Cyklonemčeky 2011

14. – 15. máj 2011

Tohoročný v poradí už siedmy ročník tradičnej cykloakcie na Nemčekoch sa zapíše do análov ako ročník s najnižšou účasťou. Štamgast Miro sa ospravedlnil, ostali len štamgasti Boris a Ivan spolu s hostiteľmi Svaťou a Pelem, akurát na posádku jedného auta. Naše cyklorady rozšíril iba Milan, ktorý je na chalúpke už od štvrtka. Pôvodne s nami chcel ísť aj náčelník Vlado s Renátkou, na po-poslednú chvíľu (päť minút po dvanástej) si to však rozmyslel, čím máličko narušil logistiku dopravy. A tak na sobotňajšiu túru musí Milan, ktorý sa už do auta nezmestí, odbicyklovať 31 km navyše do Zlatna. Ostatní sa tam presúvame pohodlne autom a už spoločne vyrážame do hôr. Dnešnú túru sme nazvali „Tríbečský cyklocikcak“. Naša trasa vedie zo Zlatna po žltej značke popod Čierny hrad na hrebeň Tríbeča do sedla pod Javorovým vrchom a na druhú stranu pohoria do Krnče, aby sme potom opäť vystúpali na hrebeň pohoria do sedla pod Mišovým vrchom a odtiaľ sa spustili okolo horárne Kľačany späť do Zlatna. Stúpanie na hrebeň je pohodové, výšku naberáme celkom nenápadne a tak ani nezbadáme a sme 60 metrov pod hrebeňom. Tu treba z pohodlnej cesty odbočiť strmo hore do sedla pod Javorovým vrchom, za ktorým má už byť podľa mapy asfaltová cesta. Tých zvyšných 60 výškových metrov bicykle hravo vytlačíme, asfaltová cesta sa však na druhej strane pohoria nekoná. Po ďalšom tlačení, tentokrát už z kopca, prichádzame na zjazdnú cestu. Na asfaltovú sa veru nepodobá, pri zjazde z nás na tých velocipédoch takmer vytrasie dušu, ale aspoň už nemusíme šliapať do kopca. Na našu asfaltovú cestu sa pripojíme až hodne nízko v doline, vôbec netušíme, kam sa nám tam hore schovala. Do Krnče je to už potom pohoda, v Krnči sa osviežime v útulnej krčmičke a opäť hurá do hôr. Naša cesta vedie najprv k bývalej horárni Horňany, pri ktorej rastie jedna z najkrajších sekvojí na Slovensku (teda určite najkrajšia zo všetkých, ktoré som videl, a zopár ich už bolo). Bohužiaľ sa o tomto krásnom strome nezmieňuje ani kniha „Prírodné krásy Slovenska – Stromy“ z vydavateľstva Dajama, a tak tento skvost našej prírody ostáva verejnosti utajený. Potom opäť stúpame na hrebeň, sprvu pohodlne, postupne sa však naša cesta zhoršuje, až sa premení na púhy chodníček strmo stúpajúci nahor. Vytlačiť tade bicykle dá riadne zabrať. Cesty sú ale v reáli trocha ináč ako na mape, a tak musíme bicykle ešte pretlačiť po hrebeni, v lese a po skalách, okolo Mišovho vrchu, pretože do sedla pod Mišovým vrchom sme sa netrafili. Tam začína asfaltová cesta, po ktorej sfičíme za pol hodiny do Zlatna. To bol zlatý klinec dnešnej cyklotúry. Všetci toho máme tak akurát; trasa merala síce len 34 km, prevýšenie na nej bolo však vyše 800 metrov a o teréne radšej ani nehovorím. Milan si pridáva (čo má, chúďa, robiť) ešte povinných 31 km na Nemčeky a Boris ide z kolegiality s ním.

Večer varíme na chalupe guláš, ale pretože začína pršať, je to varenie také vachrlaté.

V nedeľu pre istotu prší od rána, a to celkom výdatne. Na bicykel sa ísť nedá, na pešo sa nám nechce. Nuž sa motáme po chalupe a kúrime v peci. Na obed sa dážď premení na mrholenie, ideme odprevadiť Milana na vlak a cestou si urobíme taký kratučký výlet k prameňu Žitavy. Nakoľko tam nevedie chodník a my ideme vysokou trávou, sme aj z tej kratučkej prechádzky mokrí ako po celodennej túre. Na mieste, ktoré je pompézne tabuľou označené ako prameň Žitavy, je len veľká močarina, do ktorej zhora priteká malý potôčik. Ideme popri potôčiku a objavujeme skutočný prameň rieky Žitavy, schovaný v kríkoch dobrých sto metrov od tabule.

Stačil nám pre dnešok veru aj ten krátky výletík, po zvyšok dňa sa pri kachliach sušíme a upratujeme chalupu. Navečer hajde domov.

Fotografie môžete nájsť na našej stránke Picasa.

Pelé