď. Za ten krátky čas, čo sa kocháme nádhernými pohľadmi, prešlo cez úžinu päť lodí, čo je rovnaký počet ako sme včera za celý deň stretli na hlavnej ostrovnej magistrále, vedúcej po celej dĺžke ostrova, áut. Cestou nazad si urobíme ešte jednu odbočku na severnú stranu ostrova, odkiaľ máme pohľad na Kornáty ešte úchvatnejší, a na druhú stranu do sedla, odkiaľ sme po prvýkrát uvideli zátoku Telaščica.

Utorok 7. mája

            K zátoke Telaščica sme sa vybrali v utorok ráno. V malej drevenej búdke sme zaplatili za vstup do Národného parku 20 Kún (t. j.necelé 3 Eurá) a fičali po kvalitnej asfaltke dolu k moru a potom popri zátoke k slanému jazeru Mir. Nebolo to ďaleko, ale neustále sme išli z kopca do kopca, od mora a zase k moru, na takú či onakú vyhliadku,  či v lese ukrytému kostolíku, takže nás nakoniec nôžky celkom slušne boleli. Vystúpali sme 150 výškových metrov na kopec, odkiaľ sa nám naskytol krásny pohľad na celú zátoku, ako aj na skalné steny na pobreží. Na vrchole kopca stáli zvyšky starej pevnosti z dôb Rakúsko – Uhorska. Bola tu vtedy vojenská základňa  strážiaca monarchiu od mora. Dugi Otok je posledný z nekonečného množstva Jadranských ostrovov, za ním už je len šíre more, preto bol pre vojenskú základňu vhodný. Na informačnej tabuli sme si prečítali, že túto základňu navštívil v roku 1911 sám cisár František Jozef. Až teraz sme pochopili: predvčerom pri jaskyni Strašna Peč sme čítali, že tento pán cisár navštívil jaskyňu. Nechápali sme, čo ho priviedlo na taký vzdialený a bezvýznamný ostrov, aby potom vliezol do rovnako bezvýznamnej jaskyne. Teraz je nám to jasné – tá jaskyňa bola iba malou kultúrnou vložkou počas štátnickej návštevy na podporu vojska.

            K jazeru Mir prišla v rovnakom čase ako my aj veľká výletná loď. Je po kľude, zrazu už sme neboli takmer jediní ľudia na ostrove (domorodcov nerátam). Z lode sa vyrojil dav turistov a obkolesil jazero. Na opačnom konci jazera prekonáme suťový pahorok vyzdobený stovkami kamenných mužíkov a zrazu stojíme pri šírom mori a hľadíme na neskutočné, kolmé, stopäťdesiat metrov vysoké skalné steny, ktorými ostrov spadá do mora. Úžasný pohľad. Voda v slanom jazere Mir obsahuje okrem soli aj množstvo minerálov a je vraj liečivá, nuž sme sa preliečili. Je aj o niekoľko stupňov teplejšia ako tá v mori, takže kúpeľ bola veľmi príjemná.

            Potom už len vystúpať po asfaltke od mora a prehupnúť sa cez horský chrbát v strede ostrova. Do Sali sme sa vrátili okľukou po kamenitej ceste s peknými výhľadmi na more. Na zavŕšenie vydareného dňa ešte výborný šalát z chobotnice v konobe neďaleko nášho apartmánu.

Streda 8. mája

            Presúvame sa autom na druhý koniec ostrova. Pri dedine Soline necháme auto a už na bicykloch pokračujeme k majáku Veli Rat. Svojou výškou 42 metrov je to najvyšší maják na Jadrane. Ďalej pokračujeme k najzápadnejšiemu cípu ostrova. Pokým sa dá, tak na bicykli, keď už sa nedá, tak pešo po pobreží a potom úzkou šijou, po oboch stranách more. Posedíme a vychutnávame si chvíle kľudu – tu už naozaj niet ani živej duše. Cestou nazad sa mi na kamenitom pobreží pripletie pod nohy drevený kríž z haluzí. Úplne rovný a pravidelný, ako by ho niekto poskladal, ale ktože by tu. Je to znamenie, niečo sa nám dnes prihodí, napadne mi. Ihneď ale tú myšlienku zavrhnem: „Čo ti šibe, už si poverčivý ako stará baba!“ Zaparkovaný bicykel ma privítal prázdnym zadným kolesom. Defekt. Žiadny problém, náhradné duše máme so sebou. Lenže moja nová a celkom dobrá pumpa nepasuje na ventilok – niekde som zo šlauchu oddrncal koncovku. Ihneď sa z banality stáva neriešiteľný problém. Jediným riešením je odtlačiť bicykle k majáku, tam presadnúť na Svatin bicykel a vrátiť sa po auto – v ňom mám veľkú autopumpu, ktorá nás jediná dokáže zachrániť.

            Po vyriešení technického problému nechávame auto pri majáku a bicyklujeme do dediny Veli Rat. Malá dedinka na brehu mora, zopár domov, zato veľa zaparkovaných plachetníc. Dievčina vo dverách pizzerie sa zjavne nudí a milo nás pozýva dnu. Je čas obeda a tak sa ľahko necháme prehovoriť. Pizzu plnú morských potvoriek ledva vládzeme zjesť, asistuje nám pri tom prítulná miestna mačička. Máme pocit, že sme tu dnes jediní hostia. Potom smerujeme po makadamovej ceste, dlho sledujúcej pobrežie, k vyhlásenej pláži Saharun. Turistické bedekre píšu, že je to klenot ostrova a jedna z najkrajších pláží na Jadrane. Krajinársky je toto miesto naozaj pekné, blankytne modré, kľudné more a dlhá pláž pokrytá jemnulinkým pieskom. Ale z celkového vzhľadu pláže sme otrasení. Bordel a odpadky všade naokolo, preplnené odpadkové koše sa zjavne ešte od minulej kúpacej sezóny nik neobťažoval vyprázdniť. Pozliepané búdy, ktoré v lete ponúkajú občerstvenie, kolo nich pohádzané dosky a iný stavebný materiál. Na dovŕšenie je vstup do mora vylepšený veľkým závejom z naplavených suchých rias. Množstvo rias pláve aj vo vode pri brehu, človeku sa bridí do vody vstúpiť. Tu by nás veru do mora nik nedostal. Radšej sa okúpeme o kúsok ďalej v kľudnej zátočine, kde síce nie je piesok, ale je tu čisto a kľud.  Potom už len cesta nazad k majáku a zasa cez celý ostrov do nášho dočasného domova v Sali.

 

 

Štvrtok 9. mája

Budíček o štvrtej, nabaliť, upratať. O šiestej ide trajekt a do prístavu v Brbinj to máme najmenej pol hodiny. Od polnoci padá jemný dážď,  „kyša“, ako vravia miestni. Fúka čerstvý vietor, vlny kymácajú aj s mohutným trajektom. Posledný pohľad na náš Dugi Otok, kým loď nezahne medzi ostrovy a Dugi Otok sa nám definitívne schová za Uglian.

            V Chorvátsku sme už navštívili desať ostrovov, všetky významnejšie a väčšie ostrovy Kvarneru a Severnej Dalmácie. Každý z ostrovov, ktoré sme navštívili, bol iný, každý mal svoju osobitú atmosféru a zanechal v nás nejaký dojem. Dojmom, ktorým na nás Dugi Otok zapôsobil, sa radí na jedno z popredných miest medzi Jadranskými ostrovmi.

 

Murter

           

            Mostom v Tisne prichádzame i na ostrov. Sme v celkom inom svete, než v akom sme boli po uplynulé štyri dni. Osady nám tu pripadajú neobvykle veľké, áut všade plno, zaparkovať sa nedá bez platenia. Vzdialenosti sú tu celkom iné, ako na Dugom Otoku. Sadneš do auta, naštartuješ, a už si v polovici ostrova. Darmo, Murter je malý ostrov (v poradí Chorvátskych ostrovov je na 21. mieste, zatial čo Dugi Otok bol na siedmom). Keďže neustále jemne prší a fúka silný vietor, na bicykle dnes nemožno ani pomyslieť. Posúvame sa autom po ostrove a pozeráme si mestá. Betina nás milo prekvapila – pekné starobylé mestečko, aké si pamätáme z Krku či Cresu. Betina bývala centrom výroby lodí, preto je tu aj múzeum výroby drevených lodí. Aspoň na nás chvíľu neprší. Vystúpime (v daždi) na najvyšší kopec ostrova – 125 m vysoký Raduc. Pod sebou máme i celý ostrov, bohužiaľ zamračený. Vrchol Raduc nie je ináč vôbec pekný – tri vysielače, polorozpadnuté budovy.  Oveľa krajší bol kopec Jasenovac, na ktorý sme si vystúpali z kempu v Kosirine v pokročilé popoludnie, keď sa konečne vyčasilo. Tam neviedla žiadna cesta, vyhopkali sme po kameňoch, zato sme si užili kľud a teraz večer už aj krásne slnečné výhľady.

Piatok 10. mája

            Konečne slnečný deň. Sadáme na bicykle va vyrážame na okružnú jazdu ostrovom. Najprv musíme tri kilometre po hlavnej ostrovnej magistrále. Autá kolo nás frčia jedno za druhým. Aký to rozdiel oproti všetkým ostrovom, ktoré sme doposiaľ navštívili. Murter je vďaka svojej ľahkej dostupnosti mostom hodne navštevovaný a je populárny. Toľko ľudí v kempe ako tu sme nezažili o tomto čase na žiadnom inom ostrove. Dokonca aj bicyklistov dnes občas nejakých stretneme.  Vďaka mostu sa vlastne Murter ničím nelíši od pobrežia. V meste Jezera sa odkláňame od frekventovanej cesty a ďalej ideme po šotolinových a kamenitých kľudných cestách pomedzi olivové sady cez „hory“ východnej strany ostrova, aby sme po čase opäť došli do obce Jezera. Potom pokračujeme po brehu mora severnou stranou ostrova cez mestá Tisno, Betina a Murter na jeho západný koniec. Opäť prejdeme cez vnútrozemie na južný okraj Murteru, do zátoky Podvrše, a pokračujeme po pobreží s krásnymi výhľadmi na more a Kornáty. Cyklotrasu nie je vždy ľahké sledovať. V teréne je často vedená inokade než ako je značená na mape. Občas sa stane, že nám cestu prehradí plot – niekto si priamo na ceste postavil dom a oplotil pozemok, potom to treba krkolomne obchádzať. V niečom sa Chorvátsko vôbec nelíši od nášho Slovenska. Nakoniec prekonáme ešte jeden horský chrbát s neskutočne krásnymi výhľadmi a už sme v zátoke Kosirina pri našom stane. Večerné kúpanie v mori je dnes obzvlášť príjemné – slniečko hreje, konečne sme sa dočkali tepla. Najazdili sme dnes 23 kilometrov (podľa cyklokompjutera sme bicyklovali čistého času 2 ½ hod) a prešli sme tam aj nazad celý ostrov. Môžete si z toho urobiť obraz, aký je Murter veľký.

 

Vir

Sobota 11. mája

            Na ostrov Vir sme prišli o jedenástej. Jednak sa nedalo skoro osdísť z kempu – slečna recepčná robila od deviatej a trvala na tom, že platiť musíme až pri odchode. Za Zadarom sme zastihli cyklistické preteky, cesta bola uzavretá a dvadsať minút sme  čakali. Prešli sme cez most a prechádzame mestom Vir. Samé nové domy, každý iný, nič, o čo by sa mohlo oko oprieť. Na námestí pred info kanceláriou vyhráva kapela na plné decibely, bubienky idú prasknúť. Vyfasovali sme mapu ostrova a pýtame sa na kemp. Pani mi popíše cestu, ale keď chcem, aby mi kemp ukázala na mape, odpovie že sa to nedá. Aha, pani sa v mape neorientuje. Ešte sa spýtam, či sú na ostrove aj iné kempy, odpoveď znie že áno, ale tento je najlepší, tak načo mi treba iné. Ďalej sa už radšej nepýtam nič, pani toho o ostrove zjavne veľa vie. Podľa jej popisu kemp ľahko nájdeme. Je v centre mesta, ďaleko od mora, obklopený domami. Hudba z námestia buráca až sem. Tak tu sa nám teda spať nechce. Rozhodneme sa urobiť si na Vire len cyklotúru a prenocovať na pobreží.

            Na kraji dediny Lozice. necháme auto a bicyklujeme po kvalitnej asfaltovej ceste bez áut okruhom cez západný koniec ostrova.  Táto časť ostrova je úplne iná ako tá, ktorú sme prešli autom. Žiadne sídla, len príroda a skalnaté pobrežie. Vegetácia je tu úplne iná než bola na Murteri, porasty kavylov pripomínajú blízky Pag. Po kamenitej ceste si vyšliapeme na najvyšší bod ostrova –  116 m vysoký „kopec“, názov netuším. Zídeme k moru k majáku a potom už po asfaltke opäť do civilizácie. Pozrieme si jedinú historickú pamiatku ostrova – zrúcaninu akéhosi hradu na skalnom výbežku nad morom. Cesta k nej nevedie žiadna, jediný prístup je po brehu mora popod útesy. Na jednom mieste sa musíme vyzuť a brodiť morom, útesy spadajú rovno do mora. Čudujeme sa, že je sem taký zlý prístup – veď je to jediné, čo okrem mora stojí na tomto ostrove za videnie.  Potom už len prebicyklovať cez Vir a Lozice  k autu. Odchádzame z ostrova a spíme v neďalekej Ninskej lagúne.

 

Nin

Nedeľa 12. mája

            Nin je taký malý ostrovček, iba pre jedno neveľké mesto. Teda už to vlastne ani nie je ostrov, ostrov to bol. V septembri 2017 búrka úplne zničila starý most z 16. Storočia, ktorý spojoval mesto s pevninou. Namiesto starého mosta je tu dnes drevená lávka. Starý most opravujú, a to tak, že cez celú šírku mora, oddeľujúceho ostrov od pevniny, naviezli val štrku, čím sa vlastne z ostrova stal poloostrov.

            Chorvátsko sa s nami nelúči pekne, od rána husto prší. Balíme v daždi, v daždi sa prechádzame po meste. Staré historické centrum Ninu je pekné, ale maličké, takže ho pochodíme rýchlo. Stavenisko namiesto kamenného mosta hodne odoberá na atmosfére mesta. Nin je taká bodka za vydarenou akciou. Sadáme do auta a vyrážame na dlhú cestu k domovu.