Reichraminge Hintergebirge

Reichraminge Hintergebirge je pomerne nenápadné a málo známe pohorie na severnom okraji Álp pri rieke Enns.  Je to pre našincov málo známe a málo navštevované pohorie. Nevyniká vysokými štítmi (najvyšší vrch Grossen Grossenberg má iba 1724 m), ani veľhorskou krajinou, na akú sme v Alpách zvyknutí. Toto  pohorie je pokryté prevážne hustými lesmi.  Kombinácia lesa, lúk, strmých kopcov plných vápencových skál a hlbokých roklín dáva však tomuto pohoriu zvláštnu krásu a atmosféru. Najmä na jeseň, keď  lesy žiaria mnohými farbami. Prevážna časť tohto pohoria je súčasťou národného parku NP Kalkalpen.

               Poprvýkrát sme toto pohorie obdivovali pri našej cyklojazde pozdĺž rieky Enns, pekným dojmom na nás zapôsobilo už vtedy. Zo sedla bicykla sme si ho dôkladnejšie pozreli vlani pri našej prvej návšteve Losensteinu. Toho roku sme sa rozhodli  pohorie preskúmať zo stránky turistickej a vystúpili sme na zopár kopcov v oblasti.

               Prvý deň, v piatok 19. októbra sme si urobili iba taký krátky výlet na 1158 m vysoký Hohe Dirn nad Losensteinom, kde je možné až tesne pod vrchol vyjsť autom.  Pricestovali sme sem pred piatou hodinou večer, nuž do úvahy pripadal iba takýto krátky výletík. Od parkoviska sme vystúpili k chate Anton Schosser Haus, cestou sme sa kochali nádhernými sceneriami  kopcov  Reichraminge Hintergebirge osvietených zapadajúcim slnkom. Po zotmení už len presun na chatu v Losensteine, ktorú máme na tento víkend celú pre seba.

               Druhý deň, v sobotu 20. októbra sa presúvame autami do sedla nad Brunnbachom, odkial stúpame na hrebeň pohoria. Našim cieľom je 1513 metrov vysoký Almkogel. Počasie sa bohužial odvčera pokazilo, kolo nás sa váľajú hmly, na nebi visia mraky. Stúpame na vrchol Gamsstein (1275 m), nevidíme z neho však pre hmlu  vôbec nič. Ďalej naša cesta pokračuje strmým zostupom 200 m do sedla (zostup je taký stmý, že je na jednom úseku dokonca zaistený reťazami), odtiaľ už viacmenej pohodlne na chatu Ennshutte.  Čaká nás ešte 300 výškových metrov stúpania na  Almkogel. Máme šťastie, v čase, keď sa nachádzame na vrcholovom hrebeni a na kopci, sa počasie máličko vylepší. Hmly na chvíľu niet, a aj slniečko sa kde – tu nesmelo ukáže. Výhľady sú síce sivé, podmračené, ale máme možnosť urobiť si predstavu o týchto kopcoch. Strmé štíty oddelené hlbokými sedlami, lesy, lúky, skaly. Nemôžeme sa však na vrchole zdržať dlho – tlačí nás čas, radi by sme ešte za vidna prišli k autám. Cestou späť sa nám podarí objaviť miestnu a v mape nenakreslenú nenápadnú značku, ktorá nás prevedie ináč zle schodným terénom z hrebeňa na zvážnicu vo svahu hory, čím sme si ušetrili nepríjemné strmé stúpanie na Gammstein.

               Tretí deň, v nedeľu 21. októbra sme vystúpili na dominantný skalnatý kopec nad Losensteinom 1206 m vysoký Schieferstein. Počasie je o niečo lepšie ako včera, ukazujú sa nám pekné výhľady na údolie rieky Enns. Po krátkom strmom výstupe prichádzame ku skale Pfennigstein. Hoci je táto skala z Losensteinu krásne vidieť, my nemáme od nej výhľad žiadny – okolo nej je hustý les a na vrchol môžu iba horolezci. Pokračujeme hrebeňom – niekde po pohodlnom chodníčku, inde po skalách – na Schieferstein. Mohutné skalisko, na vrchol ktorého sa dá s pomocou zabudovaných kramlí a lán vystúpiť. Nuž ale v ten okamih, ako prichádzame na vrchol, sa spustí dážď, ba aj padajú aj krúpy. Na vrchole sa teda dlho nezdržíme, ponáhľame sa dole. Nezájdeme ďaleko a je po daždi, trval iba chvíľu, ale presne tú, kedy sme boli na kopci. Zostup po mokrých a teda šmykľavých skalách veru príjemný nie je. Zostúpime na severnú stranu hory a po lúkach s peknými výhľadmi na okolitú krajinu (už opäť svieti slniečko) sa vrátime na parkovisko nad Losensteinom k autám. Aj zopár hríbov (rýdzikov a václaviek) sa na lúke podarilo nájsť.

               Potom už len upratať chatu a vyraziť k domovu.