Verwall

25. – 29. september 2014

Pohorie Verwall leží na západe Rakúska, na hranici Tirolska a Voralbergu; sedlo Alberg ho oddeľuje od susedných vápencových Lechtalerských Álp. Do týchto hôr sme s kamarátom zavítali na konci septembra, keď konečne prišlo dlho očakávané babie leto. Vystúpili sme na najvyšší vrchol pohoria 3168 metrov vysoký Hoher Riffler a prešli východnú časť pohoria.

Štvrtok 25. september:

Keď ma o štvrtej ráno zobudil budík po krušnej noci, vôbec sa mi z postele nechcelo. Včera ma opäť prikvačila bolesť chrbta – dôsledok mojej krivej chrbtice. S námahou, prekonávajúc bolesť, sa súkam z postele a premýšľam – kde sa v človeku berie tá sila, ktorá ho neprekonateľne tiahne do hôr, ktorá ho prinúti prekonať všetky prekážky, nepohodlie aj bolesť. Horali mi možno rozumejú. Jednoducho v každom z nás sú kdesi vovnútri ukryté váhy, ktoré majú na jednej strane schopnosť vnímať krásu hôr, na druhej strane všetko nepohodlie a námahu, ktoré preto treba podstúpiť. A každý má tie váhy ináč vyvážené, rozhoduje, ktorá zo strán preváži. Oblečiem sa, zabuchnem za sebou dvere. Snáď tú pliagu dáko rozchodím.

Pred piatou hodinou večer nás víta podhorská obec Pettneu. Je krásny večer, mraky, ktoré nás sprevádzali celou cestou a z ktorých chvíľami aj slušne zapršalo, sa kamsi stratili. Malebné, rázovité domčeky, nad nimi kulisa mohutných hôr – vápencových Lechtalerských Álp na jednej strane, bridlicového Verwallu na strane druhej. Pohoda večera je o to väčšia, že mi osemhodinová jazda v pohodlnej sedačke Jindrovho BMW dokonale rozmasírovala chrbát a bolesť už takmer necítim.

Prechádzame uličkami a hľadáme, kde dnes zložíme hlavu. O penzióny a iné cimerfraje núdza nie je; mám pocit, že v týchto končinách ak niekto neprenajíma izbu pre turistov je považovaný za menejcenného. Problém však je v tom, že je už po sezóne, ulice sú ako vymetené, penzióny pôsobia pusto. Možno že v nich aj ktosi býva, nám sa ale akosi bridí búchať niekomu na dvere a dožadovať sa prenocovania. Napokon zakotvíme v penzióne Gasthoff zur Traube, ktorý je spojený s krčmou. Cena nocľahu sprvu vyzerá prijateľná – 25 Euro, ale na jednu noc je príplatok. Naša izba je vybavená kuchynským kútom, a tak si na večeru varíme sáčkovú polievku a dehydratované cestoviny, ktoré sme si pre strýčka príhodu pribalili do auta. Ušetrili sme za večeru a tým sa cena nocľahu dostala do prijateľných medzí.

Sedíme na terase našej izby, popíjame červené vínko a pozeráme sa na trojtisícový kopec Hoher Riffler – náš cieľ, ktorý sa vypína rovno nad nami.

Piatok 26. september:

Ráno rozčarovanie – obloha už nie je zďaleka taká jasná, aká bola včera večer a v noci. Oblohu pokrývajú čierne mračná, neustále pribúdajú. Pani penzionierka nám pri bohatých raňajkách (sú v cene ubytovania) ukazuje čerstvé noviny – pre túto oblasť je na dnes predpovedané slnečné počasie bez mráčika. Vraj tie mraky čoskoro odídu. Neodišli, dokonca z nich aj párkrát zapršalo, našťastie nie veľmi intenzívne. Nuž, už nespočetnekrát som sa v minulosti presvedčil, že rakúski meteorológovia nie sú schopní predpovedať počasie ani na pár hodín dopredu. Stúpame dolinou Mallfontal k chate Edmund Graf Hutte vo výške 2375 metrov, kde budeme mať základný tábor pre výstup na najvyšší vrchol pohoria. Ubytujeme sa a zvyšok dňa využijeme na výstup do sedla Kappler Joch, len tristo metrov nad chatou v závere doliny. V kotli na opačnej strane sedla sa pozerám na tri úbohé mláčky, ktoré nesú hrdý názov Blanka Seen.

Na chate máme kamaráta – kuchára tu robí Roman, Slováčisko z Popradu. Je veľmi rád, že si môže s niekým pohovoriť v rodnej reči; vraj sa tu cez leto vyskytli dve české partie, Slovák doposiaľ žiadny. Už toho tu má plné zuby – robí od polovice júna vkuse, sedem dní v týždni. Hory mu nič nehovoria, je tu čisto iba kvôli zárobku. Teší sa, že sa pozajtra chata zatvorí a on konečne pôjde po štyroch mesiacoch domov. Zatiaľ čo sa pred chatou rozprávame, chatárka chodí neustále nakúkať, kde sa toľko fláka. Vyfajčí vždy len pol cigarety, típne ju, odloží a uteká zas do kuchyne. Ale večeru navaril jedna báseň.

Sobota 27. september:

Konečne sme sa dočkali. Jasné, modré nebo, bez jediného mráčika. Razom odpúšťam rakúskym meteorológom. Chatár hovorí, že je to šiesty pekný deň v tejto sezóne (od 15. júna) – také bolo toho roku leto!

Stúpame hore svahom nad chatou, potom strmým sutinovým žľabom. Vo vyšších polohách leží už sneh, nie je ho však veľa. Osemsto metrov prevýšenia je za nami, za dve a pol hodiny stojíme na najvyššom bode pohoria Verwall – na 3168 metov vysokom vrchole Hoher Riffler. Pohľady na more kopcov na všetky strany sú úchvatné. Vychutnávame si tú nádheru, sedíme na vrchole takmer dve hodiny, potom pomaly zostupujeme. Netreba sa nám ponáhľať, dnes už nič iné na programe nemáme. Po zvyšok popoludnia sa len tak potulujeme dolinou okolo chaty, či popíjame pivko.

Nedeľa 28. september:

Posledné ráno na chate. Nie len naše, všetkých. Dnes sa chata definitívne zatvára, aby osem mesiacov odpočívala. Roman sa už veľmi teší, na popoludnie má objednané auto z Pettneu do Popradu, chatár uvoľňuje okenice. My šliapeme hore protiľahlým svahom k jazeru Schmalzgrubensee, kde sa pri rannom slnku vyšantíme s fotoaparátmi. Na severných svahoch ležia zvyšky snehu, po chladnej noci je tvrdý a klzký, treba postupovať opatrne. V sedle Schmalzgrubenscharte sa prekotíme na južnú stranu pohoria, razom sme v inom svete. Po snehu tu niet ani náznaku, opiera sa do nás teplé slniečko. Prechádzame ponad vleky lyžiarskeho strediska; krajina tu nie je zďaleka tak zdevastovaná, ako to býva v lyžiarskych strediskách napríklad vo Francúzsku, ale aj tak nič oku lahodiace. Sme radi, keď už máme zjazdovky za sebou a stúpame do kotla k Niederelbe Hutte. Chatárka na Edmund Grafn Hutte nás ubezpečila, že tu nebude problém s ubytovaním, chata je otvorená vraj ešte týždeň a je veľká, takže v tejto ročnej dobe určite nebude plne obsadená. Nebola to pravda, chatu zatvárajú tiež už dnes. Chatár nechce o možnosti prenocovania ani počuť. Značne nám to zamotá plány – namiesto pekného treku cez hory by nás čakal útek do južnej doliny, tam hľadať drahý penzión a zajtra zložitá doprava autobusmi okolo celého pohoria na severnú stranu. Dáme si na chate neskorý obed (či skorú večeru?), vypijeme po dve pivá, snáď zmäknú. Aj tak bolo, po druhom pive nám chatárka priniesla kľúče od winterraumu. Sláva, sme zachránení, navyše ušetríme nemálo peňazí. Ako sme si prečítali v cenníku, nocľah na tejto chate vyjde po alpenvereinovej zľave na 16 €, takže sme vlastne mali večeru a pivo zadarmo. Komfort v zimnej izbe nie je o nič menší ako by bol v chate v lágri. Krátky výlet na blízky Kappler Kopf (2404 m), chladný kúpeľ v plese, potom ďalší krásny večer v srdci hôr.

Pondelok 29. september:

Vyrážame za brieždenia, ranné slnko nás zastihne v kamennom kotli pod sedlom Sessladjoch, cez ktoré nám treba prejsť opäť na severnú stranu hôr. Zo sedla sa nám naskytá úžasný výhľad na „kuchynský kút“ – trojtisícové Kuchenspitze a Kuchlspitze, najkrajšie a najimpozantnejšie kopce v pohorí Verwall. Potom dlhý zostup do doliny Moostal, počas ktorého o náš život usilujú tu žijúce kozorohy, spúšťajúc pri svojich potulkách sutinou mohutné kamene. Dolina Moostal je veľmi pekná, ale dlhá. Na poludnie sme vo Svätom Antone, odkiaľ sa autobusom odvezieme do Pettneu k nášmu autu.

Čo povedať na záver? Prežili sme štyri krásne dni v krásnych horách s krásnym počasím, aké nebolo toľko dní po sebe snáď celé leto. Balzám na dušu na záver tohoročnej, pre počasie nie veľmi vydarenej, turistickej sezóny.

Pelé

Fotografie môžete nájst na našej stránke Picasa.