Na veternej hôrke

Levočské vrchy, 14. – 22. júl 2018

Toho roku padla voľba pre strávenie našej tradičnej klubovej dovolenky na Levočské vrchy. V týchto horách bol veľmi dlho vojenský výcvikový priestor, ktorý otvorili pomerne nedávno, a tak boli tieto hory pre nás jedným z posledných bielych miest na mape Slovenska, kde ešte nik z nás poriadne nebol. Ubytovanie nám Borko vybavil na poľovníckej chate Vinná stojacej v centre týchto hôr priamo na hrebeni vo výške 1180 metrov. To sľubovalo krásne výhľady, ako aj dobré východisko na túry.

Sobota 14. júla:

Po dlhej ceste z Bratislavy prechádzame Levočou a mierime do Levočskej doliny. Odbočujeme na značkovanú cyklocestu a kvalita cesty sa razom prudko mení. Dvanásť kilometrov stúpame krokom po bývalej asfaltovej ceste s početnými jamami. Husté lesy vôkol nás začínajú rednúť, postupne ich vystrieda celkom mladý lesný porast. Vďaka tomu sa nám odrazu otvárajú ďaleké výhľady. Pri pamätníku, pripomínajúcom pád lietadla na tomto mieste počas SNP, zastavujeme, aby sme sa na chvíľu pokochali tou nádherou. K našej chate Vinná nám už ostávajú iba dva kilometre. Tu sa stretáme s posádkou Ivanovho auta, Valikou, a aj s partiou, ktorá je na chate už odvčera (kvôli vyzdvihnutiu kľúčov na lesnej správe v Levoči sem bolo treba prísť v pracovný deň). Včera bolo po celý deň nádherné počasie, a tak si naši predskokani do sýtosti užívali nádherné výhľady od chaty. Máme odtiaľto na dlani veľký kus Slovenska – na východe pohoria Branisko, Bachureň a Čergov, na juhu Slovenské Rudohorie, na západe majestátne Vysoké Tatry. Aj dnes je ešte celkom pekne, krásnymi výhľadmi sa kocháme aj my. Pekné horské divadlo nám znepríjemňuje iba nepríjemný vietor, ktorý tu fúka neustále. Chata Vinná je postavená v sedle, do ktorého sa zbiehajú snáď všetky vzdušné prúdy zo širokého okolia a tak tu, ako sme neskôr zistili, fúka skoro stále. Po zotmení sa uchyľujeme do tepla útulnej chaty a zažíname sviečky – v chate nie je elektrina. Absolútna romantika. V kachliach praská oheň a príjemne zohrieva interiér chaty, nuž je večerné posedenie príjemné.

Nedeľa 15.júla:

Naša prvá túra smeruje na najvyšší vrchol tohto pohoria – 1289 metrov vysokú Čiernu horu. Prevažnú časť cesty kráčame po lesných cestách – niekde asfaltových, inde kamenitých. Vďaka vojenskému priestoru, ktorý tu dlhé roky bol, sú Levočské vrchy v mnohom špecifické. Hory sú popretkávané sieťou ciest zjazdných autami, horské chodníčky, ktoré poznáme z iných hôr, tu takmer nejestvujú. V Levočských vrchoch v minulosti prebiehala intenzívna ťažba dreva, ostali tu iba ostrovčeky starých lesov. Vedeli sme to a mali sme obavy, či nebude krajina s rúbaniskami deprimujúca. Potešilo nás, že tomu tak nebolo. Tu sa k lesom chovajú trochu ináč, než to vídame napríklad v Malých Karpatoch či inde (asi preto, že všetky lesy sú tu ešte štátne); kde sa les vyťaží, tam sa terén okamžite vyčistí a sadí sa nový les. Pohľad na stráne porastené mladými ihličnanmi je celkom príjemný a ďaleké výhľady máme takmer neustále. Pod Čiernou horou odbočujeme zo značkovanej hrebeňovej cesty a po nevýrazných chodníčkoch stúpame na Čiernu horu. Vrcholová fotka, pokocháme sa výhľadom, potom pokračujeme pekným trávnatým hrebienkom, porasteným množstvom veľkých fialových náprstníkov, na susedný vrchol Ihla (1282 m). Odtiaľ strmý zostup na nám už známu hrebeňovú cestu, po nej sa vraciame na Vinnú rovnakou trasou. Sem – tam nakukneme do hustého porastu okolo cesty, kde nachádzame celkom slušné množstvo hríbov (prevažne rýdziky, kozáky, dubáky a kuriatka). Večera je tým pádom jasná – výborná hríbová omáčka s knedľou. Na chate už na nás čaká Sido, ktorý prišiel o deň neskôr. Večer opäť posedenie v chate pri sviečkach (vonku samozrejme nepríjemne fúka), praskajúci ohník a gitara.

Pondelok 16. júla:

Dnes máme v pláne prejsť úsek hrebeňa Levočských vrchov južne od chaty. Autom sa odvezieme do sedla pod Krížovým vrchom, odtiaľ po zelenej značke na Brezovú (947 m) nad Hradiskom, pokračujeme cez Zbojnícku lúku späť do sedla pod Krížovým vrchom a ďalej stúpame južným úbočím Levočských vrchov na Krížový vrch (1081 m), ďalej cez Gehuľu a Vysoký vrch k známemu pamätníku SNP. Krátkou odbočkou zdoláme Javorinu (1225 m), odkiaľ má byť krásny výhľad na Tatry. Tie ale sú dnes zahalené do závoja čiernych mrakov, ktoré neveštia nič dobré. Tak aj bolo – kým stihneme prísť na chatu, už prší. Dnes prichádza Borkov otec s Danielkou a Terezkou a Zdeněk, chata je dnes naozaj plná. Majka si teda stavia stan v búde – drevárni (vonku by jej ho vietor celkom isto odniesol). Borko varí guláš, ktorý je dnes mimoriadne dobrý.

Utorok 17. júla:

Konečne prichádza čas na bicykle, ktoré sme si sem priviezli. Počasie síce neveští nič dobré, ale na chate predsa celý deň sedieť nebudeme. Počas zjazdu do doliny rieky Ľubice nám aj zaprší. V doline prechádzame okolo zvyškov tankodromu, cez bývalé kúpele Ľubica, z ktorých neostalo vôbec nič a smerujeme k sírovému prameňu v Ľubickej doline. Voda má zvláštnu sírovú príchuť, ale je pitná. Potom pokračujeme na Ihľany, odkiaľ stúpame lesnou asfaltovou cestou do sedla Točňa (Malý Václavák) a odtiaľ už známou cestou na chatu. Večer začína pršať a prší potom celú noc aj nasledujúci deň. Výhľady dnes žiadne, chata sa nám halí do hmly. Zatiaľ čo sme my bicyklovali. Paľko s Jožkom si urobili výlet do Torysiek, Sido išiel v našich stopách na Čiernu horu a Borko s dievčatkami sa vozili plťou po Dunajci.

Streda 18. júla:

Stále prší. Počasie je bezútešné, nevhodné na turistiku. Sadáme do áut a ideme za kultúrou do Kežmarku. Borko s dievčatkami nás opúšťa, Sido tiež. V Kežmarku využijeme deň na návštevu Kežmarského hradu a prehliadku dreveného artikulárneho kostola, ktorý je zapísaný do kultúrneho dedičstva UNESCO. Večer na chate stále prší a samozrejme aj silno fúka, vonku je veľmi nepríjemne. Prichádza zahraničný hosť Péťa.

Štvrtok 19. júla:

Žiadna zmena, prší. Na chate sa nám ale sedieť nechce, kultúry nám včera stačilo, nuž sa obliekame do goretexov a opäť ideme trápiť bicykle. Predpokladáme, že v doline bude krajšie, čo sa nám aj potvrdilo – aspoň tam nefúka a neprší. Bicyklujeme do Bieleho Potoka a dolinou Torysy do Torysiek, stúpame až k prameňu rieky, ktorý sa nachádza cca 2 km od našej chaty. Chata je stále v hmle a je tu nevľúdne (samozrejme fučí vietor). Večer nás poctili svojou návštevou Peťo I. a Jožo H., priniesli so sebou množstvo proviantu. Zábava sa pretiahla do neskorých nočných hodín.

Piatok 20. júla:

Počasie je stabilné, prší a fúka. Boris to už psychicky nezvládol a vyrazil do dažďa na Jankovec a Čiernohuzec. Ostatní čakáme na chate a optimisticky dúfame že prestane pršať. Stalo sa tak okolo pol druhej popoludní. Zamračené je ale stále, ideme sa iba prejsť k prameňu Torysy. Nie je to ďaleko a je to po širokej ceste, nepremočíme sa od trávy. Kým sa ale stihneme vrátiť, mraky sa zrazu niekam podeli, je krásne slnečné popoludnie. Dokonca aj ten večný vietor fúka menej ako zvyčajne. Ideme teda ešte na kopec Javorička pri chate, na ktorý sa po celý čas z chaty pozeráme. Paradoxne je ten kopec o 33 metrov nižší ako je naša chata (1365 m). Večerné divadlo – západ slnka nad Tatrami – je neopakovateľné.

Sobota 21. júla:

Krásne ráno, napodiv je aj bezvetrie, raňajkujeme vonku v altánku, po prvý raz za celý týždeň. Pôvodne sme už dnes mali chatu vypratať a odobrať sa domov, ale všetci sa zhodneme , že si taký pekný deň, aký sme tu ešte nezažili, treba užiť. Borko nám telefonicky na lesnej správe vybavil, že môžeme ostať do nedele, nuž nie je čo riešiť. Ideme v Borisových stopách na Jankovec, Piesočný vrch a Čiernohuzec, my ale v podstatne lepšom počasí. Boris zatiaľ bicykluje do Torysiek a do Levočskej Doliny. Všetci si užívame krásny deň, aký sme tu ešte nemali. Ďaleké výhľady, slniečko, kopa čučoriedok a hríbov. Je to dôstojná rozlúčka s Levočskými vrchmi. Levočské vrchy milo prekvapili – svojou krásou a kľudom. Cítili sme sa tu ako v naozajstnej divočine – kam oko pozrelo, všade iba hory, okrem ciest žiadne známky civilizácie – žiadne dediny, mestá, chaty… Turistov tu takmer niet, za celý týždeň sme stretli iba zopár bicyklistov; jediní ľudia, ktorých sme v horách stretali, boli zberači čučoriedok. Bol to veľmi pekný týždeň strávený v krásnych horách.

V nedeľu potom už len upratať a opustiť toto krásne miesto.

V piatok prišli: Borko, Paľko, Ctibor.

V sobotu prišli: Pelé, Svaťa, Boris, Ivan, Majka, Jožo N., Valika.

V nedeľu prišiel: Sido.

V pondelok prišiel: Zdeněk, Borkov otec a Danielka s Terezkou, odišla Valika.

V utorok odišiel Ctibor.

V stredu prišiel: Péťa, odišiel Sido a Borko s rodinou.

Vo štvrtok prišli: Peťo I. a Jožo H. iba na jednu noc.

V piatok opäť prišla Valika.

V nedeľu sme odišli všetci.

Pelé.

Obrázky z akcie nájdete stránke Levočské vrchy.