Serra Tramuntana

Malorka, 15. – 22. máj 2015

Serra Tramuntana je pohorie rozkladajúce sa nad severným pobrežím ostrova Malorka. Kopce dosahujú výšky do 1400 metrov, ale keďže sa dvíhajú priamo od mora, pôsobia mohutne. Nádherné, skalnaté vápencové hory.

Piatok 15. máj

Cesta na Malorku prebehla v pohode. Ani sme v Bratislave nezmeškali lietadlo (nastupovali sme doň úplne poslední), nepilotoval ho žiadny šialenec a dokonca ani pri pristátí v Palma de Mallorca neodlomil podvozok, ako s lietadlom švihol o zem (v živote som nezažil tak tvrdé a nešikovné pristátie). Že sme v Palme vidíme hneď, ako sme opustili letiskovú halu – všade naokolo palmy. Rozkošným úzkokoľajným vláčikom sa odvezieme do Solléru, mestečka v srdci Malorských hôr. Skalnatým štítom, obklopujúcich Sollér, dominuje mohutný, majestátny 1445 metrov vysoký Puig Major, najvyšší vrch ostrova (kvôli vojenskej základni na vrchole ale bohužiaľ pre turistov nedostupný). V záhradách citróny, pomaranče, mandarínky. Zvyšok dňa využívame na prehliadku malebného mestečka.

Sobota 16. máj

Autobus nás vezie kľukatou cestou do východiska dnešnej túry. Malorka je rajom bikerov, do dlhočizného kopca sa ich trápi neúrekom. Vodič autobusu s tým nemá problém, ruku na klaxón a predbieha aj v zatáčke. Radšej nedomyslieť, čo by nastalo, ak by išiel niekto oproti a ignoroval jeho zatrúbenie. To by sme asi boli smutní všetci. Vysadáme pri hostinci Escorca, odkiaľ sa začína zostupová cesta do rokliny Torrent de Paries. Je to druhá najväčšia roklina v južnej Európe – po krétskej Samarii, podľa znalcov je však táto krajšia. A hlavne náročnejšia, nevedie ňou žiaden chodník, balansujete po kameňoch a pri zdolávaní početných skalných stupňov sa nezaobídete bez základných znalostí horolezenia; krátke lano so sebou vám veľmi pomôže. Napriek obtiažnosti postupu roklinou som bol prekvapený, koľko turistov ňou prechádza, často nie veľmi zdatných. Potom to aj podľa toho vyzerá – v jednom ťažkom mieste, ktoré sa nedalo obísť, sme čakali takmer pol hodiny v rade, pretože ho zašprajcovala jedna pani. Hneď potom sme nasadili ostré tempo, aby sme početnú skupinu predbehli, pretože za nimi sa jednoducho ísť nedalo. Podobných ťažkých stupňov sme museli ešte zdolať mnoho, na dvoch z nich sme dokonca použili krátke lano, ktoré si so sebou nesieme. Po takmer štyroch hodinách v skutočne monumentálnej rokline nám vôňa mora ohlásila, že sa blížime k jej koncu. A potom sme vyšli do prekrásnej zátoky. Neskutočne modré more sa trieštilo o strmé skaly, nádherný pohľad. Sa Calobra, vyhlásená najkrajšia pláž ostrova.

Do Solléru sme sa chceli odviesť loďou. Mala odplávať o pol piatej, bolo dosť času. O štvrtej Jindro chytil akéhosi tušáka a so slovami „Pelé, já ti závidím tvúj klid“ zmizol v blízkej reštaurácii. Vrátil sa múdrejší o informáciu, že dnes pre vysoké vlny žiadna loď nepripláva a posledný autobus odišiel o tretej. Jediná možnosť, ako sa dostať do Solléru je taxík. Cena zaň je síce čertovsky vysoká, ale šliapať18 km pešo sa nám nechce. Dáme sa dokopy s dvomi Nemcami, ktorí majú rovnaký problém. Keď cenu rozdelíme na štyroch, bude sa to dať zniesť. Jindro vytáča číslo uvedené na stanovišti taxi, ale človek na druhom konci telefónu vie len veľmi mizerne po anglicky, dohodnúť sa je problém. Zoženieme po anglicky hovoriaceho Španiela ako tlmočníka a voláme znovu – na druhý pokus sa dozvedáme, že taxík nepríde, pretože taxikár nemá auto (!!!!). No fajn. Padla nám posledná možnosť, ako sa odtiaľto dostať. Neostáva nám iné, ako ísť na parkovisko a prosiť o pomoc ľudí v autách. Napodiv to nie je taký problém a o malú chvíľu sa už vezieme od mora na hlavnú cestu. Tam opäť stačí len zopárkrát mávnuť a vezieme sa do Solléru. Zisťujeme, že sa na Malorke dá veľmi dobre jazdiť stopom. Asi je to tým, že v autách poväčšine sedia dovolenkári a na dovolenke sú ľudia k sebe akosi vľúdnejší. Taktiež všetky autá sú tu z požičovne, tak sa nemusia báť, že by im ich stopári zašpinili.

Večer strávime v prístave Sollér, poslednou električkou (chodia tu staré električky ako voľakedy v Bratislave) sa odvezieme do mesta do nášho útulného penziónu Nadal.

Nedeľa 17. máj

Povzbudení včerajším úspešným autostopom dnes pokračujeme v tomto spôsobe dopravy. Ráno ideme na výpadovku s cieľom dopraviť sa k jazeru Cuber v centre hôr. V podstate dnes iný spôsob dopravy ani nie je možný – v nedeľu tu autobusy nechodia. Dnes to nie je až taká pohodovka ako včera, ale aj tak sa po cca pätnástich minútach vezieme. Zhodou okolností nám zastavujú Česi. Od jazera Cuber ideme pohodlnou cestou do sedla Coll de L Ofre, odkiaľ vystúpime na 1090 metrov vysoký vrchol L Ofre a ešte pred ním na susedný Puig de Franquesa. Z oboch vrcholov máme krásny výhľad na hory aj celý ostrov. Potom zostupujeme kaňonom Barranc de Biniaraix pohodlnou, kameňmi vydláždenou cestou. Kto vie kto a prečo vydláždil kilometre horského chodníka, od sedla až do dediny Biniaraix. Každopádne je to dokonalé technické dielo našich predkov. Z Biniaraix je to už iba na skok do Sollvéru. Dnes to bol veľmi vydarený, pekný deň.

Pondelok 18. máj

Lúčime sa s milým hostelom, autobusom sa presúvame do Llucu. Cestovanie ako v Bratislavskej MHD v rannej špičke – stojíš na jednej nohe aj to často nie na vlastnej, balansuješ v serpentínach. O desiatej nás privítal kláštor Lluc v krásnom prostredí medzi horami, pri ňom takmer prázdny príjemný camp za príjemnú cenu 5 € na noc. Pod olivou staviame stan a vyrážame na Puig Tomir (1103 m). Výstup vedie strmým žľabom, na dvoch skalných výšvihoch je zaistený oceľovým lanom a kramľami. Z vrcholu poprvýkrát vidíme najzápadnejšiu časť ostrova – skalnatý Cap Formentor. Zostup rovnakým žľabom, pod kopcom odbočujeme do skalného mesta neďaleko kláštora. Skaly, popri ktorých prechádzame, pri troche fantázie všeličo pripomínajú. Najznámejšia je kamenná ťava. Bohužiaľ nemáme veľa času obdivovať skalné útvary, ponáhľame sa do kláštora – mali sme informáciu, že v reštaurácii kuchyňa končí o ôsmej, a bez večere sa nám ostať nechce. Stihneme to len tak – tak, na naše prekvapenie však čašníci nosia jedlo ešte aj o pol desiatej, keď odchádzame. Nie všetkým informáciám v Španielsku je hodno veriť, problém je však v tom, že neviete ktorým.

Utorok 19. máj

Dnes je na programe najvyšší dostupný vrch ostrova – 1352 metrov vysoká Massanela. Tento výstup bol krajinársky pekný, ale na rozprávanie nezaujímavý – prosto deväťsto metrov hore, najprv lesom, potom po skalách, a zasa 900 metrov dole – najprv po skalách, potom lesom. Z vrcholu sme mali pod sebou celú Malorku, krásny výhľad, bohužiaľ sú ale od rána nad ostrovom mraky a tak je všetko šedé, zatiahnuté. Večer začína pršať, prší celú noc.

Streda 20. máj

Ráno síce neprší, nad ostrovom však visia ťažké mraky, zahaľujúce vrcholy hôr. Na kopce sa dnes pomyslieť nedá, ideme na prechod pod horami do mestečka Pollenca. Naspäť chceme autobusom, to ale akosi nevyšlo – autobus asi nešiel, a ak áno, nie je nám známe kade a odkiaľ; zo zastávky, na ktorú nás všetci v meste posielali určite nie. Opäť prichádza ku slovu autostop. Začína sa tak, ako sme zvyknutí – vezieme sa na prvé mávnutie. Bohužiaľ len asi 5 kilometrov za Pollencu. Tu sa karta obrátila. Do Llucu veľa áut nechodí, a čo ide, nezastaví. Nikomu nepríde ľúto dvoch zmoknutých horalov pri ceste. Začíname už byť nervózni. Až po hodine a pol nám konečne zastaví mladý nemecký pár a odváža nás do Llucu.

Štvrtok 21. máj

Opäť prší celú noc. Ešte že pred poludním sa na hodinku cez mraky prederie slniečko, aby sme sa aspoň trochu osušili. Doobeda sa venujeme prehliadke kláštora a jeho blízkeho okolia, o trištvrte na dvanásť sadáme do autobusu smer Palma. Celé popoludnie strávime prehliadkou hlavného mesta Malorky, posledným autobusom sa presúvame na letisko, kde strávime nepohodlnú noc. V skorých ranných hodinách už stúpame do mrakov nad ostrovom a mierime k domovu.

Aká je Malorka? Je to ostrov blankytne modrého mora a strmých pobrežných útesov. Je to ostrov s prekrásnymi skalnatými horami, v ničom nezaostávajúcimi za alpskými velikánmi. Je to ostrov s rozvinutou infraštruktúrou, pripravený zarobiť na turistoch. Je to ale aj ostrov nekonečných plotov a kráľovstvo súkromného vlastníctva pôdy; ak si majiteľ pozemku povie, že na ňom nechce cudzích ľudí, jednoducho ho oplotí a potom máte turisti smolu – na ten ktorý kopec sa už nikdy nedostanete. Alebo si pri bráne postaví kasu a vyberá poplatok za prechod pozemkom, ako je to napríklad pod Massanellou.

Ale ak by vám niekto vravel, že je Malorka ostrovom slnka, neverte mu. My sme boli na Malorke týždeň, z toho bolo iba dva dni celý deň pekne. Viac bolo takých dní, kedy zapršalo.

Pelé

Fotografie môžete nájst na našej stránke Picasa.