Zbohom Miro – TkStart

Miro

Popísať Mira je trocha problematické, pretože by sa mu dalo pridať asi veľa prívlastkov a úprimne povedané viacero aj protichodných. Vtipný, veselý, vedel rozprávať, ale mal aj prezývku „Dudroš“. Povestné boli jeho negatívne úvahy, že sa minie ropa a nebudeme mať na čom jazdiť. (Tá prezývka mu prischla z Disneyovho filmu Popoluška, na ktorom sme boli s celým horolezeckým oddielom.) Výzorom pôsobil nenápadne, ale čo na ňom prvé upútalo, bol jeho hlboký hlas. A s tým vedel narábať, nielenže vedel pekne spievať a hrať na gitare, ale aj pútavo rozprávať. Bol výborný fotograf a jeho premietanie diapozitívov bolo vždy zážitkom. Nežnejšie polovičky nášho oddielu vedeli túto Mirkovu vlastnosť oceniť a túto úvahu uzavriem s konštatovaním, že Miro nebol nikdy sám.

Ale pekne poporiadku. S Mirom som sa stretol prvý raz niekedy koncom 1969, keď som sa prihlásil do HO Slávia SVŠT. Miro už svoje horolezecké začiatky mal zrejme za sebou, lebo spomínal túry na Zbojníčke, ktoré liezol s Ľudom Chrenkom. Osobitne si pamätám že spomínal Motykovu cestu na Javorový štít, ktorú Miro opisoval ako ich najťažšiu cestu ktorú dovtedy liezli. Na schôdzach, ktoré sa konali vždy vo štvrtok v Aule Stavebnej fakulty, podpichoval nášho staršieho kolegu Tea Simka, ktorý bol vo veku našich otcov, ale vždy slušne nejakou poznámkou akoby mimochodom. Nezabudnuteľné boli jeho popisy zážitkov počas týždňa so svojimi vietnamskými spolubývajúcimi na Mladej Garde, kde býval. Keď sa raz Miro vybral, že si ide zabehať hore z Mladej gardy na Kamzík, tak sa k nemu pridal spolubývajúci Vietnamec, volal sa Tang. Miro ho hneď premenoval na „Tonko“. Už za Mladou Gradou , menovaný Tonko, začal dobiedzať „eťe daľeko?“ „Ešte kúsok“, povzbudzoval Miro. Ešte pár krát sa Tonko pýtal podobnú otázku, ale nakoniec to vzdal. „Behaš neni dobrý, moc namahavý“, skončil „maratónec“ Tonko, obrátil sa a odišiel späť do Gardy. Inokedy rozprával o svojej mame, ako sa stará o sliepky. Treba pripomenúť, že Miro býval v Trenčíne, kde mali postavený rodinný dom. Pôvodne pochádzali niekde z Myjavy. Mirova mama dala všetkým sliepkam mená, „Pepernačka, Korenačka, Hrebenačka“. V noci im v kurníku nechávala zažaté svetlo, aby sliepky na seba videli. Naše kamarátky a frajerky volala „motačky“, lebo vraj nám motajú hlavy. Toto boli časté témy počas cesty z Rače na Pajštún a tak nám cesta rýchlo ubehla. Miro bol vynikajúci bežec, presnejšie vytrvalostný bežec .Postavu mal ideálne maratónsku. S Mirom sme chodievali spolu behávať. On býval na súkromí na Kramároch a ja na druhej strane Kamzíka. Stretávali sme sa na Cvičnej lúke a odtiaľ sme absolvovali „päťbojársky okruh „ po zvážniciach okolo hlavného hrebeňa. Horolezecký maratón, ktorý sa konal v rámci KHD, teda krajských horolezeckých dní sa konal každoročne koncom mája. Trať Kamzík – Pezinská Baba – Sološnica, som absolvoval prvý raz v roku 1970 spolu s Mirom a Vladom Launerom. Štartovalo nás dohromady 10 možno 15 bežcov zo všetkých bratislavských oddielov. Po štarte sme sa oddelili vedúca skupina, Miro, Vlado a ja. Na Pezinskej Babe bolo krátke občerstvenie a pokračovali daľej po hrebeni cez Čmelek, Skalnatú až na Čermákovu lúku. Boli sme veľmi smädní, ale Miro to hneď vyriešil, “veď tu je na kraji lúky studnička!“tak sme sa napili zo studničky a Miro vytiahol nejaké sušienky o ktoré s s nami podelil. Potom sme sa rozbehli každý už svojim tempom. Nasledoval dlhý traverz a zostup do Sološnice. Miro nasadil svoje strojové tempo a my s Vladom sme klusali pomaly za ním.

Dobehol som tretí, na čo som bol pyšný. V ďalších ročníkoch tohto horolezeckého maratónu som sa snažil Mira predbehnúť, ale nikdy sa mi to nepodarilo, vždy pribehol o 10 – 20 minút skôr ako ja. Nebežal rýchlo , ale konštantnou rýchlosťou, kopec – nekopec.

Aký bol Miro lyžiar než sme sa poznali neviem. Len si pamätám , že keď prišli do oddielu lyže značky ALPE s dĺžkou 150 cm tak sme sa na ne obidvaja vrhli. Ja som si namontoval klasické zjazdové viazanie Rotamat a nosil som si na naše túry v ruksaku lyžiarky. Miro vyhlásil, že také ťažké lyžiarky on nosiť nebude, že si vyrobí špeciálne viazanie na Vibramky. Ako povedal, tak aj urobil. Špica presne kopírovala Vibramku, špica aj podložka poctivo znýtované, zvyšok bolo klasické lankové viazanie. Naše prvé túry boli v Mengusovskej doline , Hincova veža, Železná brána, Východná Vvysoká. Pokiaľ bol sneh mäkký, bolo dobre, ale keď primrzol, tak sa Miro trápil. No ale nevzdal sa, on lyžiarky nosiť nebude! Tak si vyrobil špeciálnu pätu, vyrobenú z plechu, ktorá spevňovala nohu v členku až do polovice lýtok. K tomu prispájkoval malé klipsy a celú pätu vystlal molitanom, obšitým koženkou. No umelecké dielo, ale veľmi pekne urobené, takmer profesionálne. Tento zlepšovák, túto pätu nosil spolu s lyžami. Keď sme raz išli po Smokovci a stretli Gejzu Haaka z Horskej služby, tak sa Mira spýtal, či to má stredoveké brnenie. Podobalo sa to totiž na holenné chrániče rímskych vojakov. Až oveľa neskôr sa nechal nahovoriť na skialpové lyžiarky a viazanie. To čo sme vtedy lyžovali, sme netušili že robíme skialp.

To že bol Miro vynikajúci fotograf všetci dobre vieme. Veľa som sa od neho o fotografovaní naučil. Keď už som sa trocha zdokonalil tak som mu začal konkurovať. Do vývesky , ktorá bola na Hodžovom námestí pri kníhkupectve, sme dávali oznamy našim členom o pripravovaných akciách, ale aj fotografie z našich akcií. Jeden týždeň Miro, ďalší týždeň som dal fotky ja. Raz keď sme išli na Pajštún, cestou sme naďabili na zatúlané malé mačiatko. Zobrali sme ho so sebou, nakŕmili a že si ho odfotíme. No ale len tak odfotiť sa nám nepozdávalo. Tak sme urobili z repšnúry úväz pre mačku, dali sme ju na skalu a odfotili. Akurát zamňaukala, tak potom na fotke sme len dodali text, že mačka volá „dobééér!“. Fotografia mala úspech. Len asi za mesiac prišiel list od Ochrany zvierat, „že mačka má rada teplo, a my ju vystavujeme takémuto stresu a to je nehumánne……“. Tak sa musel napísať list, že o mačičku bolo dobre postarané a že sme ju našli cestou a potom vrátili do dediny. No ale to už sme sa považovali za veľkých fotografov a v lete sme chodievali s Rudom Gedeonom a jeho oddielom vysokohorských turistov do zahraničných hôr do Rumunska a Bulharska. To už sme nosievali dva foťáky, jeden na čiernobiele fotky a druhý na diáčky. Miro bol vo fotení výmyselník. Keď sme raz v máji stanovali v Roháčoch pod Tromi Kopami a už sa zotmelo, Miro vymyslel nočnú fotku. Dievčatá, Eva s Miškou, ktorá tam boli s nami sme nechali pri stanoch a my sme sa vybrali s lyžami smerom k Hrubej Kope. Asi 200 m za stanmi Miro položil fotaparát, otvoril uzávierku a s vypnutými čelovkami sme šlapali hore na Hrubú kopu. Tam sme si obuli lyže a zlyžovali smerom ku stanom. Samozrejme sme mali zapnuté čelovky. Tie sme zhasli, keď sme sa blížili k fotoaparátu. Keď sme prišli domov s napätím som čakal až Miro vyvolá film a urobí fotky.

Boli to vynikajúce. Na fotografiách boli nielen naše svetelné stopy, ale ešte aj odraz od snehu. Miro vtedy vtipne poznamenal, že moja stopa je pekná, hladká, ale jeho stopa je roztrasená, lebo sneh večer zmrzol a on vtedy ešte nemal jeho vynález „pätu na vibramky“, a lyže mu pri zjazde vibrovali.

Ešte jednu jeho fotografie mi nedá nespomenúť. Fotil nočnú fotku Popradského plesa ale aj so splnom Mesiaca. Mesiac nad Popradským nikdy nemohol byť, ale Miro si pomohol dvojitou expozíciou na to isté filmové políčko. Pre nefotografov je to zložité, ale Miro mal všetky jeho foťáky preštudované do detailov. Oveľa neskôr, za éry digitálnych foťákov sme sa stretli a pýtam sa ho, aký má foťak. No ja si vyberiem jeden ktorý sa mi pozdáva a odskúšam všetky funkcie a potom ho vrátim. Takto testujem foťáky. Bol do nich zbláznený. Raz sa mi pokazil expozimeter na mojej Praktike, tak som sa vybral za Mirom, nech mi poradí čo s tým. Foťák sme rozobrali našli chybu, opravili. Hotovo. Miro mohol byť elektronik, jemný mechanik, ale aj krajčír. Dobre počujete krajčír. Raz na schôdzi oddielu, vo štvrtok večer sa otvorili dvere a prišiel menší zavalitý chlap. „Ahojte“ pozdraví. My pozeráme, kto to je a to Miro v nafúknutej páperovej vetrovke. „Kde si to kúpil, čo stála, kto to šil…“ otázky nemali konca.“ No ja som si ušil páperovku, aby som v zime nemrzol“ . Potom nám popisoval, ako si vážil páperie aby bolo rovnaké množstvo do každej komory. Vysvetľoval, čo sú studené švy a čo teplé švy. Aký silon si vybral, akú má ktorý hustotu a váhu. Bol veľký pedant ! Miro bol postrachom športových obchodov. Chodil tam s osobitnou malou pružinovou váhou a vážil spacáky. Chcel si kúpiť na leto ľahký spacák, ale furt sa mu nepozdávali údaje o váhe. Tak si to overoval sám. Keď už asi štvrtý krát vstúpil do predajne, tak predavači sa začali medzi sebou ponúkať, kto pôjde za tým nespokojným a stále niečo vymýšlajúcim zákazníkom.

„Fototúra“ to je pojem ktorý sa mi viaže veľmi silno k Mirovi. Mali sme zimné sústredenie oddielu na Téryho chate. Poliezli sme niečo na Širokú vežu a na druhý deň, že si dáme niečo ľahšie, tak sme si vybrali trojkový pilier na Spišský štít vedľa Lomnického štítu. Bol pekný slnečný deň, nikam sme s neponáhľali a že a budeme fotiť, že to bude ľahká fototúra. Tak sme sa fotili pózovali, ale čas bežal. Keď sme doliezli prišli mraky a začalo fúkať. Keď sme videli, že Miro schoval foťák tušili sme že je to vážne. Boli sme tri lezecké dvojky a každý sme mali nejakého nováčika na lane. Zostup sme nemali do detailu premyslený, vedeli sme že po hrebeni, ktorý je dosť dlhý, i keď nie je ťažký sa musíme dostať do Baranieho sedla. Tak sme sa motkali po hrebeni, opatrne istili. Prišla tma a tak sme vytiahli čelovky a pri blikajúcom svetle sme pokračovali ďaľej. Našťastie nikto nebol vyčerpaný ani zranený. Nejako pred polnocou sa naštastie vyjasnilo a my sme videli dole svetlá Popradu. To nám dodalo síl, tak to nejako dobojujeme, pomysleli sme si. Zrazu sa objavilo v doline silné svetlo a veľký krik. „Chalani týmto žľabom môžete zostúpiť“, ozvalo sa z doliny svetlo naozaj ukazovalo bočný žľab, pekne vysnežený až takmer k nám. Tak sme sa opatrne jeden po druhom pustili dole. Kolegovia z oddielu, ktorí sa vrátili z túr nás očakávali. Keď sme sa nevracali, tak sa nám vybrali naproti. Priniesli nám horúci čaj, a chvíľu podebatovali, odviazali sme sa z lán a zostúpili k chate. Okolo druhej po polnoci sme boli na chate. Všetci nás vítali ako zachránených z topiacej sa lode. Ale aj my sme boli radi že sme na chate. Od tej doby pojem „fototúra „ pre nás znamenala túru na hranici prúseru ale s dobrým koncom.

No lyže nás s Mirom „chytili“, tak sme najmä na jar chodili do Tatier a zlyžovali na čo sme si trúfli. Pekný zážitok sme mali pri zlyžovaní z Končistej. Túto nám odporúčal Rudo Gedeon. Bola to parádna lyžovačka, žľab dosť široký až sme sa dostali do Lúčneho sedla. Ďaľej sme si to Mirom skrátili takým žľabom akurát na šírku lyží do doliny pod Železnou bránou. V sprievodcovi to bola nejaká ľahká cesta, ale v zime bola dostatočne vysnežená. Začali sme chodiť aj do Nízkych Tatier, osobitne sme si obľúbili Štefánikovu chatu. Za bývalého režimu sa volala chata Ďumbier. Aj sme tam Silvestrovali, ale nezabudnuteľné boli jedny z prvých skialpových pretekov, organizovaných Stanom Melekom. My sme tam prišli aj s Mirom deń pred pretekmi. Miro hneď dal najavo, že pretekať nebude on sa naháňať nebude, on si bude fotiť! No dobre, som si povedal ale vďaka Stanovi, ktorý tam našiel tiež jedného osamelého pretekára nás dal dokopy s Ervinom Veličom. S ním sme potom absolvovali dvojdňové preteky a s bivakom v snehovom záhrabe. V ňom sme dlho debatovali o lyžovaní ale našli sme aj spoločných priateľov, Etelu Juráškovú z Brezna. V noci si nás prišiel skontrolovať sám Stano, či sme nezaliezli do chaty do teplej postele. Vlani, keď som sa s Ervinom stretol po 45 rokoch, tak som okamžite písal mail Mirovi o tomto milom stretnutí. Obratom som dostal odpoveď aj so sériou fotiek z týchto pretekov. Miro ich má usporiadané nielen podľa rokov, ale zrejme aj tematicky. V tomto bol pedant.

Pekné bolo naše spoločné zlyžovanie Kriváňa, spolu s bratmi Melekovcami. My s Mirom sme mali naše krátke lyže, ale Stano s bratom mali normálne dlhé lyže. Strmé úseky sme s našimi lyžami zvládli bez väčších problémov. Melekovci ale s ich dlhými lyžami , doslova skákali . Presnejšie povedané, preskakovali spádnicu, z jednej strany na druhú, čím udržiavali rýchlosť pod kontrolou a zachovali relatívne úzku stopu. Chvíľu sme s Mirom špekulovali nad dôvodom takéhoto štýlu, ale vyhodnotili sme že veľmi strmé svahy a úzke žľaby sa dajú zlyžovať len takýmto štýlom. Na Troch studničkách sme sa rozlúčili a pokračovali do Západných Tatier. V sedle Závory sme zabivakovali, ale v noci začal fúkať silný vietor. Tak sme okolo polnoci pri čelovkách na lyžiach sa spustili smerom do Tichej doliny. Vedeli že tam niekde na začiatku je lesnícka chatka s malou terasou, kde by sme sa mohli ukryť. Po dobrodružnej ceste lesom sme sa konečne dostali k chatke, rozložili spacáky a zaľahli. Na druhý deň sme pokračovali v hrebeňovke. Tam sme zlyžovali Polskú Tomanovú, tak tuším volal ten kopec, ale zastihla nás búrka, tak sme upalovali dole . V ústí doliny, zdôrazňujem Tomanovej doliny nás zastavili pohraničiari, ktorí striehli na pašerákov. Nás dobre odhadli, tak veľmi slušne nás požiadali aspoň o jeden občiansky preukaz. Hovorím Mirovi, “veď toto je tvoja dolina, tak im ukáž že ty si tu doma nie oni“. Pohraničiari pochopili náš vtip, zapísali si Mirov občiansky a zaželali nám príjemnú cestu.

S Mirom som zažil jednu veľmi peknú expedíciu do Nórska v 1976. Pôvodne sme plánovali ísť do Fínska, lebo s Fínskom sme mali bezvízový styk, ale náš kamarát Rudo nás od toho odhovoril, a veľmi nám odporúčal Nórsko. Tak sme sa nechali nahovoriť a urobili sme dobre. Nórske víza sme dostali bez problémov, kúpili sme si medzinárodný cestovný lístok do Osla a spiatočný z Trondheimu. Povedali sme si, že medzi týmito mestami sa nejako dostaneme.

V Oslo sme si kúpili mapy a vydali podľa inštrukcií Ruda do pohoria Jotunheim. V prvý večer postavíme stan, uvaríme večeru, vytiahneme čelovky sadneme si pred stan a čakáme, kedy zapadne Slnko. Desať hodín, jedenásť hodín, Slnko furt svieti…No jasné my starí somári, sme tak vysoko na severe, veď je polárne leto. Čelovky a sviečky sme hneď dali na spodok kletráku. Miro len sucho poznamenal ? “Tí kapitalisti nevedia ani Slnko poriadne večer zapadnúť“. Keď sme sa vracali už z Trondheimu, cestou z vlaku sa zrazu objavil zasnežený kopec. Pozreli sme do mapy, volal sa Snoheta a bol na hranici so Švédskom. Víza nám platili ešte tri dni. Pozreli sme na seba a bez slova sa zbalili na vystúpili na najbližšej zastávke. Spomínanú Snohetu 1650 mnm sme zdolali z tej malej železničnej staničky aj s návratom za nejakých 16 hodín. Na druhý deň sme mali ešte čas navštíviť múzeum Thora Hayerdala a na vlastné oči vidieť Kon Tiki.

Keby Miro čítal tieto moje poznámky, určite by mal kopec komentárov, čo sa týka chronológie a podoplňoval by to svojimi poznámkami a doplnkami, nehovoriac o fotografiách ku každej spomínanej akcii.

Miro díky za krásne chvíle !!!

Bratsislava 8.1.2024 Guco