Na nedeľu 23. mája sme sa opätovne vychystali na Schneeberg. Opätovne hovorím preto, lebo sme tam boli vychystaní už raz, 2. mája, pre nepekné počasie sme však akciu odložili. No ani tentoraz to nevyzerá ružovo.

Rozprávanie o tom, ako nám Schneeberg opäť odolal

Fotografie môžete nájsť na stránkach Picasa.

Osoby a obsadenie:

šéf akcie Vlado, Renátka, Ivan, Miro
Pelé, Svaťa, Boris, Štefan, Péťa a Péťa

Po zrušenom výlete z 2. mája prichádzame do Puchbergu o tri týždne neskôr. Ani tentoraz to nevyzerá ružovo, predpoveď je taká všelijaká, aj mraky, aj slnko, aj dážď. Zjavne ani tí meteorológovia sami nevedia, ako vlastne bude, a tak si teda vyber. Ale rozhodli sme sa vyraziť pod Schneeberg, tam sa uvidí.

Videlo sa. Keď prichádzame do Puchbergu, vidíme, že toho veľa nevidíme. Schneeberg je celý zahalený do škaredých, ťažkých mrakov. Nikomu sa do takej hmly nechce hore. Rozhodujeme sa vyviezť lanovkou z Losennheimu do sedla Faden, tam sa definitívne rozhodneme, či ideme na Schneeberg alebo nie. Boris s Mirom idú popod lanovkou pešo, odmietajú také potupné výdobytky civilizácie. Na chate Edelweis na nich čakáme, popíjame pivo a dumáme, čo ďalej. Schneeberg je stále rovnako nepekný. Rozhodujeme sa teda na Pelého návrh ísť na opačnú stranu, hrebeňom Durre Wandu. Ten je o dobrých 800 metrov nižší ako Schneeberg, takže nie je v mrakoch.

Vyrážame teda severovýchodným smerom po hrebeni Durre Leiten. Keď už sme od Scneebergu dostatočne ďaleko, k nášmu údivu sa začína aj trocha ukazovať. Už čierny mrak zahaľuje len jeho vrchol, ostatná časť kopca je už pod mrakmi a kde-tu naň zasvieti aj slniečko. Je už ale neskoro sa vracať, a tak pokračujeme v pôvodnom smere, veď Durre Wand je tiež pekný. Po prechode celkom pekného hrebeňa Durre Leiten zostúpime na rozľahlú lúku Mamauwiese. Pred nami sa týči strmá pyramída hory Schober (1213 m), za ním Ohler (1183 m ) a napokon tiahly lesnatý hrebeň najvyššieho vrchu pohoria Katharinenschlag (1222 m).

Tu sa rozdelíme. Od vrcholového družstva sa oddeľuje Pelé so Svaťou – terén už prestáva byť vhodný pre jej titanový kĺb, a Péťa s Péťom, pretože pre osemročného Péťu by toho bolo taktiež náročné. Údolná skupina vrcholy Schober a Ohler obchádza pohodlným traverzom na Ohler Schutzhaus. Pelé odtiaľ ešte vybehol na vrchol Ohler, kde sa stretáva s ostatnou skupinou. Na chate Ohler Schutzhaus sa opäť odpojuje a ponáhľa sa traverzom rovnakou cestou za Svaťou a Péťovcami. Keď opäť prichádza na lúku Mamauwiese, je už krásne osvietená slniečkom, a Schneeberg sa už veselo smeje slnkom ožiarený. Teraz by na ňom bolo dobre. Škoda, nabudúce.

Druhá skupina v zložení Renatka, Miro, Ivan, Boris, Štefan a Vlado, ktorá úspešne prekonala strmé stúpanie na Schober a miestami nie práve atraktívnu cestičku popri plote, aby sa dočkala odmeny na lavičke vrchola Ohler, pokračuje po hrebeni smerom na Gauermannhutte, ktorú nám Pele romanticky popísal.

Na najvyšší vrch pohoria Katharinenschlag vedie pohodlná cestička, ani nevieme ako ho zdoláme a netrpezlivo očakávame Plattenstein, pod vrcholom, ktorého má byť romantická chata Gauermannhutte. Odhaľuje sa nám v plnej paráde na vrchole vápencového brala a Milan so Štefanom sa snažia zachytiť jej krásu do svojich fotoaparátov.

Keď prichádzame na chatu vyjde nám naproti chatárka v stredných rokoch. Objednáme si nápoje, zložíme sa na lavičke pred chatou, chatárka sa stratí v útrobách chaty a my sa pustíme do prieskumu skaly nad chatou.

Skala – Plattenstein nás odmení peknou scenériou s nádhernými výhľadmi na okolité kopce, medzi ktorými dominuje Schneeberg, ktorý medzitým vyšiel z mrakov. Všetci, čo majú zo sebou aparáty fotia a Renatka pózuje na kameni v tvare kresla pred vyschnutou borovicou na vrchole skaly. Vidíme aj hrebeň, ktorým sme sem prišli zo sedla Faden.

Ivan pripomenie, že by rád získal aj miestnu pečátku a tak vnikneme do chaty a tam nájdeme domácich sedieť pri kachliach. Základ tvorí šesť starších dám popíjajúcich vínečko. Interier chaty je zaujímavý so starými fotografiami na stenách a s nádherným výhľadom na skalu s borovicou. Snažíme sa odtlačiť pečátku na naše mapy, poďakujeme sa a vraciame sa na terasu. Ako sa tie babičky dostali sem do takého ťažkého horského terénu je nám záhadou.

Čas rýchlo plynie a my musíme zvládnuť ešte zostup do údolia, kde by nás mal čakať Pele so Svaťou. Mali sme sa stretnúť o šiestej, ale keď sa mi Pele asi o pol siedmej hlási, že je už na dohodnutom mieste stretnutia, sme ešte v lese a ja mu optimisticky hovorím, že za 15 – 20 minúte sme pri ňom hoci ani poriadne neviem koľko cesty nám ešte ostáva. Z 15 minút je polhodina, ale nakoniec sa dole všetci stretávame – aj Boris, ktorý šiel individuálne na prieskum jaskyne Taberhohle.

Ešte ma Pele odvezie k autu do Losenheimu, rozlúčim sa so Svaťou, Pelem, Borisom a Štefanom a vraciam sa autom pod Plattenstein po Renatku, Mira a Ivana, potom ešte asi dve hodinky cesty a sme doma v Bratislave. Podobne aj druhá skupina, ktorú dopravil na svojom aute domov Pele.

Text: Pele a Vlado
fotky: Pele, Miro, Vlado