Island

Islandská sága august 2019

Na začiatku augusta 2019 sme sa s Borisom vybrali na Island a urobili tam desať pekných výletov. Na štyri výlety sme vyrazili z Reykjavíku a šesť výletov sme si urobili v rámci cesty okolo Islandu. Najazdili sme pri tom asi 2 000 kilometrov na dvoch požičaných autách a nachodili asi 150 kilometrov.

Island je ostrovný štát, v ktorom žije 340 000 obyvateľov, jeho rozloha je 102 000 km², to je asi ako dve Slovenská, na ostrove je 800 geotermálnych oblastí a 7 000 termálnych prameňov, niekoľko činných sopiek a 11 % územia ostrova pokrýva ľadovec. Najrozšírenejšími cicavcami na Islande sú ovce, po nich nasledujú ľudia a kone. Z rastlinstva sú na Islande zastúpené najmä machy – asi 600 druhov a lišajníky – asi 700 druhov. Pôvodné lesnaté porasty vyrúbali prví obyvatelia ostrova a od tej doby sa žiadne väčšie lesy nepodarilo vysadiť. Z pôvodných lesov sa tu vyskytujú prevažne polárne vŕby a nízke brezy. V posledných troch desaťročiach sa začínajú vysádzať aj lesy, najmä ihličnatými stromami a brezami, ktoré majú svoj pôvod na Aljaške. Stromy sa vo veľkom počte vysádzajú aj v mestách.

Islandská príroda a krajina je úplne iná než akú som mal možnosť doteraz spoznať. A akí sú  Islanďania? Počas nášho pobytu som u nich najviac ocenil ich pohodu, pragmatický prístup k riešeniu každodenných životných problémov a ochotu pomáhať alebo poradiť.

 

1. deň, Zlatý trojuholník a kráter Kerid

V Keflavíku sme pristáli v noci z prvého na druhého a po polhodinovom čakaní pri batožinovom páse sme pochopili, že batožina s nami nepriletela. Bol to problém, lebo od 2. 8. sme mali rezervovanú Daciu Duster s náhonom na všetky štyri kolesá a plánovali sme dvojdňový výlet do Landmannalaugaru (Dúhové hory), ktoré sú prístupné len pre terénne autá. K autu sme sa dostali, ale k našej batožine so stanom, karimatkami a spacákmi nie a tak sme si museli nájsť náhradný program.

Vyrážame preto do Thingvellíru, po ceste okolo jazera Thingvallavatn. Thingvellir je historické miesto, kde sa od roku 930 do roku 1789 schádzal islandský parlament Althing (snemovná lúka). Leží na geologickom rozhraní medzi Európou a Amerikou. Kontinentálne platne sa od seba neustále vzďaľujú a vytvárajú tak dobré podmienky na prienik lávy na zemský povrch a na sopečnú činnosť. Na tomto mieste vznikli výrazné široké pukliny, najznámejšia je Allmanagjá. Výrazné skalné útvary, lávové polia s puklinami naplnenými priezračnou vodou a panoráma horských hrebeňov v pozadí tu vytvorili romantické miesto, zaujímavú krajinu. Chápem Islanďanov prečo sa pred tisíc rokmi rozhodli, že práve tu budú mať svoj parlament. Dnes sa však Althing schádza v kamennej budove v Reykjavíku.

Ďalej pokračujeme okolo jazera Thingvallavatn ku geotermálnym prameňom v lokalite Geysir. Ten už niekoľko rokov nevystrekuje horúcu vodu, ale dal meno všetkým takýmto útvarom na svete. V polovici devätnásteho storočia vraj chŕlil vodu až do výšky 170 metrov. K životu ho možno znovu prebudí geotermálna aktivita v podzemí.

Len pár kilometrov za geotermálnou oblasťou Geysir je vodopád Gullfoss (Zlatý vodopád), ktorý má dva stupne a je jedným z najmohutnejších, najkrajších a najnavštevovanejších vodopádov na Islande. Okruh Thingvellir, Geysir a Gullfoss sa nazýva Zlatý trojuholník a nájdete tu davy turistov. Pri vodopáde Gullfoss sme mali možnosť prvýkrát na Islande vidieť dúhu. Pre jej vytváranie sú na Islande dobré podmienky. Slnko nevystupuje počas dňa vysoko nad obzor a mnohé vodopády tvorbou jemnej vodnej hmly ako aj časté daždivé prehánky vytvárajú vhodné podmienky na vznik tohto javu.

Cestou späť do Reykjavíku sme sa vybrali smerom na mesto Selfoss. Z cesty bolo na ľavej strane v diaľke vidieť masív sopky Hekla, asi najznámejšej aktívnej sopky na Islande. Je vysoká 1 491 metrov a v minulosti ju považovali za bránu do pekla. Od roku 874, t. j. od založenia Reykjavíku vybuchla asi 20-krát. Posledná erupcia bola 26. februára 2000. Asi 20 kilometrov pred mestom Selfoss sa nachádza kráter Kerid. Ide o 55 metrov hlboký kráter, ktorý vznikol asi pre tritisíc rokmi. Je to jeden z niekoľkých kráterov na Islande s jazerom vo vnútri kráteru. Hľadať si nocľah bez rezervácie v Reykjavíku nie je jednoduché, nakoniec sme si ho našli v tom istom hosteli ako predchádzajúcu noc.

 

2. deň, Polostrov Reykjanes

Už v predchádzajúci deň nám volali zo spoločnosti Eurowings, že naša batožina ostala vo Viedni a že nám ju čo najskôr pošlú do Keflavíku a tak sme si naplánovali na tento deň trasy tak, aby sme sa po obede vracali do Reykjavíku cez Keflavík, to znamená smerom na juhozápadný cíp polostrova Reykjanes.

Našou prvou zastávkou bola geotermálne oblasť Krýsuvík – Seltún neďaleko jazera Kleifarvatn s množstvom bahenných jazierok a výverov pary. Ide o lokalitu, kde Islanďania robili prvé podzemné vrty. Už v druhej polovici 18 storočia sa tu pokúšali získavať síru a tepelnú energiu. Najhlbší vrt v tejto lokalite dosahoval až 230 metrov a od polovice 20. storočia poskytoval veľké množstvo horúcej pary. V roku 1999 však vybuchol a vznikol kráter viditeľný dodnes. Neďaleko krátera po vybuchnutom vrte možno nájsť pozostatky bývalej obce Krýsuvík, ktorá sa v druhej polovici 20. storočia vyľudnila. Zaniknutých obcí a poľnohospodárskych fariem je na Islande veľké množstvo. Riedko osídlená islandská krajina sa ešte viac vyľudňuje a obyvatelia sa koncentrujú najmä do oblasti na juhozápade Islandu v zálive Faxafloí, kde je vďaka pôsobeniu Golfského prúdu aj najpriaznivejšia klíma. V tejto lokalite sa nachádzajú tri najväčšie islandské mestá: Reykjavík (120 000 obyvateľov), Kópavogur (27 000 obyvateľov) a Hafnarfjörður (24 000 obyvateľov) a žije v nich polovica obyvateľov Islandu. Okolo zálivu sú však aj ďalšie veľké mestá, napríklad Keflavík, Akranes, Borgarnes, Mosfellsber a ďalšie, v ktorých žijú spolu dve tretiny obyvateľov Islandu.

Ďalšou lokalitou, ktorú sme navštívili bol Gunnuhver (Gunnin horúci prameň), asi 20 metrov široký kráter chŕliaci s mohutným dunením a syčaním horúcu paru. Pomenovaný je po dievčine Gunne, ktorá vraj nebola schopná platiť nájomné, domáci jej preto zobral posledný hrniec, v ktorom si varila a ona potom zošalela a umrela (asi aj od hladu). Jej duch sa po jej smrti znovu objavil, začal strašiť a mnohí ľudia, ktorí sa s ním stretli tiež zošaleli a umreli. Domáci sem preto povolali pastora, ktorý vedel čarovať. Ten ducha nešťastnej dievčiny Gunnu zhodil do krátera, ktorý po nej pomenovali Gunnuhver. Zvuky bublajúceho blata a syčiacej pary sú vraj plačom nešťastného strašidla, ktoré ostalo uväznené v kráteri. Neďaleko tohto krátera sú ďalšie krátery a nová geotermálna elektráreň, ktorá zásobuje elektrinou a teplom okolité mestá. Neďaleko tejto lokality (asi 15 kilometrov od Keflavíku) sa nachádza ďalšia geotermálna elektráreň a pri nej vybudovali aj prírodné kúpalisko s horúcou vodou obsahujúcou zlúčeniny síry. Kúpalisko dostalo názov Modrá lagúna a sú pri ňom vybudované aj ďalšie kúpeľné atrakcie. Vstupné za namočenie sa do sírovej vody je 80 eur (údaj z augusta 2019).

Neďaleko geotermálnej oblasti Gunnuhver, na juhozápadnom cípe polostrova Reykjanes postavili v roku 1878 najstarší maják na Islande. V roku 1905 však tento maják zničilo zemetrasenie. Na kopci ďalej vo vnútrozemí postavili v roku 1908 nový maják, ktorý tam svieti dodnes a je to najstarší slúžiaci maják na Islande. Toto miesto tvoria rozoklané útesy s rozpadajúcimi sa šesťbokými čadičovými balvanmi. Hniezdi tu veľké množstvo čajok. V hojnom počte tu sídli ešte jeden druh vodného vtáka – rybár dlhochvostý (Sterna paradisaea). Ide o vtáka, ktorý je rekordérom v migrácii keďže zimuje až v Antarktíde. Vedci viacerým rybárom dlhochvostým pripevnili na telo geolokátory. Vďaka týmto zariadeniam sa zistilo, že niektoré rybáre dlhochvosté preleteli na svojej migračnej trase priemerne až 90 000 kilometrov. Tým sa stali rekordérmi medzi všetkými migrujúcimi živočíchmi. Jeden z nich dokonca preletel takmer 96 000 kilometrov. Svoje hniezda si robí rybár na zemi a my sme sa okolo týchto hniezd s mladými vtákmi pohybovali, ich rodičia na nás preto útočili a boli vhodnými objektmi na fotenie. Škoda, že neboli dobré svetelné podmienky.

Od najstaršieho majáku na Islande smerujeme na letisko do Keflavíku, kde nás už (na šťastie) čaká naša stratená batožina. Aj s batožinou prichádzame opäť do hostela Busstop, kde už majú postele len za 40 euro, našťastie jeden pár je v dvojposteľovej izbe, v ktorej si vybalíme našu tašku, potom sa osprchujeme a v sobotný podvečer vyrazíme do ulíc Reykjavíku. Našim hlavný cieľom je kostol Hallgrímskirkja.

Kostol je hlavnou dominantou Reykjavíku. Vysvätili ho v roku 1986 a pomenovali ho po pastorovi Hallgrímuru Péturssonovi (1614-1674), známemu autorovi islandských cirkevných hymnických piesní. Vraj ich pozná každý Islanďan. Architektúra kostola je inšpirovaná šesťhrannými čadičovými stĺpmi, veža kostola je vysoká 75 metrov, vnútri je organ s 5 275 píšťalami a takmer žiadna výzdoba. Po prehliadke kostola a výstupe na vežu sa ešte prejdeme centrom Reykjavíku smerom k prístavu a k novej budove opery Harpa, dáme si výborný baraní hotdog a ideme spať.

 

3. deň, vodopád Glymur

Ráno sme vrátili Daciu Duster a na parkovisku neďaleko hlavnej autobusovej stanice sme si prebrali ďalšie auto – Volkswagen Polo, vraj najlacnejšie aké Boris na webe našiel. Požičali sme si so ho od súkromného majiteľa, ktorý nám len poslal sms správu so súradnicami, kde auto nájdeme. Auto bolo vyrobené v roku 2007, malo najazdených viac ako 250 000 kilometrov, neblikala mu ľavá predná smerovka, nesvietila palubná doska a chýbala mu nádržka ostrekovača. Prešli sme s ním celý islandský okruh a ešte aj nejaké ďalšie trasy, spolu asi 1 500 km. 

Na nedeľu sme si naplánovali výlet k vodopádu Glymur, k najvyššiemu vodopádu na Islande, ktorý padá do hĺbky viac ako 190 metrov. Leží na sever od Reykjavíku na konci fjordu Hvalfjordúr v údolí Botnsdalur a vytvára ho rieka Botnsá. Aby sme sa dostali k vodopádu musíme prejsť cez jaskyňu a po vratkom kmeni aj ponad rieku Botnsá. Boris ma pri tejto činnosti fotil a nevedel, či má fotiť alebo mi ísť na pomoc. Vraj som na tom kmeni robil všelijaké divné „opičky“. Na fotke to tak dramaticky nevyzerá, ale v istej chvíli som si už vyberal miesto v rieke, kde by som dopadol bez najmenšej újmy na zdraví. Vystúpili sme až nad vodopád, kde sme prebrodili rieku Botnsá a pre istotu sme sa obaja pri brodení vyzuli, aj keď pár maníkov nám predviedlo brilantný spôsob ako prebrodiť rieku aj vo vibramách. Zostup k autu bol celkom príjemný po zvetraných lávových poliach zarastených trávou, spoločnosť nám robili pasúce sa ovce. Bola nedeľa a medzi turistami bolo aj veľa rodín s deťmi, asi turisti z Reykjavíku.

Po zostupe k autu sa vydávame ešte k dvom vodopádom – Hraunafossar a Barnafoss do vedľajšej doliny, obidva sú blízko cesty, ale musíme prejsť asi 60 km po šotolinovej ceste. Vodopád Hraunafossar je zaujímavý tým, že  vyteká akoby zo svahu. Vodopád Barnafoss je pár sto metrov nad  ním a vytvára ho dravá ľadovcová rieka, ktorá tečie z neďalekého veľkého ľadovca Langjókull. V tejto oblasti sa nachádza aj ľadovec, vlastne nachádzal sa, s krátkym menom Okjókull, ktorý sa vďaka globálnemu otepľovaniu už roztopil a Islanďania na mieste, kde sa nachádzal postavili pomník. Zastavujeme sa tiež pri farme Reykholt, kde je malý termálny bazén a replika obydlia, v ktorom žil stredoveký politik a spisovateľ, autor veľkého množstva islandských ság Snori Starluson (1179-1241), ktorého v tomto bazéne zavraždili. Je tu aj veľká farma so skleníkmi a na parkovisku je kôš s čerstvými paradajkami a uhorkami s nápisom koľko islandských korún je treba nechať v kasičke za jednu uhorku, prípadne za jednu paradajku. Bolo to jediné miesto na Islande, kde sa nedalo platiť kartou. Počas celého nášho pobytu sme si žiadne islandské koruny nevymenili všade sme platili kartou, ešte aj na WC v budove opery Harpa. Po ceste späť sme videli pri ceste ovce. Odfotil som skupinku oviec, ktoré chceli prejsť cez cestu, boli tri a zaujímavé je, že to bol najčastejší počet oviec, ktorý sme pri cestách na Islande vídavali – jeden baran a dve ovce. Okolo deviatej večer sme späť v Reykjavíku. Prechádzame do iného hostela, viac v centre, ktorý Boris rezervoval už zo Slovenska.

 

4. deň polostrov Snefellsnes

V posledný deň úvodnej časti nášho pobytu v Reykjavíku sme sa rozhodli pre výlet na polostrov Snefellsnes, k sopke a k ľadovcu Snefellsjókull. Včera sme sa vracali zo severu do Reykjavíku okľukou okolo fjordu Hvalfjordúr, lebo sme chceli ušetriť 10 euro za poplatky za tunel popod fjord, ale večer Boris zistil, že poplatky za tunel sa už od tohto roku nevyberajú. Tunel postavili pred jedenástimi rokmi a štát Island občanom sľúbil, že poplatky bude vyberať desať rokov a svoje slovo dodržal. Ideme teda na sever už cez tunel a trúfame si aj na dlhšiu takmer 400 km trasu tam a späť.

Cesta vedie po pobreží zálivu Faxaflói, asi najhustejšie obývanej časti Islandu. Už za mestom Borgarnes sa nám ukazuje sopka Snefellsjókull ktorá je na konci polostrova Snefellsnes a jej výška je 1 446 metrov, vrchol sopky je pokrytý ľadovcom. Táto sopka je známa z knihy Julesa Verna Cesta do stredu Zeme. Prechádzame pobrežnou zelenou krajinou, v ktorej je zhruba na každom piatom až desiatom kilometri farma, pri ceste sa pasú ovce a kone, pri farmách aj kravy. Zastavujeme sa v zálive, v ktorom možno vidieť na pobrežných skalách vyhrievajúce sa tulene a už takmer pod sopkou odbočujeme do rybárskej osady Arnarstapi. Tá je známa rozoklaným skalným pobrežím a hniezdami vodných vtákov. Na útesoch hniezdia čajky a na zemi pri pobreží opäť rybáre dlhochvosté, s ktorými sme sa stretli aj na polostrove Reykjanes. Je krásny deň, dobré podmienky na fotenie, vtákov je mnoho a tak si fotím mláďatá aj rodičov, ktorí na nás s Borisom útočia tak ako aj na polostrove Reykjanes a predvádzajú sa tak pred fotoaparátom.

Zastavíme sa ešte pri Lóndrangare, čo sú dva skalné piliere na pobreží mora, ktoré vznikli ako pozostatok po výbuchu sopky asi 10 km západne od Arnarstapi. Vystúpime aj na vedľajší kráter sopky Snefellsjókull – Saxhóll, ktorý sa nachádza na najzápadnejšom cípe polostrova Snefellsnes. Pri pohľade z kráteru smerom na západ sa nám zdá, že v diaľke tesne nad horizontom morskej hladiny vidíme nejaké hory, žeby Grónsko? To je odtiaľto vzdialené viac ako 250 km.

Naspäť sa vraciame severnou časťou polostrova Snefellsnes, s krátkou zastávkou pri menšom jazierku neďaleko mesta Olafsvík, kde si dáme neskorý obed za prítomnosti okolo nás poletujúcich a pištiacich rybárov dlhochvostých. Pár zaujímavostí o mestečku Olafsvík: Napriek tomu, že je široko ďaleko jediným väčším mestom, nemá ani 1 000 obyvateľov, má však bohatú históriu, je to prvé mesto na Islande, ktoré získalo od dánskeho kráľa obchodnú licenciu v roku 1687. Futbalový klub Vikingur Olafsvík hrá od roku 2013 v najvyššej islandskej futbalovej lige a má štadión s kapacitou 1 130 divákov, viac ako je obyvateľov v meste. Prešli sme cez mesto Olafsvík a stúpame do kopcov smerom na juh. Obišli sme tak sopku Snefellsjókull dookola a cez sedlo vo výška cca 500 metrov nad morom ideme späť k južnému pobrežiu polostrova a vraciame sa do Reykjavíku.

 

5. deň Brána do Islandu

Ráno sa pobalíme a opúšťame Reykjavík po južnom pobreží Islandu smerom na východ po ceste číslo 1, známej ako Hringvegur. Prvé väčšie sídlisko smerom na východ je Hyeragerdi (na islandské pomery veľké mesto, podľa wikipédie má až 2 400 obyvateľov). Je tu veľká geotermálna zóna, s teplým potokom, v ktorom sa kúpu aj turisti a so skleníkmi, vraj až 20 % všetkých skleníkov na Islande je práve tu. Je tu aj geotermálna elektráreň, ktorá zásobuje elektrinou a teplom Reykjavík aj ďalšie mestá v okolí. Aj napriek tomu, že mi Miro Sido odporúčal kúpanie sa v tomto potoku, keď som uvidel veľké davy turistov tiahnuce dolinou popri potoku smerom k teplým prameňom upustil som od zámeru okúpať sa tu.

Asi sto kilometrov od Reykjavíku už z diaľky vidíme Seljalandsfoss, prvý veľký vodopád pri ceste Hringvegur z Reykjavíku smerom na východ. Padá z výšky 60 metrov a ide vlastne o niekoľko vodopádov. Ten najväčší z nich ponúka návštevníkom možnosť prejsť sa medzi padajúcou vodou a skalou, z ktorej padá. Vyskúšali sme si to a bol to zaujímavý zážitok. Vodopád vytvára rieka Seljalandsá, ľadovcová rieka, ktorá vzniká pod ľadovcom Eyjafjallajökull, ktorý je súčasne aj aktívnou sopkou. Tá je známa svojou erupciou z roku 2010, bol to posledný väčší sopečný výbuch na Islande.

Pokračujeme na východ a blížime sa k ďalšiemu známemu vodopádu Skógafoss. Keď sme však pri ňom husto prší a Boris odporúča pokračovať ďalej a tak sa zastavujeme až na útese Dyrhóley, ktorý čnie asi 120 metrov nad morskou hladinou. Je na ňom maják a je odtiaľto krásny výhľad na známu Čiernu pláž. Útes končí v mori skalným oknom, ktoré nazývajú aj Brána do Islandu. Na útese hniezdi množstvo vodných vtákov, medzi nimi aj vzácny mníšek (známejší pod českým názvom papuchálek). Niekoľkých papuchálkov vidím lietať nad vodnou hladinou, jeden dokonca pristáva na útese pár metrov odo mňa, odfotiť sa mi ho však nepodarí. Z útesu Dyrhóley vidieť aj pokračovanie Čiernej pláže smerom na východ, k útesu nad mestečkom Vík. Túto časť pláže nazývajú Reynisfjara Beach. Skaly vyčnievajúce z mora neďaleko skalného útesu zo svetlých bazaltových lávových stĺpov sú vraj skamenelí trollovia. Skameneli preto lebo sa nestihli vrátiť do svojich obydlí (čo by mali byť iné skaly) pred východom slnka a keďže trollovia môžu zo skál vychádzať len v noci, skameneli.

Z útesu Dyrhóley prechádzame na pláž Reynisfjara Beach. Reynisdrangar sú svetlé bazaltové stĺpy útesu tesne nad plážou a sú obvešané deťmi a mladými dievčatami, ktoré tu v krásnych farebných róbach pózujú pred množstvom fotografov. Prebrodím sa čiernym mäkkým pieskom, čo najbližšie ku skamenelým trollom, aby som si týchto nešťastníkov zvečnil. Keďže sme len kúsok od mesta Vík, v ktorom je kemp, rozhodujeme sa ísť tam, aby sme si v kľude postavili stan. K vodopádu Skógafoss sa plánujeme vrátiť ďalší deň.

Do kempu prichádzame okolo šiestej podvečer, je to ešte zjavne skoro a môžeme si bez problémov vybrať miesto, kde chceme postaviť stan. Už neprší a tak staviame stan a odchádzame na pivo do neďalekého nákupného centra, ktoré nás prekvapuje svojou veľkosťou, veď Vík je malé mesto, má len 500 obyvateľov. Ale keďže v okolí 70 km nie je žiadne väčšie mesto je to pre turistov významná zastávka na ceste č. 1 smerom na východ, preto aj to veľké nákupné centrum, kemp, veľké množstvo hotelov a penziónov, informačné centrum, futbalové ihrisko, športová hala a krytá plaváreň. Vík je súčasne aj najjužnejším islandským mestom. Do kempu sa vraciame okolo desiatej hodiny večer. Ešte je svetlo a náš stan – v čase keď sme ho stavali osamotený – sa tiesni medzi ďalšími, odhadujem asi päťdesiatimi stanmi. Kemp zjavne „praská vo švíkoch“, karavanov a obytných aut je v ňom omnoho viac ako stanov.

 

6. deň lagúna Jókullsarlón

Ráno je vlhko a jemne mrholí, rozhodneme sa nezložiť stan, nechávame ho v kempe, skromne sa naraňajkujeme a vyrážame po ceste Hringvegur naspäť smer Reykjavík k vodopádu Skógafoss, ktorý sme cestou sem vynechali. Je to mohutný vodopád padajúci z výšky 60 metrov a podľa povesti je v skale za vodopádom poklad, ktorý sem ukryl jeden z prvých islandských osadníkov. Chodníčkom sa dá vyjsť aj na vyhliadku nad vodopád, neváhame a šliapeme hore v dave veľkého množstva turistov. Je pod mrakom, ale práve keď sme hore sa na chvíľu ukáže slnko a nad vodopádom môžeme pozorovať  krásnu dúhu. Spokojní sa vraciame dole medzi davy turistov a snažíme sa zistiť kade sa ide k ďalšiemu vodopádu, ktorý je asi dva kilometre ďaleko. Tento vodopád je známy tým, že sa dá prejsť medzi skalnou stenou a jeho vodným prúdom, podobne ako aj pri vodopáde Seljalandsfoss. Sem už chodí len málo turistov, ale prechádzka poza padajúcu vodu je aj tu zaujímavým zážitkom.

Naše rozhodnutie neskladať ráno stan sa ukázalo ako prezieravé, do kempu sa vraciame pred obedom a zisťujeme, že náš stan je už suchý. Poskladáme ho, urobíme si polievku a vyrážame ďalej na východ, vlastne na severovýchod, keďže sme v najjužnejšej osade na Islande. Čaká nás cesta k najväčšiemu islandskému ľadovcu Vatnajókull. Ten zaberá asi 8 % plochy Islandu a má asi 20 splazov, ktoré majú svoje vlastné mená. Jeden z najznámejších splazov je neďaleko turistického centra Skaftafell, odkiaľ sa dá po horskom hrebení vystúpiť pomerne vysoko k ľadovcu a pozorovať ľadovec v doline, prípadne sa vybrať priamo na ľadovec. Neďaleko Skaftafellu sa nachádza aj najvyšší kopec na Islande vysoký viac ako 2 100 metrov. Pár kilometrov pred Skaftafellom prikazujem Borisovi zastať, aby som si mohol odfotiť zaujímavú scenériu blížiaceho sa dažďa a strmých horských hrebeňov. Na parkovisku, kde sme zastavili stopuje aj mladý pár – Ruska a Angličan, majú veľmi veľké batohy a keďže sa blíži aj dážď berieme ich do kempu Skaftafell.

Po tom ako sme vysadili stopárov dávam Borisovi príkaz, aby sa predral cez prichádzajúci dážď k ľadovcovej lagúne Jókullsarlón, ale ten dážď sa mi nepáči. Boris ma však poslúchol a predral sa cez dažďovú prehánku do lepšieho počasia, v zmysle hesla: „Nepáči sa vám islandské počasie? Tak počkajte 15 minút.“ K lagúne Jókullsarlón sa blížime už za jasného počasia. Z lagúny vyteká rieka Jókullsá, pomerne vodnatá rýchlo tečúca rieka, ale asi najkratšia rieka na Islande, po ktorej plávajú kusy ľadovca do mora. Morský príboj však vracia rozlámané kusy ľadovca na pláže s čiernym pieskom po oboch stranách ústia rieky. Roztápajúce sa kusy ľadovca na čiernej pláži vytvárajú zaujímavé kompozície.

Nabažili sme sa ľadovcových úlomkov na pláži a pokračujeme medzi ľadovcom Vatnajókull a morom ďalej smerom na severovýchod Islandu. Blíži sa večer a tak sa otáčame k ľadovcu, tabuľa pri ceste nás informuje, že na farme pod kopcom sa môžeme ubytovať. Na farme sú dva domy, žijú tu dve rodiny, kedysi v minulosti turistov aj ubytovávali, teraz to už však nerobia. Odporúčajú nám ísť vyššie do doliny popri ľadovcovej rieke, kde si môžeme nájsť miesto na stanovanie. Boris sa prepletá rozbitou cestou cez lávové pole, mám obavy o naše auto, Polo však vydržalo až k lúčke s nádherným hrubým a mäkkým machom, na ktorom si staviame stan. Ešte krátka prechádzka k ľadovcovej rieke a ideme spať. Spolu s ovcami vo veľkom počte sa pasúcimi na okolitých svahoch.

 

7. deň kostol z Hriňovej

Ráno vstávame pred šiestou, bez raňajok skladáme stan a pokračujeme ďalej. Ovce ležia na ceste od farmy smerom k hlavnej ceste a mám pocit, že sme ich zobudili. Kúsok ďalej po hlavnej ceste sa hneď pri ceste pasie stádo koní. Tých je na Islande tiež veľké množstvo a spolu s ovcami sú vzácnymi zástupcami cicavcov v islandskej prírode. Okrem oviec a koní na Islande už nájdete z cicavcov len kravy, psy, mačky a králiky, ale len v blízkosti fariem a osád. Na severozápade Islandu sa ešte vyskytujú polárne líšky, ktoré sa sem dostali po ľade z Grónska a na východe Islandu soby, ktoré sa Vikingovia pôvodne snažili domestikovať, ale nepodarilo sa im to. V minulosti vraj z času na čas na Island prišli aj ľadové medvede, tiež z Grónska. Keďže Islanďania sa venujú chovu oviec už stovky rokov a ovce sa stali pre medvede vítanou pochúťkou, prehrali tieto veľké biele dravce boj s iným predátorom – človekom. Soby som na Islande nevidel, akurát v tento deň som pri ceste videl dopravnú značku: „Pozor soby“.

Tesne pred mestom Hofn odbočujeme k ľadovcovému splazu Hoffelsjókull. Slnko je ešte nízko nad obzorom a spolu s mrakmi a sivočiernym kopcom vytvára zaujímavú kompozíciu so zelenými lúkami okolo niekoľkých tunajších fariem, ktoré lákajú turistov aj na termálne kúpalisko. Ľadovcový splaz Hoffelsjókull – zrejme pod vplyvom globálneho otepľovania – začína v posledných rokoch vytvárať podobnú lagúnu ako Jókullsarlón.

Pokračujeme ďalej okolo mesta Hofn, ktoré je centrom juhovýchodného pobrežia Islandu, má 1 700 obyvateľov a pri meste je aj letisko s betónovou dráhou. Raňajky, islandské hotdogy s párkami z baranieho mäsa, karamelizovanou cibuľkou, s islandským kečupom, prípadne horčicou a kávu si dávame až v meste Djúpivogur. V reštaurácii sedí hosť s notebookom a miestny policajt s ďalšími dvoma domácimi. Všetci prítomní v reštaurácii sa s nami pozdravili, tiež servírka – Poľka. Odtiaľto sa dá dostať loďou na ostrov Papey. Na ňom žili už pred príchodom Vikingov írski mnísi a nachádzajú sa tam pozostatky najstaršieho kostola na Islande. Keď sa mnísi dozvedeli o príchode Vikingov na Island, opustili ostrov a vrátili sa domov do Írska.

Z  Djúpivoguru pokračujeme ďalej okolo fjordu Benufjordur, je tu hodne poľnohospodárskych fariem, a vo fjorde aj veľká rybia farma. Cesta ďalej pokračuje okolo troch menších fjordov až prichádzame do mesta Reydarfjordur na konci rovnomenného fjordu. V tomto meste sa nachádza drevený rímskokatolícky kostol, ktorý postavili v Hriňovej. Potom ho Hriňovčania  rozobrali, jednotlivé časti kostola naložili na loď a opäť ho postavili tu. K rímskokatolíckemu náboženstvu sa na Islande hlási len asi 15 000 obyvateľov. Islandský biskup je pôvodom Slovák, sídli v Reykjavíku a dôvod prečo Hriňovčania postavili kostol práve tu je komunita katolíkov, ktorá tu žije. Reydarfjordur je jedno z najväčších sídiel východného Islandu, žije tu viac ako 2 200 obyvateľov a patrí medzi niekoľko málo islandských miest, v ktorých počet obyvateľov stúpa (trvale stúpa počet obyvateľov len v Reykjavíku a na severe Islandu v Akureyri a v aglomerácii okolo týchto dvoch miest). Kostol je na západnom okraji mesta a je voľne prístupný.

Pri našom príchode do Reydarfjorduru sa rozpršalo. Ďalej pokračujeme v daždi cez tunel a široké údolie do mesta Egilsstadir (2 300 obyvateľov), ktoré sa považuje za centrum východného Islandu. Upúšťame od zámeru pozrieť si mesto lebo husto prší a pokračujeme cez sedlo v nadmorskej výške asi 650 metrov do mesta Seydisfjordur, ktoré leží pri fjorde rovnakého mena. Tu by nás mal čakať Borisov kamarát, ktorý pracuje v miestnom hoteli. Po príchode do centra  Seydisfjorduru sa mu Boris snaží dovolať a posiela mu tiež sms-ku o našom príchode a našej polohe. Na tieto jeho podnety neprichádza nijaká odpoveď a tak sedíme v aute na parkovisku a obedujeme z vlastných zásob. Zrazu Boris povie: „Aha Dušan!“ a ukáže prstom na čašníka, ktorý obsluhuje hostí na verande hotela naproti. Zvítame sa s Dušanom a dozvieme sa, že si nemohol zobrať dovolenku a že bude v práci asi do deviatej večer, aby sme sa teda ubytovali v dome u jeho domácej a aby sme si urobili výlet do blízkeho okolia, odporúča nám vodopády Vestdalsfossar.

Vodopády sú pekné a v ich blízkosti nájdeme aj opustenú farmu a veľké vrakovisko so starými autami a poľnohospodárskymi mechanizmami. Takýchto vrakovísk som na Islande videl niekoľko, ale toto bolo najväčšie. Islanďania zjavne nemajú systém na likvidáciu áut a poľnohospodárskych strojov. V týchto miestach by sa podľa informačnej mapy z centra mesta mal nachádzať aj kameň, v ktorom sídlia neviditeľné bytosti – trollovia. Hľadaniu kameňa sme sa venovali asi hodinu, ale nepodarilo sa nám ho nájsť. Do Seydisfjorduru sa vraciame asi o ôsmej večer, stále drobno, ale vytrvalo prší.

Seydisfjordur je rybárska osada s asi 700 obyvateľmi, so starými drevenými domami, s pekným dreveným Modrým kostolom a s veľkým prístavom, do ktorého z času na čas priplávajú veľké výletné lode. Raz do týždňa, v stredu ráno, sem pripláva veľký trajekt Norröna (viď: https://en.wikipedia.org/wiki/MS_Norr%C3%B6na#/media/File:MS_Norr%C3%B6na.01.jpg). Štartuje z Hanstholmu v Dánsku, pokračuje do Scrabsteru v Škótsku, potom do Tórshavnu na Faerské ostrovy, odtiaľ do Bergenu v Nórsku a v stredu ráno je v Seydisfjordure.

Večer pred desiatou prichádza Dušan z práce, s Borisom idú na pivo a ja idem spať.

 

8. deň vodopád Dettifos a jazero Mývatn

V noci priplávala do miestneho prístavu veľká výletná loď Viking Sky postavená v roku 2017. Dušan tvrdí, že sa potrebuje zregenerovať, ide si zacvičiť do miestnej posilňovne a nám odporučí plaváreň. Krytá plaváreň s 15 metrovým bazénom a vírivkami je takmer hodinu k dispozícii len nám dvom s Borisom. Keďže k jazeru Mývatn budeme pokračovať spolu s ďalším autom, ktorého posádka ešte potrebuje čas na zbalenie, nahováram Borisa, aby sme sa opäť vybrali k pobrežiu fjordu. Chcem nájsť kameň, ktorý sme včera nenašli. Opäť ho hľadáme asi hodinu a podarí sa nám ho nájsť až po konzultácii s dvoma miestnymi turistami a po usmernení od pani z farmy pri pobreží fjordu. Islanďania veria v existenciu trollov a elfov a na Islande je aj množstvo ľudí, ktorí tvrdia, že s týmito neviditeľnými bytosťami dokážu komunikovať. Takéto osoby potom určujú aj skaly a miesta, na ktorých trollovia a elfovia bývajú. Jedna z takýchto skál je aj na pláži fjordu Seydisfjordur a my sme boli pri nej. Uspokojil som svoju zvedavosť a môžeme vyraziť. Tentoraz smerom na severozápad do vnútrozemia Islandu.

Za silnejúceho dažďa vyrážame do horského sedla rovnakou cestou ako sme sem prišli včera. Mesto Egilsstadir nám však nie je súdené, sme tu druhýkrát a opäť silno prší a tak  vyrážame na ďalšiu časť trasy cesty Hringvegur. Asi dve hodiny ideme v daždi pustou krajinou – vnútrozemím Islandu. Okolo cesty sú pozostatky po sopečnej činnosti. Nič tu nie je, ani farmy, ani žiadne zvieratá, sem-tam skromná vegetácia, tu sa naozaj nedá žiť. Celou cestou prší a fúka silný vietor. Po ceste predbiehame niekoľko skupín cyklistov, tie podmienky im nezávidím.

Našim ďalším cieľom je vodopád Dettifoss, najmohutnejší vodopád na Islande a súčasne aj v Európe. Viac ako 350 metrov kubických vody za sekundu padajúcich do hĺbky 44 metrov, ktoré sem privádza rieka Jókulsá a Fjóllum, vytvára poriadny hukot a aj množstvo jemnej vodnej hmly. Asi kilometer nad vodopádom Dettifoss je menší vodopád Selfoss, padajúci do hĺbky desať metrov. Nehostinná krajina nás privítala nehostinným počasím.

Neďaleko vodopádov Dettifoss a Selfoss sa nachádza geotermálna oblasť a činná sopka Krafla. Zastavujeme pri mladých lávových poliach, stále silno prší, fúka vietor, je zima a pri pohľade na dlhý chodník vedúci proti vetru k lávovému poľu sa vraciame do áut a pokračujeme k ďalšej geotermálnej oblasti Námaskard. Táto oblasť s bublajúcimi a syčiacimi prameňmi horúcej vody a pary pripomína mesačnú krajinu. Dážď na chvíľu ustal a tak sa v tom sírovom smrade trošku aj poprechádzame.

Hneď za prvým horským hrebeňom je ďalšia geotermálna oblasť s elektrárňou, s jazerom s modrou a teplou vodou a kúsok ďalej jedno z najväčších a najznámejších islandských jazier, jazero Mývatn. V jazere je veľa ostrovov a polostrovov s pseudokrátermi. Tie vznikli keď sa horúca láva z okolitých sopiek dostala do jazera a prederavili ju výbuchy pary a plynov, ktoré tieto krátery vytvorili.

Obe naše autá zaparkujú pri jazere s modrou vodou, chvíľu sa radíme a snažíme sa zorientovať, kde je kúpalisko, ktoré nám odporučili domáci zo Seydisfjorduru. Prírodné kúpalisko by sa malo nachádzať v pukline medzi kontinentálnymi platňami, ktorá prechádza Islandom. V pukline je čistá voda, teplá asi 40 stupňov. Malé kúpalisko je asi kilometer za známou Modrou jaskyňou, kde je povolený vstup za poplatok, nie je tam však dovolené kúpať sa. Po kratšom blúdení a preliezaní cez dva ploty sme v našom hľadaní úspešní a časť našej výpravy sa okúpe v tomto prírodnom kúpalisku.

Po návšteve prírodného kúpaliska ideme na pizzu a rozdeľujeme sa. My s Borisom pokračujeme do mesta Akureyri a naši priatelia pokračujú na sever do mesta Húsavík, kde majú byť cez víkend miestne rybie slávnosti.

Do Akureyri prichádzame asi o deviatej večer. Pôvodný zámer bol nájsť tu kemp a prespať v stane. Boris sa však kontaktoval so svojim známym, ktorý je tiež na výlete na Islande so skupinou svojich priateľov a spia v miestnom hosteli. Hostel je vlastne stredoškolský internát. V jednej bunke so samostatným vchodom je spoločenská miestnosť s kuchyňou a štyrmi izbami. My s Borisom spíme vo vlastných spacákoch v spoločenskej miestnosti. Stálo nás to asi polovicu obsahu pollitrovej fľaše Rakie z Adamovej svadby, je to dobrá cena, v tomto nevľúdnom počasí by sa mi stan stavať veľmi nechcelo.

 

9. deň Krafla a cesta na juh

Predpoveď počasia je aj na dnešný deň zlá, s prognózou, že v severnej časti Islandu, v ktorej sa práve nachádzame, sa bude počasie v priebehu dňa zlepšovať. Predpoludnie venujeme prehliadke mesta Akureyri a potom sa vraciame k jazeru Mývatn a do geotermálnej oblasti Krafla. Láka ma sem nedávno zatuhnutá láva – po výbuchu sopky z roku 1984 – ,pri ktorom láva prekryla pôvodné geotermálne pole a tiež kráter Vítí, geotermálna elektráreň a známa sprcha s neustále tečúcou termálnou vodou kúsok od cesty. Na počasie však nemáme ani dnes šťastie, prší a fúka a je hádam ešte chladnejšie ako včera, ale navštívili sme všetky miesta, ktoré som si zaumienil.

Cestou naspäť sa krátko zastavujeme pri jazere Mývatn a potom ešte nad vodopádom Godafoss. V Akureyri natankujeme a vyrážame asi na náš najdlhší cestný úsek, smer Reykjavík. Opäť sme hlbšie vo vnútrozemí Islandu a hneď za Akureyri prekonávame aj sedlá vysokých pohorí, ale krajina tu predsa len nie je taká bezútešná ako pri ceste k vodopádu Dettifoss. Boris hľadá ubytovanie v Reykjavíku, nejaký hostel alebo kemp – ak by sa počasie zlepšilo. V Reykjavíku sú všetky hostely drahé tak hľadáme nejaké ubytovanie ešte pred Reykjavíkom. Okrem relatívne lacného kempu v meste Borgarnes nemáme po ceste žiadny hostel. Ako sa blížime k západnému pobrežiu počasie sa zlepšuje a tak sa rozhodneme aj túto noc spať v stane, v kempe v Borgarnes.

 

10. deň Reykjavík a let domov

Všetky tri noci, ktoré sme strávili na Islande v stane boli pohodové. Po ľahkých raňajkách balíme stan a vyrážame. V Reykjavíku sme asi za hodinu, načas odstavujeme auto na parkovisku pri autobusovej stanici a kľúče dávame na pravú prednú pneumatiku. Boris posiela sms-ku majiteľovi auta. Ten sa ozve okolo obeda s otázkou, či je auto v poriadku. Na autobusovej stanici sme si nechali v skrinke našu veľkú tašku a vyrazili sme na druhú prehliadku hlavného mesta Islandu.

Tentoraz sa viac venujeme centru mesta, v jednom z obchodov si kupujeme puzzle 2 000 s mapou Islandu a je to asi jediný suvenír, ktorý si z Islandu odnášame. Ešte sa prejdeme do jedného z mestských parkov, v ktorom dojedáme posledné zvyšky salámu Nitran, ktorý som kúpil v akcii pred dvoma týždňami v Kauflande v Petržalke. Záver dňa strávime pri prístave, kde sa konajú nedeľné „rybie dni“ a kupujeme pár balíčkov rybacieho sušeného mäsa, čo je tradičná islandské jedlo. Potom už zamierime do reštaurácie, v ktorej majú happy hours na pivo, dáme si pár pív a pred zotmením vyrážame na autobusovú stanicu. Volkswagen Polo, na ktorom sme obišli celý Island, stojí stále tam kde sme ho ráno zaparkovali. Vyberieme si tašku a odchádzame na letisko do Keflavíku. Pred vstupom do letiskovej haly sa pozriem na teplomer, ukazuje 7 stupňov. Odlietame asi o druhej v noci islandského času a s medzipristátím v Bonne sme asi o 10,30 h stredoeurópskeho času v Budapešti. Teplomer pred letiskovou halou ukazuje 36 stupňov, sme doma.

Vlado Ješko