Monumentálny Dachstein je síce až druhým najvyšším vrcholom Severných vápencových Álp (2 995 m; Rakúšania ale často uvádzajú – v mapách a aj na stanici lanovky – výšku 3 000 m. Nie je to pravda, ale oni by veľmi, veľmi chceli mať ďalšiu trojtisícovku, majú ich zjavne málo), mnohí o ňom ale vravia, že je vrcholom najkrajším. Predovšetkým pohľad do jeho južnej steny, kde spolu s vrcholmi Torstein a Mitterspitze vytvára jedinečnú kamennú kulisu, patriacu k najúchvatnejším v Alpách. Výstupy na Dachstein sú zo všetkých smerov ťažké, na každej trase nájdeme nejaký ten zaistený úsek. Pri výstupe od severu treba prekonať Gosauský či Halstattský ľadovec, ktorý rozhodne nemožno podceniť. Výstup od juhu je kratší ale aj strmší. Pre svoju krásu a blízkosť patrí pre našincov k častým horským cieľom.

Kamenná strecha

Dachstein, september 2009

Fotky z akcie nájdete TU

Toto je už môj tretí pokus o jeho zdolanie. Po prvýkrát sme naň chceli vystúpiť už v januári 1990, hneď po tom, ako sa otvorili hranice. Skúsení chlapci tatranci, veď čože sú to pre nás zimné Alpy. Pochopiteľne sme vtedy vrchol nedosiahli, dostali sme sa len do ktoréhosi sedla v hrebeni na východ od Dachsteinu (pešo z Ramsau), tam prespali a na druhý deň hurá domov. Vlastne vtedy bola väčšina z nás prvýkrát v Alpách. Po druhý raz sme na Dachstein smerovali v júni 2004, už podstatne skúsenejší. Bol to ale na sneh bohatý rok, ešte na konci júna ho tu ležali spústy. Výstupový klettersteig z Ramsau bol pod snehom, čiže nepriechodný. Vystúpili sme teda susedným vysneženým žľabom, natoľko strmým, že sme sa ním báli zísť dole. Boli sme závislí od odchodu poslednej lanovky, vystúpiť na vrchol sme už nestihli. Výstup naň sa mi podaril až teraz, dalo by sa povedať, že expedičným spôsobom, aj keď to tak pôvodne nebolo plánované. Každý v našej štvorčlennej výprave zohral dôležitú úlohu, bez ktorej by konečný cieľ stroskotal, aby napokon na vrchol vystúpilo vrcholové družstvo v zložení jedného človeka, teda mňa. Čítajte rozprávanie, ako sa to celé udialo.

Piatok 25. 9. 2009

Naša výprava v zložení Ivan (zabezpečenie vrcholového družstva), Jožo (týlové zabezpečenie), Peťo (tlmočník a hovorca výpravy) a Pelé (vrcholové družstvo a taktiež expedičný šofér) dorazila pred poludním do Obertraunu k údolnej stanici lanovky na Oberfeld. Konečne sme v horách, a to treba osláviť. Na ten účel vyťahuje týlové zabezpečenie fľašu fernetu. Po nabalení batohov sa dozvedáme, že táto lanovka je vojenská, a keďže nemáme povolenie od rakúskej armády, tak nás hore neodvezú. Musíme sa presunúť cca 2 km k druhej lanovke, civilnej. Hladina alkoholu v krvi expedičného šoféra síce už určite presiahla v Rakúsku povolenú toleranciu, ale čo robiť? Po chvíli sa už teda vezieme poloprázdnou kabínkou na Dachsteinhohlenhaus, tam prestup na trasu B na vrchol Krippenstein (v pekných horách svet kovových monštier, ako krásne sa dajú pre peniaze sprzniť hory. Chlapci idú pozrieť na vyhliadku „Päť prstov“, čo je 5 oceľových mostíkov zavesených v priestore s výhľadom na Halstattské jazero, mne monštrá na vrchole kopca a okolo bohato stačia), potom ešte raz prestup na trasu C už mierne z kopca k chate Schilcher Haus (pivo). Ďalej už po vlastných. Cestou sa nám podarilo trocha zakufrovať. Odrazu sme sa ocitli na ceste používanej v zime. Chlapci sa vracajú nazad na správnu cestu, mne sa nechce a na správny chodník sa prebíjam cez kosovku. Podľa zásad skratky je to oveľa horšia cesta a tak na Simoninu chatu (na ktorú je to ešte kus cesty riadne do kopca) prichádzam posledný. Chata Simonyhutte stojí nad kamnenným zrázom kúsok od čela Halstattského ľadovca, s výhľadom na Hoher Dachstein. Na dva dni sa stáva naším domovom.

Sobota 26. 9. 2009

Ráno nás víta modrou oblohou a prekrásnymi výhľadmi. Je inverzia, v dolinách pod nami ležia hmly. Na dnešný deň máme naplánovaný hlavný cieľ expedície – výstup na Hoher Dachstein. Po raňajkách plní elánu vyrážame. Kúsok za chatou sme však spravili osudovú chybu – na rázcestí (bez označenia nášho smeru) smerujeme priamo k čelu ľadovca, tak to je namaľované aj v mape. Kvalitne vyznačený chodník nás dovedie do skál pod čelo ľadovca, kde zrazu značenie definitívne končí. Prebíjame sa cez skaly a sute k ľadovcu, aby sme zistili, že tu sa naň nedá stúpiť, bolo by to veľmi nebezpečné. Ľadovec je samá trhlina. Premýšľame, kade išli všetci ostatní, čo vyrazili na Dachstein pred nami, na ľadovci nikde nevidieť stopy, ani náznak, že by tadeto niekto niekedy išiel. Pomaly v zložitom teréne obchádzame čelo ľadovca a hľadáme, kade by to cezeň pustilo. Toto miesto sme napokon našli – na rázcestí bolo treba ísť smerom do sedla pod Nied Kreuz a držať sa smeru na Adamekhutte, a až tesne pod sedlom odbočiť na ľadovec. V hornej časti je ľadovec menej rozlámaný. Je už ale pol tretej poobede, na kopec už dnes myslieť nemôžeme. Zvyšok krásneho dňa strávime pri pive a prechádzkou v okolí chaty.

Nedeľa 27. 9. 2009

Je mi ľúto vzdať sa vrcholu aj po tretí raz a presviedčam mančaft, aby sme vrchol urobili dnes. S návratom späť na chatu a následným zostupom k autu je to ale veľmi dlhá a náročná túra, budeme mať čo robiť, aby sme to do tmy stihli. To sa chlapcom neveľmi páči, navrhujú expedičné riešenie. Jožo sa pre úspech expedície obetuje a zostúpi do doliny pre auto, Peťo ide s ním, na vrchol ambície nemá (škoda, že nemá vodičák, mohol ísť na kopec aj Jožo). Ja s Ivanom pôjdeme na vrchol a potom zídeme lanovkou do Ramsau, kam pre nás príde Jožo autom. Zavčas ráno vyrážame, a keďže už poznáme správnu cestu, sme pri ľadovci ani nie za hodinu. Obúvame mačky, naväzujeme sa na lano. Síce na ľadovci „traja fackujú kolegu“ (rozumej:“tre facium colegium“), ale čo už, dvaja sú viac jako jeden. Cesta vrchnou časťou ľadovca je pomerne bezpečná, aj keď sme aj tu išli pomedzi zopár riadnych trhlín. Krátko po jedenástej sme pod Dachsteinom. Razom sa ocitáme v ľudskom mravenisku, toľko ľudí pokope ako tu v horách vidíte len zriedka. Nemčinu počuť len veľmi sporadicky, všade navôkol hlaholí ľúbozvučná čeština. Zjavne je dosiahnuť vrchol Dachsteinu povinnosťou každého českého turistu. Ivana pri pohľade na prepchatý klettersteig opúšťa morál a na vrchol ísť odmieta. Vystupujem teda sám, prepletám sa davom ľudských tiel priviazaných na ocelovom istiacom lane. Jeden takmer súvislý rad ide smerom hore, druhý smerom dolu. Vyhýbať sa navzájom v tomto teréne je miestami dosť zábavné. Výsledok je ten, že výstup na vrchol, ktorý by normálne mohol trvať tak pol hodiny, teraz trvá hodiny dve. Konečne som na vrchole. Nachádzam si v dave miestečko, kde zložím batoh, potom sa už len kochám nádherou. Je krásny jesenný deň, krásne hory vôkol. Stálo to za tú námahu. Vďaka, Jožo!

Potom už len zostup rovnakou cestou (už aspoň nik nejde hore, tak je rad len jednosmerný), prechod po pohodlnej , udržiavanej ceste cez ľadovec k stanici lanovky. Keď sa potom veľká žltá kabínka lanovky, napchatá ako bratislavská električka v rannej špičke, odlepí od nástupišťa a začne spúšťať do priepastnej hlbiny, naša úspešná expedícia sa definitívne končí.