Na bicykli popri rieke Inn

Inn-radweg Paso Maloja- Pasov, 2. – 10. august 2014

Tohoročnú letnú cykloakciu sme smerovali na Rieku Inn. Prešli sme takmer 600 kilometrov dlhú Inn-Radweg, začínajúcu vo Švajčiarsku v sedle Maloja a končiacu v nám už dobre známom Pasove. Zostava bola takmer identická ako na vlaňajšom Ennse – Pelé, Svaťa, Boris, Miro, Majka, Zdeněk, Katka, Michal, Jana a Zuzka, iba Rasťa teraz vystriedal Ivan.

Deň nultý – sobota 2. augusta

Po dlhej ceste prichádzajú naše tri autá obložené bicyklami do údolia Engadin vo Švajčiarsku. Cestou sme zažili aj nejaký ten dážď, teraz je ale pekný večer, obdivujeme nádherné hory okolo nás. O siedmej večer staviame stany v kempe pri jazere Silvaplana, zaspávame s vidinou našej budúcej dlhej, ale krásnej cesty.

Deň prvý – nedeľa 3. augusta Paso Maloja – Zernez 59 km

Vyvezieme sa autom zostávajúcich desať kilometrov do Sedla Maloja, konečne skladáme z auta bicykle. Miro s Majkou vyrážajú dolu horným Engadinom previezť autá, ostatní sadáme na naše dvojkolesové tátoše. Innradweg sa začína v sedle Maloja a prvé tri kilometre vedie po dosť frekventovanej ceste. Vymýšľame preto variantu po poľnej ceste na druhom brehu jazera Segl Vidíme tam dve cesty – jedna stúpa strmo kamsi do hôr, druhá vedie po brehu jazera. Dohodneme sa, že sa budeme držať tej pri jazere. Lenže Boris, ktorý zatiaľ (úspešne) hľadal v sedle Maloja kešku, sa debaty nezúčastnil, a tak napokon skupinu spoľahlivo vedie tou strmou horskou cestou. Všetci ho napodiv nasledujú, takže vyhliadnutou cestou po brehu jazera ide nakoniec Pelé sám.

Rozpráva Pelé:
„Na rázcestí oboch ciest som sa čudoval, prečo všetci tlačia bicykle hore do strmého kopca, keď po brehu vedie pohodlná cesta. Mne sa veru do toho kopca nechcelo, tak som len ostatným mávol, že ja idem spodkom a frčal som ďalej. Cesta pri jazere bola spočiatku pekná, potom sa zmenila na blativú a napokon z nej ostal úzky skalnatý chodník nad jazerom, po ktorom sa už na bicykli ísť nedalo. Tlačil som bicykel tak pol kilometra, možno viac, kým som sa opäť dostal na zjazdnú cyklocestu. Tým som sa zdržal, a tak som predpokladal, že ostatní už dávno prekonali kopec, zfrčali dole a teraz sú už predo mnou. Bicykloval som až takmer do Silvaplany, na priateľov som však nikde nenarazil. Vrátil som sa štyri kilometre nazad, zasa som ich nestretol. Vôbec som nechápal, kde môžu byť. Začalo pršať, sadol som na lavičku a obliekal goratexy. Tu sa zrazu pri mne zjavil Boris s Jožom, od ktorých som sa dozvedel, že celá skupina bojuje kdesi v horách. Boris s Jožom to už nevydržali a zjazdovali k jazeru, kde sú ostatní, netušia. No fajn.“

Rozpráva Svaťa:
„Boris nám na rázcestí povedal, že sa máme držať cyklotrasy označenej ako jednotka, preto sme ho nasledovali a stúpali do hôr. Cesta bola sprvoti strmá ale zjazdná, neskôr sa však zmenila na blativý, kravami rozdupaný chodník vhodný tak pre zvieratá či peších turistov, vonkoncom nie pre bicykel. Kocháme sa alpskou scenériou, zasnežené štíty hôr, výhľady sú úchvatné. Ktože ba si bol pomyslel že naše dvojkolesové tátoše budeme vláčiť rozvodnenými potokmi a bahnom vo výške viac ako 2100 metrov nad morom a spoločnosť nám bude robiť spokojné stádo kôz a všadeprítomných švajčiarskych kráv Miliek (napodiv nie fialových). Jednička – trasa pre horské bicykle – si s nami pohráva, vyvedie nás hore do kopca, aby sme sa vzápätí opäť z kopca spustili, a tak stále dokola, berúc nám nádej, že sa konečne dostaneme k jazeru. Po dvoch hodinách takéhoto presunu (ešte k tomu v daždi) nás už prestáva baviť hrať sa krosových bicyklistov a po telefonickom hovore s Pelém, ktorý nám konečne vysvetlil omyl nášho smerovania, sa spúšťame strmým horským chodníkom k jazeru. Bohužiaľ asi ten najnepohodlnejší a najmenej zjazdný zo všetkých. Konečne sme u jazera, kde sa pri obci Silvaplana stretáme s Pelém, Borisom a s Jožom.“

Keď sme sa konečne zišli, boli tri hodiny popoludní a neprešli sme ešte dokopy skoro nič. Nesmieme už strácať čas, treba bicyklovať do cieľa. Jožo sa s nami lúči, ide pracovať do Zurichu, Ivan je stále nezvestný, ani nedvíha telefón (ten bol zabudnutý v aute), nevieme čo s ním je. Ale veď nie je malý, on sa nestratí (až večer sme zistili, že horskú prémiu vzdal ešte skôr ako Boris s Jožom a potom nikde na nikoho nečakal , v Zernez bol oveľa skôr ako my).

Obzeráme si šikmú vežu na kostole v Sankt Moritz, pokračujeme zvlnenou krajinou po kvalitnej cykloceste dolu Horným Engadinom. Pred Zernez je radweg vedená vo svahu hory, kopčeky nám ešte dajú zabrať. Ale čože je to už oproti úvodnej horskej prémii!

Deň druhý, pondelok 4. augusta Zernez – Ried 84 km

Ráno zamračené, nevľúdne. Pred deviatou sa však akoby zázrakom mraky trhajú a miznú, ukazuje sa krásny deň. Pelé sa dnes oddeľuje od cyklistickej skupiny, chce vystúpiť na 2945 metrov vysoký Mount Baselgia a k jazerám Macun v srdci Švajčiarskeho národného parku. Ostatní vyrážajú na náročnú, kopcovitú etapu Dolným Engadinom. Údolie je tam veľmi úzke, cyklocesta je preto vedená vo svahu cez niekoľko horských dediniek (jedna krajšia ako druhá), o stúpania a zjazdy dnes nebude núdza. Spodná časť Dolného Engadinu je širšia, cyklotrasa je tam vedená pohodlne popri Inne. Cez hranice do Rakúska je však treba ísť dlhý úsek po frekventovanej ceste, dokonca na kuse aj tunelom.

Rozpráva Svaťa:
„Pri jazde nádhernou krajinou nevieme, kam sa pozerať skôr. Čakajú nás tiahle a namáhavé stúpania. Odmenou je nám zážitok z vysoko položenej dedinky Guarda. Zrazu sme akoby v stredoveku, starobylé upravené kamenné a maľované domy, malebné zákutia, všade kašne s tečúcou vodou. Dedinky sú síce poloprázdne, hlavná turistická sezóna je tu v zime, ale pre nás neuveriteľne čisté a upravené. Po zjazde do obce Scuol prechádzame Inn na druhý breh, pozorujeme skupinu vodákov bojujúcich v perejách smaragdovo zeleného Innu. Cyklotrasa sa narovnáva, výraznejšie prevýšenie nás už nečaká. Stretávame službukonajúcich Zdeňka s Michalom, idúcich v protismere, relaxujeme a močíme si nohy v studenej rieke. Potom už len nepríjemná jazda tunelom a za ním po pohodlných cestách do Ried, kde budeme tráviť dnešnú noc.“

Rozpráva Pelé:
„Keď sa ráno pred deviatou ukázalo slnko, neváhal som ani chvíľu. Vystúpiť k jazerám Macun bol môj dávny sen. Túra to veru nebude ľahká, treba nastúpať 1500 výškových metrov. Vlastnou vinou a nepozornosťou som si to prevýšenie ešte pridal, pretože som cestou stratil fotoaparát a musel som sa preň 300 výškových metrov vracať. Som ale vo Švajčiarsku a tak som ho našiel, kde som ho stratil. Stálo ma to ale dosť síl, takže posledné metre k vrcholu sa už len tak vlečiem. Odmena na vrchole však stojí za námahu. Vôkol seba vidím celé Engadinské Alpy, ktorým dominujú zaľadnené štíty Berniny. Pod sebou mám kotol s osemnástimi väčšími aj celkom maličkými jazierkami s blankytne modrou vodou. Paráda. Zostup do hlbočiny je nekonečný. O pol siedmej som konečne v Zernez, kde na mňa čaká auto a vyrážam smerom do Rakúska za ostatnými.“

Krásne počasie dnešného dňa nevydržalo dlho. Po deviatej večer začína husto pršať a leje celú noc. Kemp v Riede je dosť neútulný – je malý a prepchatý, o nejakom súkromí nemôže byť ani reči. Susedia si čumia do taniera doslova a do písmena. Navyše zem akosi zle vsakuje vodu, po výdatnom nočnom daždi sa zobúdzame uprostred jazera, premočené máme úplne všetko. Kemp v Ried bol určite ten najhorší na našej trase, a najhorší vôbec zo všetkých našich dosavadných bicyklovačiek. Za nekonfort však treba platiť – a tak bol tento kemp po Klosterneuburgu druhý najdrahší, v akom sme kedy spali. Nasledovníkom odporúčam kempu v Ried sa radšej vyhnúť.

Deň tretí, utorok 5. augusta Ried – Stams 62 km

Z Riedu popri Inne, cez priehradný múr na druhú stranu slalomom pomedzi ploty, potom lesom. Jediné mesto na trase je dnes Landeck. Mesto nič moc, k hradu nad mestom vystúpi iba Boris. Za Landekom začína pršať, zvyšok jazdy je už v daždi.

Službu má dnes Pelé s Ivanom, autá odvážajú do Stams, stany stavajú v kempe za krásnym kláštorom. Cestou sa Ivan zahral na Sagana – v prvom tiahlom kopci sa oddelil od Pele tónu, nasadil pretekárske tempo a v Riede pri pive potom dve hodiny na Pelého čakal. Hlavná skupina idúca dolu prúdom mala zážitky iné.

Rozpráva Svaťa:
„Deň bol okorenený nepríjemným zážitkom (aj také sa stávajú). Nič netušiac si bicyklujem po pohodlnej lesnej ceste, keď sa zrazu za zatáčkou objaví auto. Kolízii sa nedá zabrániť, v snahe obísť auto na úzkej ceste, ktorej šírku auto zaberá v podstate celú, narážam do boku auta a padám nosom do šotolinovej cesty. Našťastie sa havária obišla bez vážnejších následkov, až na pár odrenín som celá a aj bicykel je v poriadku. Že má rakušák oškretý bok na aute ma nezaujíma, má po cykloceste jazdiť pomalšie a opatrnejšie“.

Deň štvrtý, streda 6. augusta Stams – Weer 65 km

Dnes sa začínajú technické problémy. Krátko po štarte Ivan dostal defekt, aj vymenená duša mu neustále mäkne a tak každú chvíľu stojí. Cyklocesta vedie v dlhých úsekoch medzi riekou a diaľnicou, hukot áut nám chvíľami dosť lezie na nervy. Bombónikom dnešného dňa je mesto Innsbruck, v ktorom strávime niekoľko hodín. Potom pokračujeme do milého a útulného kempu vo Weer. Pred ním návšteva tenisového klubu vo Wattens s dobrým pivom.

Deň piaty, štvrtok 7. augusta Weer – Kufstein 67 km

Prvou zastávkou je mesto Schwatz, ďalej neustále sledujeme rieku a diaľnicu. Bonbónikom dnešného dňa je starobylé mesto Rattenberg, nad ktorým je na kopci zrúcanina hradu. Dáme si tú námahu a vystúpime k nej. Okrem výhľadu na mesto prekvapí prírodné divadlo pod hradom. Mesto Rattenberg je Mekkou umeleckých sklárov – ulice sú plné obchodíkov s výrobkami zo skla. Pokračujeme do kempu pred Kufsteinom, ktorý je hneď vedľa športového letiska, a tak si náš vetroňový pilot Miro príde na svoje. Kemp nie je ďaleko od mesta, a tak si ideme Kufštajn pozrieť ešte dnes, zajtra nás čaká dlhá etapa (tú dnešnú sme totiž pre neexistenciu na mape zakresleného kempu v Oberaudorfe skrátili o celých 15 kilometrov, o ktoré bude zajtrajšia etapa dlhšia). Večer príde riadna prietrž mračien, a tak namiesto varenia v kempe posedíme v priľahlej krčme pri pive a wíneršnycli.

Deň šiesty, piatok 8. augusta Kufstein – jazero Soyen 86 km

Deň sa začal našim druhým defektom – v kempe som dal na radu skúsených bicyklistov a nahustil kolesá podľa ich odporučenia. Doposiaľ som to vždy robil empiricky – oproboval gumu, či je dostatočne tvrdá. Dnes som po prvýkrát v živote natlakoval koleso s tlakomerom na predpísaný tlak, a následok bol jasný –  musel som dušu vymeniť.

Takmer celá cesta dnes vedie po hrádzi Innu. Vďaka tomu cesta po rovine rýchlo ubieha, miestami je však trošku jednotvárna. Postupne opúšťame hory, kopce okolo nás sú čoraz nižšie a vľúdnejšie, až sa napokon ocitneme v rovine. Prichádzame do Rosenheimu. Prehliadka mesta, bratwurst (sme v Nemecku, treba okúsiť), a už pokračujeme ďalej, opäť po jednotvárnej hrádzi. Tú opúšťame pri meste Rott am Inn – ďalej je Innradweg vedená ďalej od rieky v zvlnenej krajine tak trochu pripomínajúcej Českomoravskú vrchovinu. Je to síce občas makačka z kopca do kopca, ale krajina je pekná a zaujímavá. Príjemná zmena po dlhej jazde po hrádzi. Na záver dňa naozaj krásne mestečko Wasserburg, postavené v slučke rieky a tak je takmer zo všetkých strán obmývané vodou. Krátko za Wasserburgom odbočujeme z Innskej cyklotrasy a cez nízky hrebienok prechádzame k jazeru Soyen, kde v kempe trávime dnešnú noc. Pri mesiačku ešte kúpeľ v jazere.

Deň siedmy, sobota 9. augusta jazero Soyen – Marktl 75 km

Od jazera Soyen ideme najprv zvlneným terénom, potom rýchly zjazd k Innu. Prezeráme si kláštor v Gars. Ďalej striedavo po hrádzi, striedavo krajinou s dedinkami, do Muhldorfu. Je poludnie, sadáme k Turkovi na kebab a pivo (na naše prekvapenie nás obsluhuje česká čašníčka). Stretávame sa s Janou, ktorá má dnes s Borisom službu a ide v protismere. S Borisom sa však nestretáme – naši protijazdci sa totiž nedopatrením roztratili hneď na začiatku trasy a potom sa po celý deň hľadali a nevedeli nájsť. Vždy, keď Boris niekde na Janu čakal či jej išiel oproti, Jana kamsi zabočila, poblúdila, a opätovne sa minuli. Napokon sa to však skončilo hapyendom, do Soyen už dorazili spolu.

Po obede si ešte vypočujeme veľkolepý „koncert“ zvonov na miestnom kostole a pokračujeme v ceste dole prúdom Innu. Majka navrhuje, aby sme z Muhldorfu do Marktl išli variantom cyklotrasy cez Altotting. Bol to od nej veľmi dobrý nápad – Altotting je skutočným zážitkom. Je to najvýznamnejšie pútne miesto v Nemecku, niekoľko kostolov vedľa seba, jeden krajší a zaujímavejší ako druhý, veľkolepé interiéry. Cestu z Altotingu potom nevieme nájsť, delíme sa. Väčšia skupina bicykluje k Innu po dosť frekventovanej ceste cez Neuetting, Pelé so Svaťou a Zdeňkom, ktorých také bicyklovanie nebaví, si radšej dajú námahu cykloradweg v meste ešte chvíľu hľadať. Prichádzajú do Marktl neskôr ako ostatní, ale bez áut.

Kemp v Marktl je najkrajší a najútulnejší na celej trase. Kľudná lúčka s výhľadom na teraz už vzdialené alpské štíty, sociálne zariadenia na vysokej úrovni a bez príplatku. Na kraji lúky ohnisko, v posledný večer si urobíme táborák. Ako som už napísal, komfort ide ruka v ruke s cenou. Tento kemp bol najlepší na trase, a súčastne aj najlacnejší.

Deň ôsmy, posledný nedeľa 10. augusta Marktl – Pasau 90 km

Krásne ráno, deväťdesiat kilometrov od Pasova. Nevdojak mi prichádza na myseľ stará pesnička, ktorú spievali Zelenáči (Greenhorns): „Pomalu svítá a krávy jdou pít, v sedle zas musím celý den být…“ Posledná spoločná fotka, Ivan chce byť skôr doma a tak dnešnú etapu už nepôjde, spolu s ním sa s nami musí predčasne rozlúčiť celá posádka jeho auta. Sú v nej ale dvaja šoféri a tak nám do Pasova prevezú všetky autá, protismerná skupina dnes nemusí byť. Ukázalo sa to ako veľmi dobré riešenie, aj tak sme prišli do Pasova dosť neskoro, ešte keby sme sa zdržali prevozom áut!

V Marktli nemožno nenavštíviť rodný dom pápeža Benedikta XIV – Ratzingera. Ďalšia cesta ubieha rýchlo, po rovnej hrádzi sa dá švihať. Prvou zastávkou je mesto Braunau, potom stojíme v Eringu, kde v príjemnej krčme obedujeme. Nemožno predsa odísť z Nemecka a ani neokúsiť ich výbornú Schweinebraten mit Zemmelknedl und Salat! Po kulinárskom zážitku opäť v ostrom tempe jednotvárnou hrádzou do Schardingu. Zaujímavé barokové mesto, domy tak trochu pripomínajú architektúru dedín v Južných Čechách. Ďalej opäť po hrádzi na nemeckom brehu Innu, teraz však už vôbec nie jednotvárnej – pred Pasovom cesta vedie v lese, breh je strmý a miestami aj skalnatý. Opäť hore – dole, naľavo les, napravo rieka. O siedmej večer konečne vchádzame do Pasova. Máme za sebou 588 km dlhú Innradweg, osem dní v sedle bicykla. Na nám už dobre známom sútoku Innu s Dunajom na nás čaká Zuzka, aby nás odviedla k autám, lebo iba ona vie, kde sú zaparkované. Parkovisko, ktoré sme použili pred dvomi rokmi pri jazde pozdĺž Dunaja, je už spoplatnené a tak naši priatelia autá odparkovali na vysokom kopci, dva kilometre od centra mesta. Ich počin nemožno hodnotiť inak než ako kanadský žartík, záverečná vrcholová prémia po 90 – kilometrovej jazde nás všetkých skutočne „potešila“. Vrcholovou prémiou, s Innradweg nesúvisiacou, sa naša jazda pred týždňom začala, vrcholovou prémiou s Innradweg nesúvisiacou sa aj končí.

Pelé

Fotografie môžete nájst na našej stránke Picasa, prípadne u Zuzky Novákovej.