Zirbitz Kogel
Seetaler Alpen sú najvyšším pohorím mohutného horského celku Lavanttaler Alpen, ktorý sa tiahne na juhu Rakúska v Korutánsku. Najvyšším kopcom pohoria je 2396 metrov vysoký Zirbitz Kogel, na ktorom som plánoval prespať. Prečítajte si rozprávanie o mojom putovaní týmito krásnymi, priateľskými horami.
Zirbitz Kogel
Prechod hrebeňom Seetaler Alpen, 21. – 23. jún 2013
O tradičný júnový výpad do Álp bol toho roku v klube malý záujem, Kto by aj chcel ísť, nemohol. Tak som napokon ostal sám. Predpoveď počasia bola dobrá, v teplom rozpálenej Bratislave by ma boli mrle zožrali, nuž som napokon vyrazil sám.
Seetaler Alpen sú najvyšším pohorím mohutného horského celku Lavanttaler Alpen, ktorý sa tiahne na juhu Rakúska v Korutánsku. Najvyšším kopcom pohoria je 2396 metrov vysoký Zirbitz Kogel, na ktorom som plánoval prespať.
Auto som zaparkoval pri chate Waldheimhutte, vysoko v doline nad mestečkom Obdach. Vyrážam do kopca, najprv voňavým borovicovým lesom, potom po rozľahlých lúkach. Smerujem k južnému okraju pohoria. Tadeto sa zjavne veľa nechodí (nestretol som veru počas výstupu nikoho), väčšina turistov ide priamo na Zirbitz Kogel, chodníček v tráve je často ťažko rozoznateľný. Značkovanie taktiež sporadické, orientujem sa hlavne podľa terénu, čo dnes nerobí problém. Neviem si však predstaviť prechod týmito rozľahlými trávnatými pláňami v hmle. Obchádzam nádherné horské pleso Wild See a už strmšie stúpam na hrebeň. S pribúdajúcou výškou klesá teplota. Na hrebeni sa už musím priobliecť. Už si ani neviem predstaviť tie neznesiteľné bratislavské horúčavy, pred ktorými som ušiel do hôr. Po hrebeni sa dostávam cez Fuchs Kogel na najvyššiu horu pohoria Seetaler Alpen a zároveň najvyššiu horu celých Lavanttalerských Álp – 2396 m vysoký Zirbitz Kogel, dvadsať metrov pod ktorým stojí (ako na stračej nôžke vysoko nad dolinou) chata Zirbitzkogel Hutte. Pani chatárová sa ma niekoľkokrát pýta, či mám rezervovaný nocľah. Vyhovorím sa na Majku, že sem telefonovala a objednávala nocľah pre 4 – 5 ľudí, napokon som ale sám (že Majka objednávala nocľah až na sobotu som radšej zamlčal), a tak sa pre mňa na chate miesto našlo. Chata vyzerá byť poloprázdna. Ubytujem sa, čo to pojem, vypijem jeden Gosser a zvyšok večera strávim na blízkom vrchole kopca. Je nádherný večer, nádherné výhľady. Na vrchole stojí prichystaná veľká vatra, vysoká tak 2 a 1/2 metra. V Rakúsku je zvykom v sobotu po slnovrate v noci páliť na vrcholoch hôr svätojánske vatry, býva to pekný pohľad. Ako sa tak kochám výhľadmi z kopca a užívam si krásu západu slnka, začína vôkol pribúdať ľudí. Roja sa odvšadiaľ ako mravce. Kopec ich už je plný, každý si fotí veľkú prichystanú vatru. Žasnem nad psychikou digitálnych fotografov – ani jedného nenapadne vatru fotiť zo západnej strany, odkiaľ je krásne osvetlená zapadajúcim slnkom. Každý si ju (a seba pri nej) fotí z ľahšie prístupnej východnej strany, čo na tom, že je odtiaľto v tieni a ešte aj proti slnku. O deviatej večer – kde sa vzala, tu sa vzala – začne pred chatou hrať dychová kapela. No a potom vatru zapália – na môj údiv už dnes. Konečne chápem, prečo je tu toľko ľudí. Prišiel aj pán farár, pri horiacej maxivatre prebieha taká miniomša. Slávnosť spojená s mohutným pitím piva (chatár má dnes dobrú tržbu) pokračuje do neskorých nočných hodín. Spať sa veru vôbec nedá. Hodinu po polnoci konečne prestane hrať dychovka, spev pri gitare už má podstatne menšie decibely. Potom sa však začnú trúsiť do nocľahárne pripití Rakúšania, jeden hlučnejší a arogantnejší ako druhý. Ľutujem, že moja nemčina nie je na takej úrovni, aby som im mohol vynadať. Zaspať sa dá až tak kolo tretej, o trištvrte na šesť ráno však budíček – jeden z nocľažníkov vstáva a musí o tom vedieť celá chata. Teraz som pochopil zmysel včerajšej vatry – nie oslava Svätojánskej noci, ale Rakúska vatra zvrchovanosti – podaktorí Rakúšania sa veru správajú dosť zvrchovane. Nuž som aspoň skoro vstal, pobalil sa, chatárku ohúril preukazom Klubu slovenských turistov, na ktorý som vyfasoval 50 percentnú zľavu z ubytovania a vyrazil na pochod. (Členom KST sa vďaka pánom Perhalom vyjednanej zmluve s Rakúskym turistickým klubom oplatí chodiť do Rakúska – stačí jedna noc na chate OTK a máte nazad celé ročné členské do KST.) Počasie však napriek výbornej predpovedi dnes už nie je také pekné ako včera – o hrebeň Seetalerských Alp sa opiera mrak a tak dnes výhľady nie sú žiadne. Škoda. Pokračujem po hrebeni cez Scharfes Eck na Kreis Kogel, odkiaľ začínam zostupovať. Cesta vedie po hranici vojenského výcvikového priestoru, tabuľky upozorňujú na zákaz fotenia pod hrozbou pokuty. Nuž si tú prísne tajnú (vojenskú) hmlu neodfotím a pokračujem k plesu Winterleiter See, odkiaľ pokračujem striedavo lesom a striedavo po lúkach popod končiarmi Seetalerských Álp nazad na chatu Waldheimhutte. Uvarím si kávu a polievku, sadám do auta a presúvam sa do susedného pohoria Stubalpe, ktoré sa týči na druhej (východnej) strane nad Obdachom a ktoré som mal po predchádzajúce dva dni stále pred očami. Doviezol som sa do sedla Hirschsegger Sattel, do batohu pribalil spacák a karimatku a vyrazil po lúkach na hrebeň pohoria. Na druhom kopci Speilkogel (1993 m) len tak pod širákom prenocujem, večerné výhľady sú aj odtiaľto nádherné.
V noci sa však počasie pokazilo, prší. Ráno balím mokrý spacák – ale nič to, večer už budem spať doma – a vyrážam ďalej po hrebeni. Všade dookola sú rozľahlé trávnaté pláne bez jediného stromčeka, ktoré spestrujú všadeprítomné ploty z ostnatého drôtu, ktoré musím často prekonávať. To aby sa miestnym farmárom nepomiešali kravy. V túto rannú hodinu je pohorie pusté, celou cestou som nestretol ani živáčika, ak teda nerátam zopár kravičiek a kamzíkov. O trištvrte na osem som v cieli – na najvyššom kopci pohoria Stubalpe 2197 m vysokom Amering Kogel. Počasie sa opäť vylepšilo, po nočnom dažďovom mraku už niet ani stopy, vychutnávam si krásne výhľady. Dnes mám po celý čas ako na dlani slnkom ožiarený hrebeň Seetalerských Álp, ktorému dominuje známy Zirbitz Kogel, rovnako aj trocha vzdialenejší hrebeň Seckauerských Táur, ktorému dominuje poniektorým taktiež známy Hochreichhart, ktorý nás v minulom roku dvakrát odrazil. Nazad sa vrátim rovnakou cestou po hrebeni, o jedenástej som pri aute a vyrážam k domovu.
Nuž čo na záver? Večery s priateľmi, pri pive či bez neho, sú k nezaplateniu. Ale aj tak som si nadelil k meninám tri nádherné dni v horách a dva nezabudnuteľné večery.
Pelé
Fotografie môžete nájst na našej stránke Picasa.