Marokom

Spomienky na severnú Afriku

Maroko 4. – 11. december 2018

 

 

            V roku 1991, krátko po tom, čo sa nám otvorila socialistická klietka a my sme mohli cestovať po celom svete, som sa zúčastnil výpravy do marockého Vysokého Atlasu, s cieľom vystúpiť   na najvyšší vrchol Atlasu a zároveň aj severnej Afriky 4167 metrov  vysoký Jebel Toubkal. Výprava to bola vtedy vskutku pionierska, informácie sme mali minimálne; internet  ešte u nás nebol a nebolo sa ani koho spýtať, vtedy od nás veľa ľudí do tých končín nechodilo. Napriek tomu naša expedícia dopadla na výbornú Dva autobusy, dvakrát  štyri dni cesta Európou, plavba cez more, týždeň vo Vysokom Atlase v oblasti Jebel Toubkalu, kde sme okrem výstupu na tento najvyšší kopec zdolali ďalších sedem kopcov svojou výškou prevyšujúcich 4000 metrov. Nuž a keď sme boli v ďalekej exotickej krajine, po zostupe z hôr sme ešte niekoľko dní jazdili autobusom po Maroku a spoznávali túto krajinu. Naše dojmy z Maroka boli pekné, ale aj zmiešané. Darmo, je to iný svet.

            Nemyslel som si, že sa do tejto krajiny ešte niekedy vrátim. Ale o dvadsaťsedem rokov neskôr som sa úplnou náhodou dal do partie štyroch ľudí, ktorí mali záujem Maroko spoznať hlbšie (nie ako my vtedy viacmenej len z okna autobusu). Bola to výprava zameraná predovšetkým na marocké mestá a pamiatky. Je ich tam neúrekom, mnohé z nich zapísané na zozname kultúrneho dedičstva UNESCO. Vyrazil som podruhýkrát do tejto Africkej krajiny, môžem teda porovnať, čo sa tu za tých 27 rokov zmenilo.

Marrakech

Marakeš nás privítal krásnym  teplým počasím a neskutočným výhľadom na Atlas. Trochu pakárne a byrokracie pri pasovej kontrole – to sa za 27 rokov nezmenilo. Pán domáci z penzionu nám prišiel oproti, bývame kúsok od letiska. Zložíme sa na izbe a ideme do mesta. Pred penzionom čakáme na slečnu, ktorá nás sľúbila tam odprevadiť (keď nám predtým uvarila  čaj a výbornú kávu). Čakáme len krátko, aj tak stihnem dostať 2x do nohy kameňom – deti sa zabávajú hádzaním kameňov do neveriacich. Prvý dojem z Maroka sa veľmi nelíši od starých čias.

Marocké deti boli vtedy  veľmi otravné. Neustále sme ich mali za zadkom kŕdel, nebolo možné ísť sa vycikať za kríky bez toho, aby na vás nečumeli. Neustále žobrali, neustále niečo pýtali. Prísna hierararchia mohamedánskej spoločnosti bola patrná už u celkom malých detí. Stalo sa mi, že sa chcel chlapec s dievčaťom vyfotiť a potom za to samozrejme chceli zaplatiť. Dal som im obidvom po dirhame, chlapec sa však urazil a stále pýtal viac, pretože on ako muž musí mať väčšiu odmenu ako baba, nemôže dostať rovnako.

 

            Autobusom sa odvezieme k mešite Koutoubia, námestie Jemaa el Fna, srdce Marakéšu, je iba cez ulicu. Večer je tu čulý ruch, stánky, obchodníci, zabávači, hudobníci, ľudské mravenisko.

Keď som pred rokmi prišiel na vyhlásené marakéšske námestie Jemaa el Fna, bolo to v dopoludňajších hodinách a stánkov tu veľa nebolo. Ale ani tie čo tu boli som si veľmi neobzeral. Ihneď po príchode na námestie ma začal naháňať zaklínač hadov s niekoľkometrovou anakondou, chcel mi ju omotať okolo pliec, nech sa s ňou (pochopiteľne za peniaze) vyfotím. Ťažké bolo pred ním unikať, bol, ako  tu bolo zvykom, veľmi neodbytný. Predstava že mám na pleciach takú potvoru bola odstrašujúca. Napokon ma zachránil kamarát, ktorý sa s hadom odfotil, zaplatil a zaklínač hadov už dal potom pokoj. Veľmi rád som toto námestie opustil a vnoril sa do úzkych uličiek medíny.

Teraz tu nik neotravuje ako vtedy, nik si nás nevšíma. Rovnako je tomu aj v uličkách priľahlého súku, kde je obchodík jeden vedľa druhého, stovky, tisíce malých obchodíkov s najrozličnejším tovarom. Dnes je to už celkom iné. Staré časy mi pripomenie až keď sa vnoríme medzi stánky s jedlom. Nadháňači jednotlivých „reštaurácií“ sú neodbytní a napokon nás udolajú. Tažin ale nemá chybu.

            V stredu ráno naša prvá cesta viedla na letisko požičať si auto. Vyfasovali sme nie práve najnovší Peugeot 308. Už autom sa presúvame k bráne  Bab Agnaou.  Ako nič netušiaci šofér z usporiadanej strednej Európy zažívam prvý šok. Dve oči sú tu jednoducho málo, treba sa pozerať a sledovať pohyb všade okolo auta. Okrem odvšadial sa tlačiacich áut sa bez rozmyslu hádžu pred auto zo všetkých strán motorky a bicykle, o pešiakoch nehovoriac. Celkom sa čudujem, že sme za ten deň videli iba jedného zrazeného motorkára a že sa také nestalo aj nám. Pozreli sme si mauzóleum Tombeaux saadiens (kde sú v nádherných zdobených komnatách hrobky marakešských panovníkov)  a zrúcaniny paláca El Badi a bol som rád, že sme z mesta vypadli. Naša cesta viedla do hôr, cez hrebeň Vysokého Atlasu cez sedlo Tizin Tichka.

Vysoký Atlas

Pred rokmi sme sa rovnakou cestou štverali do kopca dvomi autobusmi. V sedle Tizin Tichka sme zastali na veľkom parkovisku, okolo plno ľudí, plno stánkov. Upútala ma malá korytnačka vytesaná z kameňa, ale nechcel som si ju kúpiť. Predavač si ma všimol, vyhľadal na parkovisku plnom ľudí a cez celé parkovisko dotiahol za ruku. Nedalo sa ináč, musel som si kameň kúpiť.

Dnes je parkovisko v sedle prázdne, nie su tu ani autá, ani stánky. Zastavíme o kúsok ďalej pri malej kaviarničke stratenej v horách, predavača vytrhneme z nudy, ochotne nám urobí výbornú kávu. Potom sa vyberieme na kopec nad sedlom. Je to kopec bezvýznamný a bol asi aj bez mena. Prvá naň vycupitala Janka, preto sme ho pokrstili Mount Janka.

Začína sa stmievať keď prichádzame do dedinky Ighrem pred Ouarzazatom, kde máme v penzione Dar Zara zaistený nocľah. Nenápadný dom vo svahu nad cestou. Pán domáci nás počastuje berberským čajom (bez toho to tu nejde), potom nám pripraví výborný tažin. Poschádzalo sa niekoľko susedov, aby si spolu zamuzicírovali. Jeden vyhráva na nástroj, ktorý vyzerá ako banjo ale zvuk má ako mandolína, traja bubnujú, občas zaspievajú. Pravá, nefalšovaná berberská muzika. Dobre sa nám pri nej večeria, a ešte dlho po večeri počúvame tóny a rytmy tejto africkej hudby.

Ráno sa lúčime s berbermi a pokračujeme v ceste. Našim prvým cielom je ksar Ait Benhadou. Stará opevnená dedina postavená na svahu kopca, zapísaná do zoznamu pamiatok UNESCO. V rannom slnku je pohľad na kazbu zvlášť pôsobivý. Vnoríme sa do uličiek medzi hnedé hlinené domy. Uličky sú (ako ináč) zapratané obchodíkmi plnými suvenýrov, to mi trochu vadí. Ale čo už, sme v Maroku. Uličkami sa dostaneme na horný koniec ksaru a vystúpime na vrchol kopca nad ňou. Je odtiaľ pekný výhľad na celé Ait Benhadou aj okolité vyprahnuté kopce. Pustá krajina bez vegetácie je známkou blízkosti Sahary. Dole sa vraciame druhou stranou dediny, tu sa nám podarí nájsť kľudnú uličku bez stánkov, môžeme si  pozrieť staré hlinené domy.

Po prehliadke ksaru sadáme do auta a ideme naspäť smer Tizin Tichka, tentoraz ale vedľajšou cestou cez Kazbah Aneniter.   Poradil nám to jeden dobrý človek v Marakeši, vraj je to nová dobre zjazdná cesta cez hory, krajinársky oveľa krajšia ako tá hlavná. Naozaj, cesta je síce úzka, ale asfalt pomerne kvalitný a je veľmi málo frekventovaná. No a tie výhľady sa popísať nedajú. Stúpame serpentínami v skalnatých svahoch, vôkol nás zvláštne vyprahnuté hory, pod nami hlboká strmá dolina, vďaka vodnému toku na jej dne zelená. Prítomnosť vody znamená vhodné podmienky pre život ľudí – v doline je niekoľko neskutočných dediniek ako z rozprávky, domčeky popriliepané na skaly, vôkol nich maličké terasové políčka. Neskutočná krása. Cesta do sedla nám trvá dosť dlho – jednak sa tu nedá ísť rýchlo a aj často stojíme, kocháme sa a fotíme. Hore si dáme kávu v už nám známej kaviarničke, zastavíme sa aj v sedle Tichka. Do Asni, kde máme dnes nocovať, vedie cesta cez Marakeš, čo nás veľmi nenadchýna. Kamaráti preto našli v navigácii vedľajšiu cestu predhorím Atlasu, ktorá sa mestu celkom vyhýba. Jazda po nej je romantická a dobrodružná. Sprvu sa kľukatíme cez hory v nekonečných serpentínach, potom už na ceste nie je ani asfalt, absolvujeme niekoľko brodov cez potoky po kameňoch. Po takej ceste sa rýchlo napredovať nedá a tak nás prikvačí tma. Potme to všetko vyzerá ešte divokejšie. Sme radi, keď z hôr zostúpime do Asni.

Dva autobusy, v ktorých sa už všetci tešia do hôr, smerujú z Asni do horskej dediny Imlil. Úzka kamenistá cesta, na jednej strane strmý svah, na druhej zráz do potoka. Hrkotanie po kameňoch a jamách sa vodičom vôbec nepáči – veď tie autobusy musia vydržať ešte aj cestu nazad celou Európou! V polovici cesty do Imlilu povedia dosť. Všetci musíme vystúpiť a pobaliť si batoh na týždňový pobyt v horách. Práca je to náročná, pretože sa okolo nás neustále motajú domorodci (vôbec sme nechápali, kde sa zrazu tam v tej pustine toľkí vzali), kadečo ponúkajú, žobrú a my sa bojíme že by aj čo to vzali. S nadľudským úsilím sa zbalíme a vyrážame už pešo dolinou do Imlilu. Dodnes nechápem, ako sa šoférom podarilo na tej úzkej ceste nad zrázom autobusy otočiť.

Dnes vedie z Asni do Imlilu asfaltová cesta.             V pohode sa dostaneme do osady Dar Imoughlad, kde máme v berberskom dome nocľah. Dom je to naozaj taký úplne obyčajný, aj jeho zariadenie je veľmi strohé. Tomu zodpovedá aj cena – 7 € za celý dom na noc. Pán domáci je ale veľmi milý a ochotný, navarí nám vajcový tažin a samozrejme neodmysliteľný berberský čaj. Na oplátku mu po večeri Juro dáva školenie ako vylepšiť jeho internetovú stránku.

V piatok ráno sme vyrazili do hôr. Pôvodne len na dvojhodinovú prechádzku ktorá sa však predĺžila do druhej popoludní, tak sa nám tam páčilo a nechcelo odísť. Najprv sme sa autom vyviezli po novej asfaltovej ceste vysoko nad Imlil.  Cesta sa tak krútila po svahoch kopca, až ma zmiatla a dlho som mal dojem, že stúpame susednou dolinou z druhej strany Jebel Toubkalu.  Až vysoko v horách som pochopil, že tomu tak nie je, že vystupujeme rovnakou dolinou ako vtedy pri expedícii na Jebel Toubkal.

Z Imlilu sme vystupovali krásnym údolím. Vôkol nás malé osady a množstvo malých terasových políčok. Boli sme tu iba my, s nami išlo zopár miestnych berberov, ktorí viedli somáre nesúce batohy tým lenivejším, ktorí si zaplatili. Pri osade Sidi Chamcharouch bolo treba prekonať statočný potok. Skákalo sa z kameňa na kameň, miestni za použitie ich kameňov vo vode chceli dirhamy. Vystúpali sme dlhým údolím do kotla pod Jebel Toubkal, kde sme pod chatou Neltner rozbili tábor. Päť dní sme tu boli iba my a zopár Francúzov bývajúcich v chate.

Osadu Sidi Chamcharouch obchádzame po betónovom moste. Tak ma to zmiatlo, ža som ju vôbec nespoznal. Na ďalšej ceste dolinou prechádzame okolo niekoľkých kamenných stavieb – domorodci si postavili obchodíky, kde predávajú občerstvenie a suveníry. To tu vtedy tiež nebolo, bola to panenská dolina. Rovnako ako turisti, ktorých dnes stretáme neúrekom. Vystúpame do výšky 2900 metrov, kotol pod Jebel Toubkalom je na dohľad. Tu už sa začína súvislá snehová pokrývka a na tú nie sme obutí. Aj čas už nás začína tlačiť. Obraciame sa a rovnakou cestou zostupujeme do Imlilu.

Nikdy  som si nepomyslel, že sa ešte niekedy pod Jebel Toubkal vrátim.        

Essaouira

            Po návrate k autu nás čaká dosť dlhá cesta na sever krajiny k moru. Cesta je kvalitná, do Essaouiry prichádzame tesne pred zotmením. Od mora vanie chladný vlhký vzduch – aký to rozdiel proti teplému vnútrozemiu. Prejdeme prístavom, nasávame vôňu mora a rýb a vnoríme sa do uličiek starej mediny. Veľmi nás nenadchla – medina v Essaouire je postavená v portugalskom štýle, ulice sú tu na seba kolmé na rozdiel od všetkých ostatných chaotických marockých medín. Po meste sa prechádzame už potme. V jednej z početných reštaurácií povečeriame najchutnejší tažin za náš pobyt v Maroku a vydáme sa na cestu do Qualidie, kde máme rezervovaný nocľah.

Qualidia        

Spočiatku ideme po peknej asfaltovej ceste, dá sa napredovať rýchlo. Potom zrazu nový asfalt skončí a v tom starom je nečakane a bez označenia niekoľko hlbokých jám. To sa opakuje neustále. Pár kilometrov pekný asfaltový úsek, potom pár desiatok metrov jám.  Ich hĺbka je slušná, dala by sa aj odraziť náprava, keď do nich vletíš v plnej rýchlosti. Opäť jeden marocký zážitok. Sme veľmi radi, keď za Safi nabehneme na dialnicu. Tá je kvalitná, navyše v túto nočnú hodinu sme na nej takmer jediné auto. Po opustení dialnice nás zastavuje policajt, keď však vidí, že sme cudzinci, zaželá nám len šťastnú cestu. Policajné hliadky sú v Maroku úplne všade. Pri vstupe do každého mesta, pri každej pamiatke niekoľko, na cestách v hustých intervaloch. Po letiskách sa prechádzajú so samopalmi v pohotovostnej polohe, verím že nabitými. Maroko je zjavne policajný štát.

Do Qualidie prichádzame krátko pred polnocou. Dobrú trištvrtehodinu potom blúdime po špinavom, odpadkami zavalenom meste a hľadáme náš apartmán. GPS navigácia nás po zadaní adresy poslala inam, domáci neberie telefón a neodpovedá na SMSky, ľudia, ktorých stretneme na ulici jednak nevedia po anglicky ani slovo, jednak im adresa nič nehovorí. Vyzerá to asi takto: chlapec na otázku kde je ulica Hasan II  vytiahne mobil a dáva nám číslo na svojho kamaráta Hasana. Dosť zúfalá situácia, už sa pripravujeme na nocľah posediačky v aute. Napokon sa nám predsa len podarí dovolať sa domácemu a s pomocou dobrého človeka, ktorého cez mobil naviguje, sa nám konečne podarí správnu adresu nájsť. Čaká na nás celý byt v paneláku, o pol druhej konečne zaľahneme do postelí.

El Jadida

            Zobúdzame sa do mierne hmlistého a vlhkého rána. Blízkosť mora je poznateľná. Prvou našou dnešnou zastávkou je mesto El Jadida. Celkom pekná medina, obklopená hradbami, po ktorých sa možno prechádzať. Čerešničkou na torte je podzemná Portugalská cisterna. Je to podzemná miestnosť s gotickou umeleckou rebrovou klenbou, pôvodne používaná ako sklad zbraní, neskôr ako zásobáreň vody. Tej je v tu teraz  iba pár centimetrov, ale aj to stačí, aby sa v nej odrážala klenba cisterny. Neskutočný, tajomný pohľad. Svetlo prenikajúce do podzemia cez malý otvor v strope dotvára v priestore magickú atmosféru.

            Našou ďalšou krátkou zastávkou je mesto Mohammedia. Jediným dôvodom našej zastávky je že je tu pláž a Janka veľmi túži sa okúpať v Atlantiku. Veľká pláž je pustá, na stoličkách posedáva zopár arabských rodín. Ale je tu aj niekoľko mladíkov, ktorí sú veľmi nepríjemní.  Otravujú s cielom dostať zaplatené za všetko. Za chodenie po pláži (asi je ich), za kúpanie v mori (aj to im asi patrí), za sadnutie si na stoličku, za parkovanie v neďalekej bočnej uličky. Na chvíľu sa cítim celkom ako v Maroku pred 27 rokmi a opäť vidím ten rozdiel medzi Berbermi a Arabmi.

Rabat

            Po dialnici sme obišli Casablancu a frčíme  do Rabatu. Áut pribúda. Na mýtnej bráne si postojíme. Nie v rade, také tu nepoznajú, ale v dokonale chaotickej tlačenici áut zo všetkých smerov. Napadá nás či by trochu organizovaný systém nebol rýchlejší, tu ale platí právo drzejšieho, každý musí byť pri mýte prvý. V Rabate to nie je o nič lepšie, naopak. Neuveriteľné množstvo áut, dokonalý chaos. Ešte o málo väčší ako v Marakeši. Kým sa prebojujeme cez mesto k nášmu apartmánu toho už mám plné kecky. Bývame opäť v prázdnom byte v činžiaku. Môj návrh ísť do mesta hromadnou dopravou alebo taxíkom neprešiel, a tak sa ďalšiu hodinu posúvam v chaotickej zápche a beznádejne hľadám miesto na zaparkovanie. Napokon sa podarilo, napodiv celkom blízo hradieb starého mesta. Túlame sa medinou medzi stánkami obchodníkov s najrozličnejším tovarom smerom k Hasanovej veži. Je už večer a tma, tak je areál zatvorený, ale aj potme má osvetlená veža a priľahlé mauzóleum Mohameda V. svoje čaro. Návrat na ubytovanie je už v neskorú večernú hodinu menej stresujúci, áut výrazne ubudlo.

            V nedeľu ráno sme asi všetci vstali z postele ľavou nohou. Začalo sa to ihneď ako sme vyšli pred dom, kde nás privítalo auto s prázdnou pneumatikou. Defekt. S výmenou kolesa nám výdatne pomáha pán domáci (vlastne to celé urobil sám). Naša  prvá cesta viedla na letisko do autopožičovne Herz. Peugeot, ktorý nám dali v Marakeši, mal už značne zodraté brzdy. Ten škripot sa už nedal počúvať a báli sme sa že úplne prestane brzdiť. Hoci podľa internetu v požičovni na letisku pracujú od siedmej hodiny rannej, na mieste sme sa dozvedeli že až od desiatej. Čakáme v letiskovej hale, Jurovi zatial zhltol bankomat kartu a peniaze žiadne nedal. Pred desiatou nám ktosi povedal, že okienko Herz otvoria až o druhej popoludní. Ideme teda električkou do mesta (aká to pohoda oproti včerajšku). Pozrieme si mauzóleum Mohameda V. pri Hasanovej veži, teraz je už areál otvorený. Potom kráčame mestom ku kasbe Quadaia na severe mesta. Prejdeme sa medinou a električkou sa vraciame na letisko. Teraz je to už v pohode, bez problémov vyfasujeme nové auto (Citroen Kaktus s automatickou prevodovkou) a odchádzame z Rabatu.

Meknes

            Ubytovanie máme v riade (meštiansky dom) v úzkej uličke medíny. Auto nechávame stáť pred bránou  Bab El Kerbir, za 20 dirhamov (= 2 €)  nám ho jeden ujko stráži. Do úzkych uličiek mediny sa dá ísť len pešo. Po zvyšok dňa sa túlame bludiskom uličiek mediny, za 20 dirhamov nás sprevádza  postarší pánko. Opustíme medinu a k bráne Bab el  Mansour (je to údajne najkrajšia brána v Maroku) sa predierame cez trh neskutočným davom ľudí, dokonalá tlačenica. Brána sa nachádza na širokej a veľmi rušnej ulici, čo dosť kazí dojem z tohto mozaikami bohato zdobeného skvostu. Naspäť do nášho riadu ideme radšej oklukou okolo starého mesta, aby sme sa vyhli davom okolo trhovcov. Po medine sa ešte prejdeme dvakrát. Poprvýkrát keď nás pan hotelier odvedie na večeru do reštaurácie svojho brata, podruhýkrát keď nás brat vedie späť do riadu. Bez nich by sa v tom labyrinte dalo aj zablúdiť.

            Pozriem na hodinky – osem hodín ráno! Pritom tma ako o polnoci, ani ranné jačanie muezína, ktorý všade v Maroku ráno o trištvrte na sedem zvoláva k modlitbe, sme nepočuli (napriek tomu že mešita je kúsok od nás). Aha, veď riad nemá žiadne okná! Domy v medine sú natlačené jeden na druhý, okienka môžu byť len do ulice, a tam je chodba. Vyrážame do ulíc. Opäť sa prejdeme už nám známou medinou, tentokrát v priamom smere bez motania sa v labyrinte uličiek. Opäť prídeme k bráne Bab el  Mansour a pokračujeme za ňu k Mauzoleu Moulay Ismail, najhonosnejšiemu pohrebnému mauzóleu v Maroku. To je však na naše veľké sklamanie pre rekonštrukciu zatvorené. Pokračujeme teda pozdĺž hradieb dobré dva kilometre k Heri Dar el Ma, čo sú gigantické sýpky a stajne pre 10 000 koní panovníka Moulay Ismaila. Vďaka týmto sýpkam nemohli nikdy nepriatelia mesto vyhladovať. Obilie bolo pred vonkajšími vplyvmi chránené štyri metre hrubými stenami. Fez nebol nikdy dobytý, tomu dopomohli mohutné hradby, okolo ktorých sme išli, ktoré obkolesovali mesto v troch vrstvách. Po prehliadke sýpok a stajní sa vrátime do mesta, naposledy sa prejdeme medinou k autu a potom už frčíme po dialnici cez pol Maroka smer Marakesh. O ôsmej večer sme už v starom známom penzione blízko letiska. Zajtra ráno nás už čaká len cesta domov.

            Aké si bolo, Maroko? Celkom iné ako vtedy pred dvadsiatimi siedmimi rokmi. Príroda aj pamiatky a mestá ostali nezmenené a rovnako ošarpané a špinavé, veľa sa tu však vybudovalo. Dialnica vtedy nebola, asfaltových ciest málo, pribudli mosty, letiskové haly môžeme Maroku  v Bratislave závidieť. Ľudia sú ale už dnes celkom iní. Už si tu zvykli, že turista nie je baránok, z ktorého sa sypú peniažky kade chodí. Nastavenú dlaň „Mesje Dirham!“ ani dav dobiedzajúcich detí za zadkom som teraz nevidel ani raz, vtedy to bol štandard.   Obchodníci pochopili  že viac predajú  keď nebudú dobiedzať a svoj tovar nútiť. Až na výnimky sú tu ľudia priateľskí, porozprávajú sa a poradia, peniaze za to nepýtajú. To sa vtedy tiež nestávalo. Že nás nik neokradol ako vtedy ale môže byť dané tým, že sme im nedali príležitosť, neviem či ubudlo aj zlodejov. Vcelku mám z Maroka po mojej druhej návšteve výrazne pozitívnejší dojem.

            Good by, Maroko, šukram.