Na hrebeni Seckauerských Táur

15. – 16. 9. 2012

(členovia výpravy Pelé, Boris, Majka a Miro)

Po júnovom neúspechu, keď nás z týchto hôr doslova spláchlo, vyrážame na druhý pokus o prechod hrebeňa Seckauerských Táur. Teraz ideme zo sedla Schoberpass, stúpame strmým svahom, lesom na prvý kopec na hrebeni, 1895 metrov vysoký Gross Schober. Vo výške zhruba 1600 metrov začína sneh, čo nás veľmi neteší. Pred troma dňami sa prehnala cez Alpy studená vlna, vedeli sme, že tu snežilo. Ale že snehu napadlo až toľko, to sme veru nečakali. Na hrebeni sa miestami boríme do pol lýtok, ba až po kolená do mokrého snehu. Nebo je zahalené mrakmi, fúka studený vietor, je nám zima. Od vetra aj od nôh a premočených topánok. Na hrebeni ideme z kopca na kopec, dole-hore, dole-hore. V zasneženom, klzkom teréne treba dávať pozor na každý krok. Pod vrcholom Leckenkoppe, ktorý som pre svoj tvar nazval Seckauerským Matterhornom, sa mi podarí na snehu pokĺznuť a spraviť zopár kotrmelcov dolu svahom, našťastie okrem rozbitého nosa bez následkov. V sedle Bärensul Sattel sa rozdeľujeme – Miro s Majkou toho už majú dosť a zostupujú do doliny, ja s Borisom v sedle staviame stan. Akonáhle zatlčieme do zeme posledný kolík, zvoní mi mobil. Volá Majka – stretli poľovníkov, ktorí idú do nášho sedla poľovať na červené jelene a strašne ich rozčúlilo, že tu sme. Už nás idú do sedla vyhnať. Kilometer pod sedlom je ale Alm (salaš), kde nás nechajú prespať. Nuž opäť búrame stan a balíme. Ani sa veľmi nehneváme, v tomto sychravom počasí nám bude lepšie pod strechou. V salaši dostaneme izbičku v domčeku, ktorý obývajú štyri kravičky Sulejka, Sahara, Simina a Sára. Kravičky bývajú na prízemí, my na poschodí nad nimi. Kravičky sú slušne vychované, vôbec v noci nebučia a tichučko spinkajú. O pol siedmej ráno ich domáce ženy prídu podojiť, nasadia im zvončeky a Sulejky sa idú pásť. Pre nás je to signál, aby sme vstali – do pol ôsmej máme od poľovníkov zákaz vychádzania kvôli poľovačke. Je nádherné ráno, po včerajších čiernych mrakoch ani stopy. Vychutnávame si výhľady zo sedla Bärensul Sattel, včera sme veru také nemali. Potom pokračujeme ďalej hrebeňom cez Beren Kogel, Latten Berg na Gold Kogel, chvíľu po tráve, potom dlho v snehu a tak stále dokola. Náš cieľ pokračovať až na najvyšší vrchol pohoria Geierhaupt sa rozplynie za vrcholom Gold Kogel. Pred nami sú strmé zasnežené svahy, nedajú sa obísť, prestúpať si kilometre cestu hlbokým snehom by vyžadovalo hodiny a mnoho námahy. A nevieme, čo nás čaká ďalej (neskôr sme sa od domácich dozvedeli, že v týchto podmienkach je Geierkogel nepriechodný). Neostáva nám iné, než sa obrátiť,  vrátiť sa rovnakou cestou a zostúpiť do doliny Liesing Tall, kde už na nás čakajú Miro s Majkou. Hrebeň sme neprešli ani na druhý pokus. Nie je to ľúto iba nám, ale aj tým horám. Ihneď, ako sme sa obrátili, padla hmla a až po sedlo Bärensulsattel sme už nič nevideli. Nuž – máme dôvod sa sem opäť vrátiť.

Pelé

Fotografie môžete nájsť na našej stránke Picasa.