Hrebeň Alpi di Ledro

Babie leto 19. – 23. 10. 2012

V severnom Taliansku leží medzi horami veľké a známe jazero Lago di Garda. Severozápadne od neho sa nachádza oveľa menšie a menej známe jazero Lago di Ledro, nad ktorým sa vypínajú hory Alpi di Ledro, najvyššie v Gardskej oblasti. Nuž a na hrebeni týchto hôr sme sa rozhodli s Jindrom prežiť niekoľko dní tohoročného neskorého babieho leta.

Piatok 19. október 2012

Pohľad na zasnežené končiare Zillertálskych a Stubaiských Álp pri prechode Brenerským priesmykom nás ubezpečil, že naša voľba ísť v tento neskorý októbrový čas do 2200 metrov vysokých hôr na juhu Álp bola správna. Už za šera prichádzame k jazeru Lago di Garda. Keď auto po dlhej ceste konečne odparkujeme pri penzióne v podhorskej dedinke Lenzume, je už úplná tma. Útulný penzión je v túto ročnú dobu prázdny, sme jediní hostia. Po dobrej večeri pri pohári talianskeho piva snováme plány na nasledujúce dni.

Sobota 20. október 2012

Zobúdzame sa do nádherného rána. Turistický chodník začína tak 50 metrov od nášho penziónu. Stúpame strmo hore lesom, pod nohy sa nám neustále pletú hríby. Toľko rýdzikov ako dnes som ešte nikdy nevidel. Po dvoch hodinách stúpania stojíme na 1699 metrov vysokom vrchole Monte Vies, ktorý je bokom od hlavného hrebeňa a tak máme náš hrebeň Alpi di Ledro ako na dlani. Nasleduje zostup 150 m do sedla Malga Vies a opäť stúpanie do sedla Malga Cadria, kde sa naša hrebeňovka začína.

Na hrebeni Alpi di Ledro niet vody. Na mape Kompass 1 : 25 000 síce sú maľované potôčiky prameniace tak 20 – 40 metrov pod hrebeňom, ale aj vzhľadom na fakt, že jeden z potokov podľa tejto mapy pramení na západnom svahu hôr, tečie chvíľu do kopca, prehupne sa cez hrebeň a napokon steká z hôr na východ, berieme túto informáciu s rezervou (popravde sme dosť zvedaví na túto prírodnú anomáliu). Pohľad na hory z vrcholu Malga Vies nás ubezpečil, že v týchto horách veru žiadnych potôčikov niet, je to iba taký malý žart kartografov. Posledná voda na dlhý čas by mala byť v sedle Malga Cadria, kde podľa mapy má byť jazierko, podľa knižného sprievodcu „Talianske hory“ (Jirásko) má z neho dokonca vytekať potok. V sedle však po jazierku či dokonca potoku niet ani chýru. Je tu salaš, v tento neskorý jesenný čas už prázdny, pri ňom napájadlo. Do napájadla však nepriteká ani kvapka. Bačovia zrejme vodu na zimu zastavili, alebo prameň v dôsledku tohoročného suchého leta vyschol. Na každý pád sme bez vody, situácia je vážna. Podľa mapy má byť ešte jedno jazierko necelý kilometer odtiaľto smerom do doliny na západ od nás. Je to naša posledná nádej. Sláva, jazierko tam skutočne je. Nemá prítok ani odtok, má bahnité dno a na brehu početné výkaly od kráv. Voda na prvý pohľad nepitná. Nuž ale čo máme robiť? Dohodneme sa, že po dôkladnom prevarení by sme nemuseli z nej dostať žiadnu mrcha chorobu a naberáme do všetkých fliaš.

S ťažkými batohmi stúpame zvyšných 300 výškových metrov na najvyšší končiar tohto pohoria (a najvyšší vrch v Gardskej oblasti vôbec), na 2254 metrov vysoký Monte Cadria. Na severnom svahu hory leží k nášmu údivu sneh. Nie je ho veľa, treba však dávať pozor, aby sme sa nepošmykli. Konečne stojíme na vrchole. Výhľady sú úchvatné. Máme pred sebou všetky kopce v oblasti Lago di Garda, zasneženú skupinu hôr Adamello – Presanela, mohutnú Brentu, v diaľke rozoznávame Dolomity a mnohé ďalšie kopce, ktoré ani nedokážeme pomenovať. Je čistý jesenný vzduch, úžasná viditeľnosť. Paráda. Tak takéto výhľady budeme mať po nasledujúce tri dni neustále! Vidíme aj celý hrebeň Alpi di Ledro, ktorý nás čaká. Je riadne strmý, nevidíme odtiaľto veru žiadne miesto vhodné na postavenie stanu. Jedinú nádej dávajú diery v skale na svahu protiľahlej hory, pozostatky bojov za prvej svetovej vojny (úkrytov vysekaných v skale, starých zákopov a podobných pozostatkov dávnych bojov v tejto oblasti je v horách neúrekom). Musíme ale najprv zostúpiť veľmi strmým svahom o tristo metrov nižšie do sedla Bocca di Tortavai, potom ešte 150 metrov vystúpať k menovaným dieram v skale. Nocľah v nich je naprosto nemožný – umelé jaskyne využívajú v lete bačovia ako úkryt pre kozy, dno celého rozľahlého podzemného systému pokrýva nechutná vlhká zmes kozích bobkov a blata. Dvadsať metrov od dier je však našťastie na chodníku akoby zázrakom plošinka tak dva krát dva metre, akurát na jeden stan. Jediná naširoko – naďaleko, akurát tam, kde ju potrebujeme. Ako už niekoľkokrát v minulosti na našich spoločných cestách s Jindrom sa opäť ubezpečujeme o tom, že nás majú bohovia hôr radi (a mali sme sa o tom presvedčiť aj nasledujúceho dňa). Vychutnávame si neskutočné scenérie západu slnka nad horami, potom zaliezame do spacákov. Máme toho pre dnešok vcelku dosť – s batohmi na chrbte sme dnes vystúpali dokopy 1800 metrov, z toho posledných 400 na superťažko, každý so štyrmi litrami vody navyše.

Nedeľa 21. október 2012

Zobúdzame sa do nádherného rána. Ranné fotenie, prevariť vodu na čaj, zbaliť stan, vyrážame. Hrebeň Alpi di Ledro vôbec nie je prechádzka ružovým sadom. Neustále húpanie – sto – dvesto metrov klesnúť do sedla, potom zasa vystúpať na kopec, a tak stále dokola. La Roda, Roccia Campei, Corno del Gui a mnohé iné kopce, ktoré ani nemajú mena. Svahy hôr sú na všetky strany veľmi strmé, hrebeň je ostrý ako britva. Často sa pohybujeme v dosť exponovanom teréne. Nie je tu žiadne skalné lezenie, neustále sa pohybujeme po turistickom chodníku (alebo po niečom, čo si tak hovorí), lezenie po skalách by nám ale bolo často milšie ako pohyb po zle držiacej šotoline v strmom teréne. Ideme na istotu, jediné pošmyknutie či potknutie by tu mohlo mať fatálne následky. Preto sme dosť pomalí. V sedle Bocca del Ussol, kde sa hrebeň stáča opäť na juh, sme o druhej popoludní. Na turistickom smerovníku si prečítame, že na chatu Refugio Nino Pernici, kde je najbližšia voda, to sú ešte štyri hodiny. Máme iba dve možnosti – alebo dokážeme nemožné a dodržíme čas udaný smerovníkom (čo sa nám doposiaľ nedarilo) a stihneme prísť na chatu ešte za svetla (stmieva sa po šiestej), alebo prespíme niekde na hrebeni. To by nám nevadilo, problém však je ten, že máme každý v batohu maximálne tak 7 deci vody a stým musíme vystačiť do zajtrajšieho poludnia. Predstava neradostnej smädnej noci nám dodá síl, tristo výškových metrov zo sedla Bocca del Ussol na vrchol Dos de la Tortra vystúpame v smerovníkom udanom limite. Na severných svahoch hory opäť ležia sporadické zvyšky snehu. Sme zachránení! Za vrcholom hory nachádzame plošinku ako pre nás stvorenú (opäť pozostatok starého vojenského zákopu). Na zvyškoch plynu v bombe, s ktorou už sme slušne zacvičili pri včerajšom preváraní vody, roztápame sneh, ešus za ešusom. Neverili by ste, ako málo môže človeku stačiť ku šťastiu. Dva litre vody na dnes, liter odložený v batohu na zajtra, k tomu krásny výhľad na kopce. Prosto pohoda.

Pondelok 22. október 2012

Východná polovica hrebeňa je o čosi mierumilovnejšia ako bola tá západná, prevýšenia medzi sedlami a štítmi nie sú také výrazné a aj chodník je schodnejší. Prechádzame cez ďalšie dvojtisícové kopce Bochet di Svazi, Tofino a Corno di Pichea, ani sa nenazdáme a začíname klesať pomedzi skalné bralá na svahu hory Mazza di Pichea k chate Refugio Nino Pernici (Ninina perníková chalúpka). Chata je dnes už zatvorená, mladý manželský pár chatárov usilovne upratuje po skončenej letnej sezóne, pivo nám ale nalejú. Posedíme na terase pred chatou a poslednýkrát sa kocháme nádherou štítov pohoria Alpi di Ledro. Spoločnosť nám robí milý, ale vôbec nie malý domáci psík – bernardín. Potom zostúpime cez dolinu Dolinu (Val da Val) do Lenzuma, kde už na nás čaká známy penzión.Za nami ostali tri krásne dni v krásnych horách.

Pelé

Fotografie môžete nájst na našej stránke Picasa.