Rekapitulácia našej cesty ISLAND 2014

Cesta sa uskutočnila v dňoch 4. – 13. júna 2014 (streda – piatok v ďalšom týždni).

Účastníci:
• 1. Boris Ottmar
• 2. Emil Gluch
• 3. Milan Janúšek
• 4. Vlado Vavro
• 5. Ivan Čonka
• 6. Martin Petrák
• 7. Peter Obdržálek
• 8. Pavol Šoula

Priebeh cesty:

Streda, 4. 6. 2014

Odchod rýchlikom JESENIUS z Bratislavy, hlavnej stanice o 8.12 h, príchod do Prahy, hlavní nádraží o 12.21 h, možno mal 10 minút meškanie. Obed v reštaurácii v blízkosti stanice, na stanici kúpa cestovných lístkov na metro a MHD za 32 Kč, cesta metrom do stanice Dejvická, pokračovanie MHD autobusom č. 119 na letisko Ruzyně (teraz Václava Havla). Vybavenie vstupných letiskových formalít, odlet lietadlom A320 o 16.20 h do Manchestra v Anglicku (všetky naše lety boli realizované týmto typom lietadla, letecká spoločnosť easyJet), prílet do Manchestra o 17.35 h miestneho času (čas je tu posunutý o 1 hodinu menej ako v Prahe). Prenocovanie na lavičkách na chodbách letiska.

Štvrtok, 5. 6. 2014

Po vybavení vstupných letiskových formalít (podanie externej batožiny, ktorej hmotnosť nesmela prekročiť 20 kg, kontrola pasu alebo občianskeho preukazu, bezpečnostná kontrola, kontrola leteniek pri vstupe do lietadla) odlet o 7.00 h na Island do Keflavíku, prílet o 8.45 h miestneho času (čas je tu posunutý o 1 hodinu menej ako v Manchestri), požičanie už vopred zarezervovaných a zaplatených 2 áut HYUNDAI i30 s naftovým motorom, čierne s islandskou ŠPZ JG T49, sivé s islandskou ŠPZ DY R76. V čiernom sa vozili prví 4 zo zoznamu účastníkov, v sivom ostatní. Čierne striedavo šoférovali Boris a Vlado, sivé Ivan a Martin. Hneď na začiatku pri nakladaní batožín do aut pri letisku sa prihodila nemilá príhoda, Emil si zranil oko o batožinový príklop auta. Potom sme autami pokračovali po ceste 41 ku Reykjavíku. Zastavili sme sa na začiatku mesta na jedlo v bufete, ponúkali obložené bagety a v blízkej samoobsluhe sme urobili nákup potravín na nasledujúcich niekoľko dní. Medzitým v miestnej blízkej ambulancii pri Reykjavíku Emilovi nevedeli pomôcť, potom ho Ivan odviezol do Reykjavíku do nemocnice, kde ho ošetrili. So zaviazaným okom bol niekoľko dní, kým sa mu to zahojilo. Ďalej sme pokračovali po ceste 1 na sever a ďalej cestou 36 do rezervácie Pingvellir. Rezervácia sa nachádza pri severnom konci jazera Pingvallavatn, nachádza sa tu tektonický zlom medzi európskou a stredoantlantickou zemskou platňou a podľa popisu na miestnych tabuliach sa platne od seba rozchádzajú ročne o 2 cm. Okrem toho sa tu nachádzajú budovy prvého európskeho parlamentu, je to 5 skoro úplne rovnakých prízemných domov s podkrovnou miestnosťou postavených tesne vedľa seba a malý kostolík. Zlomom vedie upravený a miestami drevený široký chodník k budove informačného strediska, kostolík bol otvorený aj pre turistickú verejnosť. Okrem týchto zaujímavostí sme si boli obzrieť blízky mohutný vodopád. Ďalej sme sa autami viezli cestou 36 a pokračovali cestou 365 a 37 ku jazeru Laugarvatn, kde sme mali v hosteli s rovnakým názvom zabezpečené ubytovanie. Toto a všetky ďalšie ubytovania sme mali zabezpečené už na začiatku februára aj so zaplatenou zálohou, priamo na mieste sme doplatili zvyšok požadovanej sumy. Dohodli sme sa tak, že všetky ubytovania bude platiť Boris kreditnou kartou a po návrate domov mu to splatíme na jeho účet v banke. Ubytovaní sme boli v 2 a 3 lôžkových izbách v prízemnom dome pri jazere. Laugarvatn je malé mestečko možno s 50 domami, väčšinou prízemnými, nachádzajúce sa pri rovnomennom jazere, kde zo zeme vyvierajú horúce pramene, ktoré sa využívajú na kúrenie a tiež je tu zriadené termálne spoplatnené kúpalisko. Celá oblasť je z ďaleka viditeľná oblakmi pariacej sa vody. Palo s Petrom hneď po ubytovaní zaľahli po prebdetej predchádzajúcej noci, ostatní si ešte urobili prechádzku k jazeru a kúpalisku. Ako nezvyk pre nás bolo, že aj o polnoci bolo vonku svetlo skoro také, aké je okolo poludnia, slnko sa nachádzalo tesne za horizontom.

Piatok, 6. 6. 2014

Ráno si obhliadku okolia vykonal Palo a po raňajkách a zbalení sa sme pokračovali v ďalšom cestovaní. Viezli sme sa cestou 37 a F333 na severovýchod ku najznámejším gejzírom na Islande, gejzírom Geysir a Strokkur. Geysir je v súčasnosti neaktívny, tvorí ho jazierko s horúcou vodou, podľa popisu bol aktívny v rokoch 1896 – 1930 a v roku 2000. Strokkur je aktívny, v 8 – 10 minútových intervaloch prudko vystrekuje horúcu vodu do výšky 25 – 35 m. Vystreknutie trvá asi 3 sekundy. V okolitej oblasti sa nachádza ešte jeden malý gejzír, ktorý nepretržite vystrekuje do 10 ‑ 20 cm. Celú oblasť ešte tvoria viaceré jazierka vo vyprahnutej zemi s horúcou pariacou sa vodou. Po prehliadke gejzírov a okolia sme autami pokračovali späť cestou F333, ďalej 359 k mohutnému vodopádu Gullfoss. Vodopád tvorí dvojstupňový skok, kde horný stupeň meria 11 m a dolný 20 m. Voda sa vodopádom valí v šírke 70 m do hlbokej rokliny s dĺžkou 2.5 km. V celej oblasti sú vybudované upravené chodníky s vyhliadkami na vodopád z rôznych uhlov, pri parkovisku sa nachádza veľké informačné centrum s predajom suvenírov. Po prehliadke a improvizovanom obede z vlastných zásob pri autách sme pokračovali späť cestou 35 a ďalej 30 na juh a cestou 1 na východ. Cesta 1 sa tiahne blízko južného pobrežia Islandu. Cestou k ďalšiemu ubytovaniu sme vykonali ešte 3 zastávky. Najprv to bol vodopád Seljalandsfoss. Voda sa valí 65 m vysokým prúdom z vrchu kolmého skalného brala v šírke asi 2 m. Okolo celého prúdu vody, aj za vodopádom, vedie do skaly vytesaný chodník, prechádzajúci turisti sú kropení súvislým prúdom vystrekujúcich vodných kvapiek. V dohľadnej vzdialenosti sa nachádzajú ešte 2 menšie vodopády. Ďalšou zastávkou bol vyhliadkový bod na sopku Eyjafjalajökull a návšteva neďalekého informačného centra venovaného udalostiam súvisiacimi s touto sopkou. Informačné centrum bolo otvorené 14. apríla 2011, jeden rok po erupcii sopky, ktorá vtedy bránila niekoľko týždňov letu lietadiel nad západnou Európu. Informačné centrum ponúka okrem informácií a pamiatkových predmetov aj 20 minútový videoklip o tej erupcii. Poslednou zastávkou bola prehliadka vodopádu Skógafoss. Je to mohutný vodopád v skalnej rozsadline, pri ňom začína cez 20 km dlhý turistický chodník prechádzajúci sedlom ľadovca Mýrdalsjökull. Ďalej už nasledovala cesta k ubytovaniu – hostelu na severnom okraji obce Vík. Bol to 1 a pol poschodový malý dom, ubytovaní sme boli v 2 miestnostiach na najvyššom poschodí, Boris a Vlado v 2 lôžkovej a ostaní v tesnej 6 lôžkovej s 1-poschodovými posteľami. V miestnom obchode si niektorí už potrebovali dokúpiť potraviny. Potom po jedle sme sa vyviezli kúsok nad obec na skalné bralo pozorovať večerné lety miestnych papagájov tu nazývaných anglicky Puffin, islandsky Lundi, latinsky Fratercula (odvodené z latinčiny, v preklade znamená „malý brat“), česky Papuchálek. Zaujímavé sú svojím vzhľadom, na chrbte čierne, v podbrušku a na bokoch hlavy biele a majú červený zobák. Potom sme išli ešte obzrieť pobrežie a nocovať.

Sobota, 7. 6. 2014

Ráno po raňajkách sme pokračovali cestou 1 na severovýchod. Prvou zastávkou bol vodopád Krossafoss. Je to vodopád pri malej usadlosti so zákazom vjazdu vozidlami, je tam natiahnutá reťaz. Vodopád je pomerne úzky, ale zato dosť výdatný. Má 3 stupne, pričom horný je vysoký niekoľko desiatok metrov, ostatné 2 majú len niekoľko metrov. Krajina pozdĺž tejto cesty 1 má po severnej strane cesty strmé skalné zlomy a tento vodopád je len jedných z mnohých, ktoré sa tam nachádzajú. Po južnej strane cesty sa nachádza rovina, ktorou pretekajú pomerne široké plytké rieky, ktoré odvádzajú vodu z topiacich sa ľadovcov zo skalných brál do mora. Krajina je tam husto posiata lávovými kopami pochádzajúcich z erupcií sopiek. Ďalšou zastávkou bola návšteva prírodnej rezervácie pri najväčšom ľadovci na Islande – ľadovci Vatnajökull. Na úpätí ľadovcových výbežkov pod masívom Skaftafellsherdi je zriadená informačná kancelária s reštauráciou a tiež ponukou sprievodcov a možnosťou poskytnutia horolezeckého náčinia. Vedie tam cesta 998, ktorá je severnou, asi 1 km dlhou odbočkou z cesty 1. V rezervácii je zriadených viacero chodníkov rôznej obtiažnosti a dĺžky, my sme si zvolili chodník s dĺžkou asi 1.5 km vedúci k úpätiu výbežku tohoto ľadovca, nazývaného Skaftafelljökull. Našli sme tam topiaci sa silno rozvrásnený ľadovec s veľkými trhlinami, kde voda stekala do jazera pod jeho úpätím a odtekajúca potokom Skaftafellsá. Po prehliadke ľadovca sme navštívili informačné centrum a po krátkej zastávke v reštaurácii pokračovali ďalej. Cestou 998 sme sa vrátili na cestu 1 a pokračovali smerom na východ. Najskôr sme mali zastávku pri jazere Breidárlón, kde sa pomaly do mora odplavovali lámajúce sa kryhy z topiaceho sa ľadovca Fjallsjökull. Vzhľadom na blízkosť mora v jazere sa tiež objavovali loviace tulene. Ďalšou zastávkou bola najväčšia bariéra vytvorená z topiaceho sa ľadovca Fláajökull. Je vytvorená niekoľko kilometrov dlhou hradbou navŕšenej zeminy, ktorá zachytáva vodu vo veľkých jazerách, ktorá potom odteká rozvetvenou riekou Hólmsá. Vedie tam odbočka na sever z cesty 1, je to asi 6 km dlhá spevnená, mierne výmoľová cesta so škvárovým povrchom, začínajúca v blízkosti kostola Brunnhólt. Zaujímavosťou je, že na záchytnom parkovisku pred chodníkom k ľadovcu sa nachádza jediná budova v širokom okolí, je to drevená chatka, v ktorej sa nachádza jedine WC. Je voľne prístupné verejnosti. K ľadovcu vedie po navŕšenej zemine chodník vyznačený kovovými stĺpikmi, začínajúci prechodom cez dlhší kovový most pre peších. Po prechádzke ku ľadovcu sme sa vrátili na cestu 1 a pokračovali už do cieľa tohoto dňa, do mesta Höfn. Mesto sa nachádza na malom poloostrove, vedie tam asi 3 km odbočka z hlavnej cesty, má číslo 99. Ubytovanie sme mali na kraji severozápadnej časti mesta v hosteli Höfn. Bolo to prízemné zariadenie, ubytovanie sme mali v dvoch 4-miestnych izbách s 1‑poschodovými posteľami. Höfn je prístavné mestečko väčšie ako Vík. Tu sme urobili potrebné nákupy potravín, urobili krátku exkurziu prístavu (stretli sme tam 2 českých turistov, ktorí si na lavičke na variči Var pripravovali večeru), v ubytovni sme sa navečerali a prenocovali.

Nedeľa, 8. 6. 2014

Ráno po raňajkách sme pokračovali ďalej. Najprv bolo treba doplniť do áut naftu. Čerpadlá pohonných látok na Islande pracovali v automatickom režime, bolo treba použiť kreditnú kartu, vyťukať požadované množstvo paliva a načerpať. Bolo to celé v samoobslužnej prevádzke. Veľkou neznámou bolo, pokiaľ zvolíte väčšie množstvo paliva ako sa vmestí do nádrže, či čerpadlo započíta skutočnú cenu alebo predvolenú. Ale pri dodatočnej kontrole pohybu na účte to bola cena skutočne načerpaného paliva. Cestou 99 sme sa vrátili na cestu 1 a pokračovali ďalej na severovýchod. Cesta pokračovala popri pobreží mora, krajina bola od mora zakrytá prízemnými mrakmi a fúkal dosť silný vietor. V takomto počasí sme mali prvú krátku zastávku pri majáku Hvalnes. Je to na žlto natretá murovaná veža so štvorcovým pôdorysom s výškou asi 6 m (odhadom), vedľa nej sa nachádza ešte kovová ďalšia veža s anténami. V súčasnosti slúži ako vykrývač mobilných operátorov a iných vysielačov. Potom po krátkej zastávke na zamračenom blízkom parkovisku sme pokračovali k fjordu Berufjördur. Tu sme mali krátku zastávku v oblasti Teigarhorn, kde sa podľa náučných tabúľ vyskytujú zeolity – skalné dutiny plnené vodou, ktoré vznikajú pri vriacej vode. Počasie začínalo byť príjemnejšie, začalo sa vyčasovať a otvárala sa krajina obkolesená morom a skalnými bralami pokrytými snehom. Preto sme zvolili kratšiu variantu ďalšieho presunu, a to cestou 939, ktorá skracuje hlavnú cestu 1 asi o 50 km. Je to cesta vedúca do vysokého sedla medzi hrebeňmi Hornbrynja na západe a Kistutell na východe. Na vzdialenosti asi 8 km prekonáva prevýšenie približne 550 m. Je zjazdná iba v lete, keď je roztopený sneh. V sedle sa ešte udržiavala miestami súvislá snehová prikrývka, iba cesta bola bez snehu. Ale stálo to za to. Počas viacerých zastávok sa objavovali veľmi zaujímavé panorámy vysokohorského charakteru. Panoráma pokračovala aj popri ceste 1, ktorou sme sa popri širokej rieke Lagarfljót tečúcej po západnej strane cesty dostali do mestečka Egilsstadir. Po krátkej prestávke a občerstvení v obchode pri čerpadle pohonných látok sme pokračovali cestou 93 do cieľa tohoto dňa, do prístavného mesta Seydisfjördur. Cesta vedie strmým stúpaním serpentínami najprv do kopca, odkiaľ boli pekné výhľady na dolinu s opúšťaným mestom, riekou Lagarfljót a okolitými horami. V sedle bola súvislá snehová prikrývka a nasledovalo ešte prudšie klesanie. Na začiatku klesania sa objavila pekná scenéria na fjord Seydisfjördur s mestečkom s rovnakým názvom. Popri ceste sa nachádzala séria vodopádov kaskádového charakteru a riečkou tečúcou v skalných roklinách s kolmými stenami. Zastavili sme sa pri prvom vodopáde, nazývanom Mulafoss. Bolo tam malé parkovisko, nad riečkou mostík, z ktorého bolo vidieť do pokračujúceho kaňonu a bol tam postavený skalný pamätník so zle čitateľným do skaly vytesaným textom. Ubytovaní sme boli v hosteli Hafaldan v 2 miestnostiach, v každej 4 postele, v jednej miestnosti umiestnenej na prízemí bola jedna 1‑poschodová posteľ, na 1. poschodí bola druhá miestnosť, tu sa poschodové postele nenachádzali. Urobili sme si krátku prestávku s posedením na balkóne hostela, krátku prehliadku prístavu a časti mesta, ochutnali pivo z miestneho pivovaru, autom sa snažili dostať k majáku na cípe severného brehu fjordu. Tam sme sa nedostali pre zlú kvalitu povrchu cesty 951. Večer sme ešte navštívili miestnu reštauráciu a posedeli pri pive. To už pohostinstvo s pivom z miestneho pivovaru mali zavreté. A išli sme spať.

Pondelok, 9. 6. 2014

Tento deň sme vyrážali už skoro, pretože sa očakával dlhý deň do cieľa. Po raňajkách sme sa dali na cestu už niečo po 7.00 h. Vrátili sme sa späť do mesta Egilsstadir cestou 93. Na miestnom čerpadle pohonných látok sme si urobili krátku prestávku, bolo treba skontrolovať tlak vzduchu v pneumatikách. Potom naša cesta pokračovala cestou 1 na sever, neskôr na západ. Po 2‑hodinovej jazde za riekou Jökulsá sme pokračovali novovybudovanou cestou 862 k národnému parku Jökulsárgljúfur Djódgard, k vodopádom Dettifoss a Selfoss. Z parkoviska na začiatku národného parku je pripravených niekoľko trás k vodopádom s dĺžkami 1.5 – 19.7 km. Celý národný park je tvorený širokými vodopádmi a hlbokým skalným kaňonom. My sme si zvolili trasu k vodopádom Dettifoss a zdiaľky asi 500 m sme videli Selfoss. Dettifoss je tvorený priečnym skalným zlomom, Selfoss zlomom šípového tvaru s hrotom proti smeru prúdu vody. Ďalšou zastávkou bola sopka Krafla. Z Dettifossu bolo treba dostať sa cestou 862 späť na cestu 1 a asi po 15 km v smere na západ odbočiť na sever na cestu 863. Hlavný kráter sopky Krafla tvorí kruhová priehlbina naplnená vodou, momentálne nie je činný, posledné erupcie boli zaznamenané od decembra 1975 do septembra 1984 v 9 výbuchoch. V okolí ale syčia zo zeme horúce výpary a miestami vyteká vriaca voda. V južnom údolí pod sopkou sa nachádza geotermálna elektráreň pracujúca na princípe horúcej pary získavanej z podzemia sopky. My sme si urobili peší okruh okolo hlavného krátera. Potom sme prešli k západnému vrcholu činnej sopky, viedla tadiaľ vybudovaná sieť drevených chodníkov, ktoré chránili návštevníkov od dotyku horúcej pôdy. Oblasť bola pokrytá nedávno vyvrhnutou už stuhnutou lávou, na viacerých miestach zo zeme syčali horúce výpary. Ďalšou zastávkou bolo geotermálne pole Námafjall Hverir. Nachádza sa neďaleko odbočky z cesty 1 ku sopke Krafla, skoro priamo oproti odbočke. Pole tvorí oblasť s hĺbkou asi 1000 m, kde zo zeme syčia horúce výpary sírovodíka s teplotou okolo 200 °C a bublajú bahenné masy v zemných priehlbinách s teplotou 80 – 100 °C. Kvôli teplote pôdy a výparom sa v tejto oblasti smie prechádzať iba po vyhradených trasách. Nasledujúcou zastávkou boli asi 4 km vzdialené podzemné termálne pramene Grjótagjá neďaleko jazera Mývatn. Teplota vody sa v súčasnosti pohybuje v rozmedzí 43 – 46 °C. Voda bola spočiatku zahriata až na 60 °C počas poslednej erupcie sopky Krafla. Aj napriek zákazu kúpania sa všetci okrem 2 boli v tejto vode vymáčať. Celú oblasť okolo jazera Mývatn a blízkeho okolia znepríjemňuje obrovské množstvo malých mušiek, ktoré sa nedajú odohnať a vliezajú úplne všade. Potom sme pokračovali cestou 1 okolo celej východnej a južnej strany jazera, pri Skútustadir bolo treba na čerpadle pohonných látok doplniť do áut palivo. Potom už nasledovala cesta do cieľa tohoto dňa, do mesta Akureyri. Ešte po približne 2-hodinovej jazde sme vykonali kratšiu prestávku pri vodopáde Gosafoss s posedením pri pive v priľahlej reštaurácii (tu sa Vlado nechal odfotiť s mladou čašníčkou) a potom už nasledovala cesta priamo do mesta. Ubytovanie sme mali v centre mesta v hosteli Akureyri Backackers. Bol to hostel s reštauráciou, barom a informačným centrom. Ubytovaní sme boli na 2. poschodí v dvoch 4-posteľových miestnostiach s 1-poschodovými posteľami. Kľúče boli elektronické a uzamykali sa nimi miestnosti spální, vstupných dverí do chodieb jednotlivých poschodí a tiež do kúpeľne. Kuchynka a kúpeľňa sa nachádzali v suteréne a prechádzalo sa tam okrajom reštaurácie. Po ubytovaní sme sa vybrali hľadať obchod s potravinami, po niekoľkých pokusoch sme ho našli asi o 4 ulice vedľa. Palo s Petrom sa boli ešte prejsť po okolí, ostatní varili alebo boli v reštaurácii, po návrate varili aj Palo s Petrom a chvíľu potom posedeli všetci spolu v reštaurácii pri pive. Špecialitou podniku bolo, že každý z nás dostal na privítanie poukážku na privítací drink – kávu alebo malé pivo.

Utorok, 10. 6. 2014

V tento deň sme nemali veľmi nabitý program. Z Akureyri sme pokračovali v cestovaní autami cestou 1 naďalej na západ a potom na juh. Cesta viedla najprv dolinami hôrnatých krajov, neskôr mal terén rovinatejší a menej zaujímavý ráz. Okrem niekoľkých krátkych zastávok v hôrnatej časti väčšia zastávka bola okolo 11. hodiny pri modernom kostole pri prímorskej obci Blönduós na západnom pobreží. Okrem kostola sme si v obci chceli pozrieť miestnu predajňu alkoholických nápojov, kde sa tvárili, že majú otvorené, ale boli sme odmietnutí, vraj otvoria až po 14. hodine. Tak návšteva obce skončila iba krátkou exkurziou pri hrádzi na pobreží zátoky Húnaflói. V jazde sme pokračovali až do popoludnia, najprv stále po ceste 1, až na križovatke neďaleko obce Varmaland sme odbočili na východ na cestu 50 a potom ďalej cestou 518 až do obce Húsafell. Sem sivé auto dorazilo pomaly na posledné kvapky paliva, našťastie sa tu vyskytovalo čerpadlo pohonných látok, kde sme doplnili palivo. Za obcou sa nachádza termálne kúpalisko s bazénmi s mierne teplou a teplou vodou. K dispozícii sú 2 bazény, 2 vírivky a tobogán. Kúpalisko bolo postavené v roku 1965 a odvtedy je udržiavané. V lete funguje denne, v zime počas víkendov okrem decembra a januára. Na kúpalisku sa všetci okrem Petra a Pala 2 hodiny máčali vo vode, zatiaľ Peter s Palom zachraňovali štátnu ekonomiku krajiny útratou v neďalekej reštaurácii. Na nemilé prekvapenie ostatných, keď už mali kúpania dosť, reštauráciu práve zatvárali. Takto odbavení sme sa odviezli k asi 10 km vzdialeným vodopádom Hraunfossar Barnafoss. Je to hustá sústava členitých menších vodopádov na širokej ploche, čiastočne pripomínajú svojím charakterom Plitvické vodopády v bývalej Juhoslávii. Ďalšie cestovanie už smerovalo priamo k ubytovni v meste Borgarnes. Od vodopádov sme tam v jazde pokračovali cestou 518 späť na západ a potom južnou vetvou cesty 50 až po most nad fjordom Borgatjöröur, ktorý vedie už priamo do mesta. Hostel Borgarnes sa nachádza v juhozápadnej časti mesta. Tu nás čakalo nemilé prekvapenie, za ubytovanie žiadali dvojnásobné ceny než aké sme mali aj písomne dohodnuté. Bývali sme v dvoch 4‑posteľových miestnostiach, postele neboli poschodové. Narozdiel od iných ubytovaní tento hostel bol vybavený 3 samostatnými kuchynkami. Po krátkej prechádzke na mólo prístavu v západnej časti mesta sme si v malej reštaurácii obsluhovanej čašníčkami z Filipín dali po pive a išli zajesť a zaľahnúť.

Streda, 11. 6. 2014

V tento deň sme už mali v pláne menej kilometrov, lebo do 14.00 h sme boli povinní priviezť autá do požičovne v Keflavíku na parkovisko letiska. Z Borgarnes sme sa vydali cestou 1 na juh do Reykjavíku, cestou sme zažili prejazd plateným 6 km dlhým podmorským tunelom pod fjordom Hvalfjördur. V Reykjavíku sme si urobili dlhšiu prestávku. Boli sme pozrieť vilu, kde Gorbačov s Reaganom v roku 1986 podpísali mierovú zmluvu. Vila počíta svoju minulosť už od roku 1909. Peter nám ukázal budovu, kde sídli islandský metrologický ústav, prezreli sme si časť stredu mesta, dali si po pive v miestnom pohostinstve, nakúpili suveníry a darčeky a pokračovali cestou 41 do Keflavíku. V obci sme mali menšie problémy s navigáciou k hostelu, čas nás súril, tak sme pri hosteli vyložili batožinu a autá odviezli 2 naši šoféri na letisko, ostatní sa zatiaľ ubytovávali. Šoféri sa z letiska vrátili pešo, vraj to bolo okolo 5 km aj pri všetkých skratkách. Ubytovaní sme boli vo Fithosteli Keflavík, ktorý, ako sme sa neskôr dozvedeli, viedol chlapík, pochádzajúci z Lýbie. Hostel sa nachádza v severnej časti obce. Na prvý pohľad to je zvonku ošumelá budova pripomínajúca sklad alebo nejaký nízkopodlažný hangár, ale vnútorné vybavenie bolo v poriadku. Bývali sme v miestnosti s poschodovými posteľami pre 8 ľudí, k dispozícii bola veľká spoločenská miestnosť s 2 počítačmi pripojenými na internet (rýchlosť 10 Mb/s), tiež televízor, ale ten sme nepoužívali. Využili sme aj možnosť kúpiť tvrdší alkohol, v ramci prohibície je na celom ostrove zakázané predávať liehoviny s viac ako 2.5 % alkoholu, až na niekoľko predajní s veľmi premrštenými cenami. Pol litra islandskej vodky vyšiel asi na 25 Eur, lacnejšie mali až v bezcolnej zóne na letisku.

Štvrtok, 12. 6. 2014

Ráno nás 2 taxíky odviezli na letisko. Po vybavení vstupných formalít odlet z Keflavíku bol o 9.25 h miestneho času a čas príletu do Manchestra o 13,05 h miestneho času (čas je tu voči Keflavíku posunutý o 1 h dopredu). Z letiska sme vlakom pricestovali do stanice Manchester Piccadilly, odtiaľ električkou s prestupovaním na zastávke St. Peter’s Square na zastávku Shudehill. Odtiaľ pešo s menšími orientačnými problémami k hostelu na Corporation Street. Ubytovaní sme boli v dvoch 4‑posteľových miestnostiach s poschodovými posteľami. Na otváranie dverí nám na zálohu poskytli 2 elektronické karty, vstupné vchodové dvere sa otvárali zadaním kódu na klávesnici pri vchode. V tomto hosteli bola najchudobnejšia kuchynka zo všetkých predchádzajúcich, bola umiestnená v suteréne a neposkytovala žiadny sporák alebo výhrevnú platničku na varenie. V kúpeľni sprchy boli v dosť zničenom stave, kohútikom vypadávali ovládacie prvky a niektoré nefungovali. Po ubytovaní sme si vykonali prehliadku časti mesta, zistili ako funguje doprava späť na letisko, doplnili ešte posledné zásoby potravín, navarili večeru a zaľahli. Po dlhom čase bola v noci aj tma.

Piatok, 13. 6. 2014

Ráno po raňajkách a odovzdaní elektronických kariet na zámky miestností sme cestovali na letisko. Tento raz sme zvolili inú trasu, tiež s jedným prestupovaním. Vlakom sme sa odviezli z blízkej stanice Manchester Victoria do Salford Crescent a odtiaľ na letisko. Na letisku vládol čulý ruch. Vstupné bezpečnostné kontroly boli zatiaľ zo všetkých kontrol najprísnejšie. Prichádzajúcich ľudí po skupinách rozdeľovali k vyše desiatim kontrolným stanoviskám, pokiaľ sa kontrolórovi niečo nezdalo v príručnej batožine alebo na tele človeka, nasledovala podrobná prehliadka oblečenia a obsahu batožiny, a to dosť zdržovalo a spôsobilo, že na pomerne veľkom letisku sme sa medzi sebou poroztrácali a každý sa musel vedieť zorientovať v bludisku chodieb a zákutí zavadzajúcich butikov sám. Aj keď sme prišli na letisko v dostatočnom predstihu, medzi odbavením tejto kontroly pre niektorých cestujúcich to trvalo aj vyše 45 minút, a to už bol čas na nastupovanie do lietadla. Odlet lietadla do Prahy z Manchestra bol o 12.55 h miestneho času, do Prahy sme prileteli o 16.00 miestneho času (čas je tu voči Manchestru posunutý o 1 h dopredu). Z pražského letiska Ruzyně (teraz Václava Havla) autobusom MHD č. 119 na zastávku metra Dejvická, ďalej metrom s 1 prestupovaním na Praha, hlavní nádraží. Štvrťhodinová prestávka na nákup nejakej potravy do vlaku a Slovenskou strelou do Bratislavy, pri meškaní asi 10 minút s príchodom o 22.00 h.

Záver

Celkovo sme najazdili každým autom okolo 1600 km. Počasie sme na islandské pomery vystihli úplne vynikajúco. Pršalo iba v krátkych prehánkach počas dvoch dní, ináč bolo jasno alebo oblačno, z rána v prímorských oblastiach prízemné alebo nízke hmly, teploty cez deň okolo 17 ‑ 20 °C, zrána niekedy len 2 °C. Videli sme väčšinu najväčších zaujímavostí krajiny, ale charakterom prírody je oblasť celej krajiny možné chápať ako jednu veľkú jedinečnú zaujímavosť.

Fotografie môžete nájst na našej stránke Picasa.