Chorvátske ostrovy na bicykli
diel piaty
Po piaty raz vyrážame skúmať Jadranské ostrovy. Už nám ich veľa nechýba, ostáva ich len zopár v Južnej Dalmácii pri Dubrovníku. Predpoveď počasia nie je bohvieaká, na koniec týždňa predpovedajú intenzívne dažde. Je to ale ešte ďaleko – veď uvidíme, vždy nejako bolo. Nejako bolo aj tento raz – za dva týždne sme zažili iba tri pekné slnečné dni, veľakrát sme zmokli, ale pochodili a videli sme čo sme chceli, stálo to za to.
Čiovo
(nedeľa 7. máj)
Ostrov Čiovo je spojený mostom s mestom Trogir, čiže sa od pevniny veľmi nelíši. Brali sme ho len tak do počtu. Príjemne nás ale prekvapil – kostol Panny Márie Prizidnickej na juhovýchode ostrova, postavený v skalnej stene nad morom ako orlie hniezdo, je naozaj jedinečné miesto. Prišli sme k nemu cez stred ostrova, nevynechajúc najvyššiu horu Rudine (217 m). V podstate taká placka, ani nepoznáš kde je vrchol. Po celý čas po ceste sypanej kameňom, bicykle si užili. Do kopca podklzuje, z kopca vozí. Dvanásť kilometrov ideme dve hodiny. Nazad je cesta už v pohode – pekne po asfalte po severnom pobreží ostrova, po brehu mora bez väčšieho prevýšenia. Na záver dnešnej túry ešte prejdeme po moste do Trogiru a chvíľu sa túlame uličkami pomedzi kamenné domy historického centra mesta. Trogir je pekné starobylé mesto, bohužiaľ dosť rozkopané a preplnené reštauráciami. Spíme v kempe v mestečku Okrug Gornji na ostrove Čiovo. Stan máme postavený na terase priamo nad morom, po celú noc počúvame žblnkotanie vĺn (a večer aj hukot pristávajúcich lietadiel – Splitské letisko je neďaleko).
Dubrovačko intermezzo
(pondelok, utorok 8. – 9. máj)
Z Čiova sa presúvame do Dubrovníka. Cesta po pobreží je krajinársky veľmi pekná, ale otravná. Predbiehať sa tu nedá a vždy sa nájde šofér, ktorý ide štýlom v očiach smrť a na tachometri 40. Tých 250 km do Dubrovníka ideme skoro päť hodín. Veľmi na nás zapôsobila delta rieky Neretvy. Všade pomarančové plantáže, pri ceste stánky s ovocím. Neodoláme a chorvátske pomaranče si kúpime. Cena je taktiež chorvátska – euro za pomaranč je pomerne dosť. Ale sú výborné, čerstvé a šťavnaté, v Lidli také nekúpiš.
V neskoré popoludnie sme konečne v kempe na poloostrove Lapad. Sadáme na bicykle a ideme na večernú prehliadku historického Dubrovníka. Treba nám prejsť 5 km mestom. Premávka je hustá, ulice prepchaté, vôbec to nie je príjemná jazda. Dubrovnícki taxikári sú páni ciest a bicyklistov neznášajú. Trúbia a vytláčajú. Ale iba taxikári.
Staré mesto Dubrovník na nás zapôsobilo veľmi. Pri našom putovaní po Chorvátskych ostrovoch sme sa už túlali mnohými krásnymi mestečkami, ale čosi také ako tu sme veru ešte nevideli. Dubrovník je proste bomba. Do večera sa túlame v jeho uličkách, do kempu prichádzame skoro za tmy.
Nasledujúci deň máme v pláne ostrov Šipan v skupine Elafitských ostrovov. Na loď, ktorou chceme ísť, ale bicykle nezoberú. Nechápem – v cenníku lodných lístkov tejto lodi, ktorý som našiel na internete (pre rok 2023), bola uvedená aj cena za bicykel. Naozaj nechápem prečo, keď s bicyklom na loď ísť nemožno. To mení naše plány. Trochu pobicyklujeme po pobreží , zaplávame si na priľahlej pláži a poobede opäť vyrazíme do starého mesta, teraz ale už radšej MHD autobusom. Máme tam ešte čo pozerať, včera v krátkom vymedzenom čase sme ho celý pochodiť nestihli. Opäť sa túlame v labyrinte úzkych uličiek (ale zablúdiť tu nemožno, sú dokonale pravidelné). Na záver dňa sa ešte vyvezieme lanovkou na kopec Srd nad Dubrovníkom – je odtiaľ nádherný výhľad na Dubrovník, more a priľahlé ostrovy. Dole sa vraciame pešo nekonečnými serpentínami s neustálym pekným výhľadom.
Korčula
(streda, štvrtok 10. – 11. máj, pondelok 15. máj)
Odrazu sme v inom svete. Po kľukatej ceste cez poloostrov Pelješac a krátkej plavbe trajektom sme na ostrove Korčula. Sme vo svojom živle. Prázdne cesty, kľud, žiadni turisti. Dubrovnícke ľudské mravenisko ostalo za nami. Auto zaparkujeme v horách a vydáme sa na pešiu túru na najvyšší vrch ostrova Klupca (569 m). Korčula je hornatý ostrov, hory sú všade okolo nás. Užívame si kľudné chvíle na vrchole a pozorujeme od mora prichádzajúce čierne mraky, neveštiace nič dobré. Po zvyšok dňa sa túlame po dedinkách východnej časti ostrova – Čara, Smokvica, Brna, Putnat. Staré kamenné domy vo svahoch hôr, poväčšine ale už prázdne a opustené. Vidiek na Korčule (ale aj na iných ostrovoch, ktoré sme navštívili) sa zjavne vyľudňuje. Navečer zakotvíme v kempe Luka Banja neďaleko mesta Korčula.
Ledva sme večer zaliezli do stanu, spustil sa dážď. Prší celú noc. Zlá predpoveď počasia sa začína napĺňať. Našťastie tesne pred ôsmou ráno dážď ustal, môžeme si v pohode navariť raňajky. Na bicykle dnes radšej ani nepomyslíme. Vybavení pršiplášťmi sa túlame uličkami mesta Korčula. Korčula je rovnako pekné starobylé mesto ako Dubrovník, iba oveľa menšie. Hľadáme dom, v ktorom sa údajne narodil cestovateľ Marco Polo; našli sme ho len vďaka nášmu bedekru, označený nebol vôbec. Je to čudné, lebo Korčulania sú vraj hrdí na svojho najvýznamnejšieho rodáka. Poobede sa túlame po pobreží východnej časti ostrova. Sľubovaný dážď neprichádza, občas sa ukáže kúsoček modrej oblohy. Skoro je nám ľúto že sme bicykle nevytiahli.
Keď sa od mesta Korčula pohnete smerom na západ, ostrov je oveľa menej frekventovaný. Prejdeme ho celý do najzápadnejšieho mesta Vela Luka, odkiaľ chodí trajekt na ostrov Lastovo.
Po návrate z Lastova zakotvíme v kempe Potirna na západe ostrova. Sme tu sami, pani majiteľka nás ani nechcela ubytovať. Síce má napísané, že má otvorené od 1. mája, ale nie su hostia a tak otvorí až v júni. Keď sme jej ale vysvetlili, že veď predsa my sme hostia a že okrem miesta pre stan a vody nič nepotrebujeme, pochopila že korunky sa jej hodia a v kempe nás nechala.
Počasie sa ale načisto zopsulo, Pršať začalo ledva sme postavili stan. Pršalo do rána, neprestalo ani na druhý deň. Iba ráno bola krátka pauza – aby sme sa mohli v kľude naraňajkovať a optimisticky vyraziť na bicykle. Potom už nás kropilo celý deň. Inokedy sme riešili či svieti slnko alebo nie, dnes riešime či prší viac alebo menej. Bicyklujeme po juhozápadnom pobreží, more dnes nie je modré ako inokedy, ale zlovestne šedé. Po čase odbočíme do hôr smerom na mestečko Blato v centre ostrova. Ideme doslova od mláky do Blata. Stúpame po kvalitnej asfaltovej ceste peknou krajinou, úplne sami, bez jediného auta. Za pekného počasia ideálna bicyklovačka. V Blate sa nám po intenzívnom hľadaní podarilo nájsť otvorenú konobu (asi jedinú v meste), kde nám aj navaria. Dobre nám padne posedieť v suchu pod strechou, potom ešte 8 km v daždi do kempu v Potirne. Dnes sme sa veru v Potirne nepotili. Koľko sme toho prebicyklovali neviem, pochopiteľne v daždi odišiel do večných lovísk kompjuter. Darmo vás budú v obchode ubezpečovať, že sú tie mašinky dažďu odolné, nie su.
Nedá mi nespomenúť mačičky. V každom kempe nejaká býva. V Dubrovníku boli dve, obchádzali stany a karavany, kde by sa im ušlo niečo pod zub. Na Lastove bola taká ryšavá, našla si nás hneď a po celý čas bola naša. V noci spala pod autom a ráno nás radostne vítala. Keď sme bicyklovali, čakala nás tamtiež. Do dokonalosti to ale dotiahla mačička na Korčule, pekná sivá, zjavne odrastené mača. Bola veľmi ihravá a prítulná. Keď sme bicyklovali, uvelebila sa nám v stane – ten ale bol zavretý, dovnútra nemohla, a tak si vliezla medzi stan a tropiko a usalašila sa na špičke stanu. Bolo tam mäkko a nepršalo na ňu, tak sa jej tam páčilo. Tak veľmi, že sme mali problém ju odtiaľ dostať von. Ako pamiatka na ňu nám ostali drobné dierky po pazúrikoch v stane.
Lastovo
(piatok – nedeľa 12. – 14. máj)
Trajekt z Korčuly na Lastovo je poloprázdny. Fúka studený vietor, na palube dlho nevydržíme. More nevyzerá byť rozbúrené, ale s loďou to slušne hojdá. Pred nami sa približuje ostrov, končiare vrchov sú pokryté škrapmi. Lastovo je ostrov, na ktorom sú najviac viditeľné krasové javy. Krátkou jazdou po prázdnych cestách sa presunieme do obce Skrivena Luka , pri ktorej je jediný kemp na ostrove. Je celkom prázdny, náš stan je v ňom jediný. Sadáme na bicykle a kým zapadne slnko ideme k majáku Struga na konci ostrova. Sme na najviac do mora vysunutom mieste Chorvátska. Na juh od nás už je iba šíre more bez jediného ostrova.
Ráno je obloha celkom zatiahnutá. Vyrážame na najvyšší kopec ostrova, 417 metrov vysoký Hum (ktorý odvšade vidno). Hore po kamenistej ceste bicykle často tlačíme, zato zjazd na druhú stranu do prístavného mestečka Ubli nemá chybu, po asfaltke to sfičíme za pár minút. Ďalej pokračujeme po brehu mora do osady Pasadur. Tu po moste prejdeme na malý ostrovček Prežba, pobicyklujeme po ňom kúsok napravo a kúsok naľavo, potom po príjemnej lesnej ceste vystúpime opäť do hôr. Smerujeme do mesta Lastovo – je to prekvapivo pekné mestečko , postavené vo svahu , nad mestom sa na kopci vypína malá pevnosť. Zatiaľ čo sa túlame uličkami Lastova, začne pršať. Nejaký čas čakáme pri kávičke v jedinej krčme, čo sme tu našli otvorenú, ale napokon nám neostane iné než vyraziť do dažďa. Dážď nie a nie ustať, aj večerné varenie v kempe absolvujeme v daždi. Počasie sa celkom zopsulo, všade naokolo čierne mraky. Dnes sme prebicyklovali 35 km a obišli sme celý ostrov, taký on je maličký.
V mestečku Lastovo sa túlame ešte raz v nedeľu doobeda. Včera nás odtiaľto vyhnal dážď, dnes máme dostatok času aby sme si ho pozreli. Prechádzame sa v krivolakých uličkách pomedzi kamenné domy postavené vo svahu. Tak ako tomu bolo na Korčule, aj tu je dobrá polovica domov prázdnych a neudržiavaných, pomaly sa toto pekné mestečko mení v mesto duchov. Darmo, mladí ľudia utekajú za lepším životom. Potom sa už len ponáhľame na trajekt.
Lastovo je malý a kľudný ostrov. V tento čas tu niet turistov, všade je kľud, reštaurácie a konoby zatvorené; s biedou sme si dali kávu v jedinej v Lastove. Na ostrove nie je žiadny hotel či rezort. V lete to tu pravdepodobne ožije, ale aj tak – kto hľadá kľud a pokoj a nepotrebuje rušné a preplnené pláže, pre toho je ostrov Lastovo na dovolenku pri mori ideálny.
Prežba
(sobota 13. máj)
Prežba je malý ostrovček hneď vedľa Lastova, z dediny Pasadur naň vedie most. Na ostrove sú iba dve cesty – 2 km po pobreží doľava a 1 km doprava, popri cestách zopár domov. Zvyšok ostrova je čistá divočina.
Pelješac
(utorok 16.máj)
Pelješac nie je ostrov, je to poloostrov. Cestou do Orebič na trajekt na Korčulu sme ho prešli veľkú časť tam aj nazad, no a potom sme tu strávili vynútene celý deň, keď kvôli silnému vetru nepremával trajekt na Mljet. Poloostrov je veľmi hornatý, cesta cezeň je často vysekaná v skalách v strmých svahoch s úchvatnými výhľadmi. Prechádzame z jednej strany poloostrova na druhú, šplháme sa do hôr a zasa schádzame k moru .
Perlou Pelješacu je mestečko Ston. Startobylé mestečko pri zálive, v ktorom je jednak najväčšie odsolisko na Jadrane, jednak je tu vhodná voda na chov mušlí. Nad mestom postavili v 14. Storočí mohutný systém opevnenia, taký menší Čínsky múr (vraj je Stonský múr druhé najdlhšie opevnenie na svete hneď po Veľkom Čínskom múre). Kilometre hradieb tiahnúcich sa cez hory, veľká časť sprístupnená. Dve hodiny sa prechádzame po múre, stovky schodov hore a zasa dolu. Zvláštny zážitok.
Mljet
(streda – sobota 17. – 20. máj)
Na to, aby sme sa dostali na posledný ostrov, sme čakali celý deň. Do Papratna, odkiaľ plávu lode na Mljet, sme prišli v utorok na obed. Síce nepršalo, ale fúkal silný vietor, pre ktorý dnes lode na ostrov nepremávali. Na Mljet odchádzame až v stredu na obed – síce už fúka menej, zato opäť prší. Jazdíme autom po Mljete – na západ ostrova, potom zasa celým slížom na druhý koniec. Každú chvíľu stojíme a kocháme sa krajinou a výhľadmi. Užívame si božský kľud a pokoj, ktorý na ostrove panuje. Mljet je najzelenší z ostrovov ktoré sme navštívili. Chvíľami si pripadáme skoro ako u nás v lese, len tie výhľady na more u nás chýbajú. Ani sme nezbadali kedy prestalo pršať a zrazu je nad nami modrá obloha. Úžasný zážitok, vidieť po týždni zasa modré nebo!
Večer zakotvíme v kempe pri obci Ropa na východe ostrova. Útulný súkromný kemp, opäť sme tu najprv sami, neskôr prídu ešte dvaja bicyklisti a karavan s francúzskou rodinou.
Ráno sadáme na bicykle a smerujeme do národného parku na západe ostrova. Kúsok za Ropou ideme okolo požičovne bicyklov. Dobrá stovka bicyklov v stojanoch dáva tušiť že sa v tejto časti ostrova veľa bicykluje. Tomu zodpovedá aj množstvo cyklociest všade naokolo. Pri vstupe do Národného parku si kupujeme vstupenku, ale aby sme neplatili len tak za nič, je v cene aj plavba loďou na ostrov s kláštorom a ďalej okolo celého Veľkého jazera. Kláštor na ostrove už dnes svojmu účelu neslúži, je v ňom reštaurácia. Duchovné hodnoty tu vymenili za materiálne, mnísi by sa v hrobe obrátili. Sme na ostrove na ostrove – ale vlastne to tak nie je, pretože Veľké aj Malé jazero sú v skutočnosti morským zálivom, ktorý s morom spojuje (aj obe navzájom) veľmi úzky kanál. Mieša sa v nich morská voda so sladkou, a tak je voda v jazerách menej slaná a má aj inú farbu (rozdielnu farbu vody majú aj obe jazerá).
Po celý deň bicyklujeme po kvalitných cestách okolo jazier. Ako som už spomenul, nie sme jediní, stretáme bicyklistov najrôznejších národností. Ani neviem, kde sa všetci na tom pustom ostrove zrazu vzali. Národný park Mljet je vskutku nádherný kút prírody. Kombinácia modrej vody s borovicovými lesmi na brehu, nad tým hory, more… Cestou do kempu sa ešte zastavíme v jaskyni – vlastne je to iba diera pod mohutným previsom; udivila nás kvapľová výzdoba tohto miesta. Krasové javy tu zjavne zúria
Na druhý deň nechávame bicykle odpočívať v kempe, vymenili sme ich za vibramky. Auto odstavíme v dedine Blato v strede ostrova a vyrazíme najprv smerom nadol k moru. Je tam vychýrená Odyseova jaskyňa. Podľa báje v nej Odyseus prežil sedem rokov v zajatí nymfy Kalypso po tom, čo pri neďalekom skalisku v mori jeho loď stroskotala. Jaskyňa je ukrytá v strmých skalách, po ktorých k nej treba zostúpiť. Posledný skalný stupeň prekonám pomocou lana, ktoré tu za tým účelom je, a už plávam do mohutnej skalnej brány. Zvláštny pocit plávať jaskyňou, nad hlavou náznaky kvapľov. Voda má neobvyklú zelenomodrú farbu od lomu svetla. Škoda, že Svaťa nezvládla ten posledný skalný stupeň do mora, zaslúžila by si tento jedinečný zážitok.
Vrátime sa nazad do Babino Polja a pokračujeme výstupom na najvyšší vrch ostrova Veliki Vrh, 517 metrov vysoký. Keďže naň stúpame od mora, výstup je to zaslúžený. Vrchol kopca nie je zalesnený, sú tu skaly – taký takmer alpský vrch. Výstup nie je triviálny, občas treba prekonať skalné prahy ľahkým lezením. Sme radi, keď sme na vrchole. Celý ostrov Mljet je pod nami, ďaleké výhľady. Dojem kazí len technické monštrum na vrchole, ale to je tu v Chorvatsku skoro na každom najvyššom ostrovnom kopci. Večer ešte pokus o kúpeľ v skalnatej zátoke pod Ropou – ako sa cez skaly dostať do mora sme vyriešili, od kúpania nás ale nakoniec odradilo množstvo malých medúz, ktorých tu je neúrekom. Už ma dnes jedna taká popŕhlila cestou z Odyseovej jaskyne, tak nemám chuť a odvahu medzi ne vliezť.
Posledný deň na ostrove ešte krátky výlet k jazeru / bažine pri obci Blato, potom zájdeme pozrieť do obce Pomena na západnom konci ostrova. Pomena je turistickým centrom Mljetu, odrazu je okolo nás úplne iný život než aký sme videli na celom ostrove. Reštaurácie, stánky, množstvo turistov. Pristávajú tu lode z Dubrovníka či iných miest na pobreží, ktoré ich sem vozia. Teraz sme pochopili, odkiaľ sa berú všetci tí ľudia v Národnom parku, keď je celý zvyšok ostrova ľudoprázdny. Úplne iný Mljet. Potom ešte posledný kúpeľ v mori pri dedine Kozarica, posledný zber bobkového listu tamtiež (tým sme sa toho roku zásobili bohato), posledná pečená ryba na obed a už nás trajekt odváža z ostrova.
Mljet je označovaný za jeden z najkrajších Jadranských ostrovov. Právom. Je tu pekná, takmer neporušená príroda, úžasný kľud. Ostrov je celý zelený, samé lesy – to vďaka vode, ktorej je tu dostatok. Taktiež nie je zďaleka tak poľnohospodársky využívaný ako iné ostrovy, kde prevažujú olivové sady a vinice. Keď som pred odchodom na na cestu zbieral na internete informácie, čítal som blog jedného mudrca, ktorý písal, že Mljet je ostrov pre snobov, že sú tu ceny o tretinu vyššie ako na pobreží. Nie je to pravda, ceny sú rovnaké, ak nie nižšie. Napríklad za tri noci v kempe na Mljete som zaplatil menej ako za jednu noc v kempe v Dubrovníku.