Izra

Klubová dovolenka pri jazere Izra, Slánske vrchy, 20. – 27. júl 2016

Streda 20. júl 2016

Po jednotlivých skupinkách postupne prichádzame k jazeru Izra, ukrytému hlboko v lesoch Slánskych vrchov, kde na nás čakajú dve chatky, ktoré pre nás Borko objednal. Sprvu rozčarovanie – zariadenie chatiek je dosť biedne, v kuchynke (podľa internetovej ponuky mala byť plne vybavená) chýba akýkoľvek varič či hrnce. Našťastie ochotný personál promptne rieši naše požiadavky a do hodiny máme v každej chatke fungl nový elektrický varič práve zakúpený v obchode v Slanci, hrniec nám požičali z kuchyne reštaurácie. Vraj sme prví v histórii chatovej osady na Izre, kto si chce variť. Potom už pominieme také detaily, ako že sa nedajú zavrieť dvere na spálňach, alebo že na izbách nie je absolútne nič okrem postelí, ani ten vešiak nik nezavesil na holú stenu, takže všetky veci treba mať pohádzané na zemi. Blízkosť jazera s čistou vodou (a príjemným kúpaním) a husté lesy vôkol vyvážia všetky nedostatky.

Štvrtok 21. júl 2016

Všetci spolu vyrážame na túru na Veľký Milíč. Cestou ideme okolo chaty Kopaská, kde sme mali byť pôvodne ubytovaní. Chata stojí na krásnom mieste, z pred chaty je nádherný výhľad na Zemplínske vrchy. Škoda, bolo by nám tu dobre, určite by bol väčší kľud ako pri jazere. Na Veľký Milíč väčšina z nás ide diretisimou lesom, iba hŕstka volí obchvat cez Malý Milíč po pohodlnej ceste. Za vrcholom Milíča stojí na Maďarskej strane rozhľadňa. Ďalej pokračujeme veľmi strmým zostupom do Maďarska k hradu Fuzér. Zrúcanina hradu je pekne vynovená, prehliadka stojí za to. Návrat cez dedinku Pustafalu a sedlo späť k nášmu jazeru. Skupinka smädných turistov zostupuje z Milíča rovno do dediny Pustafalu, kde potom dve hodiny čaká pred miestnym „vendeglo“ až ho otvoria.

Piatok 22. júl 2016

Autom sa odvezieme do Slanca. Najprv chceme navštíviť infocentrum a  múzeum, obidvoje je ale zatvorené. Teraz, v najväčšej turistickej sezóne. Darmo, sme na Slovensku. V parku v Slanci nájdeme sekvojovec obrovský, poobdivujeme, odmeriame hrúbku kmeňa (trojchlapový) a poberieme sa na vŕšok nad dedinou, na ktorom stojí zrúcanina hradu. Ďalej naša cesta vedie po červenej značke okolo trstinového jazierka (pekné jazierko na lúke pod hradom, celé zarastené tŕstim, čo nie je obvyklé) a pokračujeme cez Slánsku Hutu k nášmu jazeru Izra. Protinožci idú obrátene, len zo Slánskej huty nepokračujú lesom okolo trstinového jazierka, ale radšej po hradskej do Slanca. Po návrate z túry tradičný kúpeľ v Izre a potom večerná zábava pri výbornom guláši, ktorý navaril guláššéfkuchár Borko.

Sobota 23. júl 2016

Všetci spolu (okrem Peťa, ktorý skúma kopce naokolo) sa odvezieme do Maďarska do dediny Sátoraljaújhely. Nad ňou sa vypínajú dva zalesnené kopce, premenené na zábavný park. Lanovka, bobová dráha, zjazdovka, kopa krčiem. Väčšina sa vyvezie na vrchol Magas hegy lanovkou, pretože tam hore majú v úmysle spustiť sa po adrenalínovej opičej dráhe na susedný kopec (sedací úväz s kladkou na lane visiacom nad priepasťou a fúúúúk ho 80 km rýchlosťou). Tí menej chtiví adrenalínu, a naopak viac chtiví turistiky, idú na kopec pešo. Cestou nachádzajú množstvo hríbov. Je to nespravodlivé – na Slovensku okolo Izry nájdeme ledva – ledva hríbik, a tí Maďari ich majú, že by ich mohol zbierať s kosou.

Keď sme si všetci do sýtosti užili (jedni nevídanej opičej dráhy a druhí turistiky v ukrutnej horúčave), presúvame sa na Slovensko, za dedinku Klin nad Bodrogom, kde sa pri rieke Bodrog nachádza najnižšie miesto na Slovensku, púhych 94 metrov nad morom. Teda, neboli sme na tom najnižšom mieste, to je kúsok ďalej v divočine, ale za dedinou pri zrúcanine gotického kostola kamenný pilier hlása, že je to práve tu. Aby sa sem ľud ľahšie dostal a uspokojil sa, že bol najnižšie, ako je to na Slovensku možné (aj keď tam v skutočnosti nebol).

Ďalšou zastávkou je zrúcanina hradu Kamenec. Ruiny hradu nič moc, je z neho ale pekný výhľad na Zemplínske vrchy. V reštaurácii pod hradom sa nám najesť nepodarilo (ani nikde na okolí), nuž ideme na obed do Maďarska. Potom šup zasa nazad na Slovensko, smerujeme do Malej a Veľkej Tŕne, kde sa dorába tokajské víno. Pivnice sú všetky pozatvárané, z koštovky nebolo nič. Šťastnou náhodou sa nám podarilo aspoň sa vnútiť do pivnice jednému ujkovi (ktorý ta práve išiel), nuž sme niečo málo tokajského (dobrého) popili aspoň uňho. Dozvedeli sme sa čo-to o výrobe tohto moku a videli krásne zaplesnené sudy, v ktorých tokajské zrelo.

Večer je pri Izre plánovaná diskotéka. Očakávame davy, tie sa však nekonajú, okrem zopár rybárov tu niet nikoho. Napriek tomu úderom ôsmej hodiny zahučia lesy v rytme diska.

Parket je prázdny neustále, diskžokej si hrá iba pre seba. Ale diskotéka musí byť. Paľko ho ide požiadať, nech aspoň trocha stlmí tie decibely, veď to nik nepočúva. Dídžej tak neochotne spraví, no o dvadsať minút si zas hrá pre seba na plné pecky. Čo už, keď je to tak, spať sa nedá, nuž s Valikou rozpútame tanečnú zábavu pri chate. Postupne sa popridávajú aj iní a tak sa v rytme diska bláznime hlboko cez polnoc. Postupne vyčerpaní poodpadávame do postelí, pán didžej vydrží hrať prázdnemu parketu do štvrtej do rána.

Nedeľa 24. júl 2016

Budíček o piatej, po pretancovanej noci je vstávanie kruté. Máme dnes v pláne Herlianský gejzír; má chrliť medzi siedmou a deviatou, a tak, keď ho nechceme zmeškať, treba nám vyraziť skoro ráno.

Chrlenie začalo až desať minút pred deviatou, tak na lavičke v parku trpezlivo čakáme dve hodiny. Od mojej návštevy pred dvadsiatimi rokmi sa tu nezmenilo takmer nič. Bufet na parkovisku je zatvorený tak ako vtedy; pribudla reštaurácia pri gejzíre, ale aj tá je pre istotu zatvorená. Chrlenie trvá 25 minút a nie je už také mohutné ako kedysi (a ako píšu na informačných tabuliach), voda strieka ledva do výšky ôsmich metrov. Početné niekoľkocentimetrové minigejzírky na okolí prezrádzajú, prečo je tomu tak. Trúbky v zemi sú už deravé, tlak sa stráca. Ale ktože by túto slovenskú raritu opravil?

Po polhodinke produkcie sadáme do áut a vidíme pani bufetárku, ako práve bufet otvára. Pohodlne sa usadila na stoličku pri okienku, aby tak mohla sedieť nasledujúcich 36 hodín do ďalšej erupcie gejzíru. A dám za to krk, že až sa tu zase zíde ďalších pár desiatok či stovák ľudí a bude celé hodiny čakať na vinímočné divadlo, pri čom by mohli aj urobiť nejakú tržbu, potom pani bufetárka bude mať opäť dôležitejšiu prácu než predávať. Raz darmo, sme na Slovensku.

V Herľanoch nás opúšťajú Majka s Mirom a Lenka. Ostatní (Pelé, Svaťa, Valika, Vlado a Renátka) vyrážame na túru po hrebeni Slánskych vrchov. Našim cieľom sú Rankovské skaly. Tam máme neobvyklý zážitok. Krátko po našom príchode na skaly počujeme mohutný hukot, akoby sa sem blížila skupina motoriek či štvorkoliek. Až keď sa k hukotu pridá praskot lámaných stromov, pochopíme, o čo ide. Takmer pred našimi očami (pre hustý les to nevidíme, ale počujeme veľmi dobre) sa do doliny zrútilo celé veľké skalné bralo. Ešte že sme neboli dole pod skalami!

Príchod na Iuzru je prekvapivý. Je nedeľa a dosť teplý deň, nuž sem vyrazili celé Košice a okolie. Auto na aute, aj pri našich chatách, skoro nemáme kde zaparkovať. Pri vode mraky ľudí, na stolíku patriacemu k jednej z našich chatiek si robí piknik početná skupina tmavších spoluobčanov. Z nášho ohniska si poodnášali všetko drevo, pozbierali prázdne fľaše, aj napriek Borisovmu upozorneniu, že sú naše. Ostatné bolo zavreté v chatkách, tam sa nedostali. Boli sme radi, že sme strávili deň v lese a nie na Izre (chlapci, ktorí s nami ku gejzíru nešli, radšej deň prespali v chatke) a rovnako sme radi, keď sa začne zvečerievať a davy odchádzajú. S príchodom tmy už máme opäť kľud.

Pondelok 25. júl 2016

Dvomi autami odchádzame do rovín na východ, chceme si pozrieť prírodu v chránenej krajinnej oblasti Latorica. Oblasť lužných lesov, lúk a slepých ramien okolo Latorice je dosť rozsiahla, nuž si zvolíme trasu po jedinej turistickej značke v CHKO z obce Béša do obce Čičarovce. Zelená značka kombinovaná s náučným chodníkom je síce nová (nedá sa nájsť v žiadnej mape), značenie je ale sporadické, a tak sa obe protichodné skupiny stratíme do terénu. Teda pardón, iba jedna skupina, tá druhá išla vraj okľukou terénom cielene. Ideme cez lúky plné krásnych kvetov, mnohé z nich sme ešte inde na Slovensku nevideli. Jedine neskutočný úpek (32 stupňov Celziusa) nám znepríjemňuje život. Pri ramenách Latorice je svet úplne iný – krásne lekná, farebné žabky, obrovské mušle, chladivá voda, po hladine sa preháňajú užovky. Iba korytnačky, ktoré tu tiež žijú, sme nevideli. Pivo na záver túry našim rozpáleným telám neobyčajne chutí.

Utorok 26. júl 2016

Na túru vyrážame priamo od jazera Izra. Opäť malá Izra, Kopaská, Malý Milíč (tu nachádzame konečne dostatok dubákov), ďalej Marocká Hoľa. Na hranici s Maďarskom vystúpame na hrebeň Milíčskych vrchov a ideme cez Sárošskú vyhliadku na Veľký Milíč. Prichádza však búrka a tak sme si tento kopec neužili, ba priam sme zdupkali do nižších polôh. Dažďu sme sa veru nevyhli (ale aj to patrí k turistike – veď máme za sebou celý týždeň krásneho počasia).

Streda 27. júl 2016

Pobyt na Izre nám končí. Pred obedom sadáme do áut (dôchodci nie, tí idú Ficovým zadarmiovlakom) a odchádzame k domovu.

Kto bol:Borko, Paľko, Ondro, Jožko N., Ivan, Peťo, Pelé, Svaťa, Valika, Lenka S., Majka, Miro Mombat, Vlado, Renátka, na dva dni Bejka, Ctibor, Musto.

Pelé

Fotografie môžete nájst na našej stránke Google photos.