Považím

Vzhľadom na to, že nám dočasne nefunguje spolupráca s obrazovou dokumentáciou akcií, som sa rozhodol skúsiť napísať klasickú správu. A okrem toho som si aj tak zabudol doma foťák…

V rámci aktivít záujmovej skupinky Slovenská nížinná cykloturistika (SLONICA) som sa vybral na výlet dolným Považím z Ratnoviec cez Piešťany do Komárna po nie celkom existujúcej diaľkovej cykloceste 002. Považská cyklocesta sa síce nachádza v Cykloatlase Slovenska z roku 2006, ale ani po desiatich rokoch nie je kompletná nikde inde. Celá moja trasa merala 130 kilometrov a prešiel som ju na hranici síl.

Po nedávnom absolvovaní rakúskych cyklotrás bola táto trasa celkom poučná.

Z Piešťan vyrážam popri Sĺňave, festival Lodenica sa ešte nerozbehol a tak je ráno na tomto mieste ešte kľud, aj všetky bufety sú ešte pozatvárané, stretám len piešťanských korčuliarov, čo je znak dobrého asfaltového povrchu. Pri Drahovskej hati troche blúdim, nepochopil som, že moja cesta zmenila farbu z červeného C na modré C. Aj asfalt už na korčule nie je vhodný ale na bicykli je v pohode, popod hrádzu idem až po Drahovský most, tu prejdem na ľavý breh a pri Maduniciach naspäť na pravý breh kanálu. Poľnou cestou po tomto brehu (netreba sledovať značenie do obce) až do Hlohovca popri štrkoviskách s možnosťou kúpania. Pred Hlohovcom som rozumne dôveroval miestnym cyklistom a po vyjazdenom singltacku obišiel záhrady a dostal sa k železnici. Popod trať na hrádzu a k Tescu (možnosť nákupu). Od Tesca idem popod cestný most (zjazdné len pre zdatných a kaskadérov) stale po pravom brehu Váhu po hrádzi, ktorá je na kúsku asfaltová, ale rýchlo sa zmení na štrkovku. Potiaľto je to asi 30 km.

Po hrádzi bez výhľadu na rieku popri Horných a Dolných Zeleniciach (štrkoviská s možnosťou kúpania) až do Siladíc. Tu ma pri prejazde obcou a v zhode s cykloatlasom stiahlo na okresku, po ktorej som išiel až do Šúroviec. V nich odbočujem kolmo doľava a ulicou a neskôr poľňačkou prichádzam až k rieke a popri nej pokračujem až na hrádzu pri Strednom Čepeni. Z rieky aj tak veľa nevidím, lebo mám oči zabodnuté do zeme pred predným kolesom, aby som neskončil v niektorej jame.

Od Stredného Čepeňa po Sereď je urobená a vyznačená nová asfaltová cyklocesta po hrádzi, ja ale volím žltú 3 km dlhú MTB cykloznačku. Cesta je miestami singletrack bezprostredne po brehu Váhu – našťastie som nikoho nestretol v protismere – a ústi na lokálnu asfaltku pri kempingu.

Na úsek zo Serede do Šale po brehu vodnej nádrže Kráľová som sa celkom tešil. A výhľady sú celkom fajn. Čo nie je fajn je podklad. Nepríjemná štrkovka po ktorej idem 12 km/h a zdá sa mi to rýchlo. Popod hrádzu ide na pohľad lepšia cesta, ale z nej nevidno nič. Keď mi už zuby hrkocú až niekde medzi očami, stane sa v polceste zázrak a na hrádzi je asfalt. Labute na hladine, čierne kačky pri brehu a ako vrchol estetična štíhla krása volavky. Radosť ísť.

Až do Šale je trasa fajn, dá sa prejsť aj cez areál elektrárne, ktorý sa predtým zrejme obchádzal. V Šali cesta ústi pri moste a pri Bille, kde si nakúpim a nakúpené hneď aj konzumujem na priľahlých lavičkách. Potiaľto je to 70 km a zo Šale je dobré vlakové spojenie domov. Keby som vedel, čo ma čaká …

Za Šaľou je cesta novo vyznačená smerovými stĺpmi so šípkami a kilometrickými údajmi. Do Komárna je to 60 km. A dobre, že je vyznačená, lebo inak by ju veru nikto nenašiel. Ide po násype zarastenom trávou a po železničnú trať za mestom je tam aspoň jedna uzučká koľaj. Popod trať vedie odbočka, na ktorej ma prepadá pochybnosť, a tadiaľto aj niekto jazdí? A za traťou už opäť na trase eurovelo dostávam jasnú odpoveď. Nie! Číre zúfalstvo, ale kvalitne vyznačené. Miestami si v duchu povzdychnem, keby tú cyklotrasu aspoň pokosili…

Keď pochopím, že týmto spôsobom nestihnem ani posledný vlak z Komárna, odchádzam na vhodnom mieste na paralelnú okresku, ktorá nie je príliš frekventovaná, ale jazdí sa po nej rýchlo a pretože nie je veľmi široká, je to trochu nepríjemné. V miernom protivetre pokračujem cez Vlčany, Neded, Dedinu mládeže až do Kolárova.

Cez Kolárovo treba ešte prejsť po ceste, ale na jeho konci je nová asfaltová cyklocesta 20 km dlhá až do Komárna. Len odpočinúť si nie je kde, lavička alebo besiedka na celom úseku žiadna, hoci krikľavé oranžové odpadkové koše sú snáď na každom kilometri. Zrejme treba odhadzovať odpad za jazdy. A slnko ešte stále páli a tieň nikde. Asi v polovici úseku nájdem kúsok tieňa pri ceste a sadám do trávy. Už mám naozaj dosť a tak sa len snažím presvedčiť vlastné telo, že to už nie je ďaleko. Potvora protivietor mi chce zobrať posledné sily, ale prešiel som mu cez rozum a už žiadne nemám. Nakoniec ale stíham vlak s dostatočnou rezervou na krátky oddych v Komárne.

A aké to teda bolo? Mimoriadne pestré, čo sa podkladu týka. Keď som si myslel, že už nevydržím, cesta sa zázračne zlepšila, keď som bol príliš spokojný, zmenila sa naopak. Rieku som viac nevidel ako videl. Občerstvovacích možností bolo pre mňa dosť. S výnimkou posledného úseku do Komárna som stretol len minimum cyklistov. Zistil som, že ak protiidúceho pozdravím, v lepšom prípade si pomyslí, že sa poznáme a horšom, že od neho niečo chcem a som mu podozrivý.

Proste ideálna cyklotúra pre samotárskych masochistov.