Lugauer, 2217 metrov vysoký kopec, sa nachádza v Ennstalerských Alpách. Je to nádherný kopec, mohutná, majestátna pyramída. Už dvakrát som sa pokúšal o výstup naň, vždy ma odrazil. Nie že by výstup naň bol taký ťažký, ale nepustilo nás počasie. Poprvýkrát súvislý dážď, podruhýkrát nás zasa búrka zahnala na ústup už tesne pod vrcholovým hrebeňom. Tretí pokus dáva nádej na úspech, taká pozitívna predpoveď počasia, ako je na tento víkend, ešte toho roku nebola.

Lugauer

Fotografie môžete nájsť na stránkach Picasa.

Sobota 10. júl 2010

O trištvrte na deväť vyrážame s kamarátkou Monikou z Radmer an der Hasel. Už od počiatku chodník vedie strmo hore, do sedla Gspitzer Stein musíme prekonať riadne prevýšenie. Spočiatku lesom, potom pod skalnou stenou pomerne exponovaným chodníčkom, zaisteným zábradlím z lana. Stúpame východným svahom a tak sa do nás slnko riadne opiera (dole v doline má byť podľa predpovede dnes 31 stupňov). V sedle Gspitzer Stein sa pasú kravičky Milky, ďalej cesta vedie už miernejším terénom mohutnou kosodrevinou až na lúku Lugauerplan, po ktorej opäť stúpame strmo hore. Z jej horného okraja nás pred ôsmimi rokmi odohnala búrka. Dnes žiadna búrka nehrozí a tak pokračujeme ďalej hrebeňom, už čiastočne aj po skalách, ale stále pohodlným chodníčkom až na vrchol. O pol druhej sme na vrchole. Výhľady sú nádherné, pred sebou máme celé Alpy od Otscheru po Dachstein. Všetkému dominuje blízky Hochtor, najvyšší kopec Ennstalerských Álp, taktiež monumentálny Pán kopec.. Nádhera.

Chvíle na vrchole sú krásne, ale čas nás neúprosne tlačí, treba sa vydať na ďalšiu cestu. Pokračujeme hrebeňom Lugauera na jeho vedľajší 2206 metrov vysoký severný vrchol. Hrebeň nie je málo exponovaný. Na východnú stranu spadajú skalné steny kolmo do hlbočiny, na západnú je svah troška menej strmý, ale ani tam spadnúť neslobodno. Na kuse je cesta zaistená kletersteigom, potom nasleduje nezaistený úsek skalného lezenia. Cesta hrebeňom na Nordgipfel nám trvá zhruba trištvrte hodiny. Tu sa zrazu cesta skončila. Dvadsať metrov za vrcholom je na kameni vyblednutá značka, potom už nič. Pred nami nepriechodný skalný hrebeň, vľavo odpudzujúco vyzerajúci žľab. Hlavne že som si včera čítal na internete, že je na Lugaueri dobré turistické značenie. Neostáva nám iné, ako sa vrátiť rovnakou cestou. Asi po sto metroch objavujeme odbočku, ktorú sme si pri výstupe nevšimli, a tak sa opäť prikláňame k pôvodnému plánu zostúpiť druhou stranou kopca do Radmer an der Stube. Zostup je strmý a nekonečný, teraz poobede západným svahom kopca, takže slnko sa do nás opiera opäť. Konečne sme na lúke pod skalnými stenami, terén sa stáva vľúdnejším. Nie však nadlho – skalné steny Lugauera obchádzame v jeho severnej časti po nekonečne dlhom, strmom a veľmi nepríjemnom suťovisku. Tu dostali nohy riadne zabrať. Vydýchneme si, keď prídeme do lesa. Nie však nadlho. Po chvíli sa dostávame do kalamitného vývratoviska, obtiažne prekonávame popadané stromy a ešte obtiažnejšie hľadáme v tomto lesnom bordeli značku. Keď prekonáme jedno také miesto, príde druhé, oveľa – oveľa horšie. Beznádejne preliezame pomedzi kmene stromov, zraňujúc sa o konáre, na všetky strany, ďalší správny smer cesty sa nedarí nájsť. Až keď sme to celkom vzdali a pustili sa okolo stromov rovno nadol, zbadali sme značku na kameni prikrytom aspoň štyrmi spadnutými stromami. Sláva, aspoň vieme, že máme správny smer. Napokon sme sa úspešne predrali cez prekážky na opäť schodný chodník. Ďalší zostup už bol chvalabohu bez problémov, prechod asi dvadsaťmetrového úseku po členky v bahne a nájazdy kŕdľov ovadov v doline nad Radmer an der Stube už boli len zanedbateľné epizódy. Na zostupe v lese som išiel napred, pretože na mňa čakal ešte päťkilometrový pochod po ceste z Radmer an der Stube do Radmer an der Hasel pre auto. Mal som však šťastie, prvé auto, ktoré okolo mňa išlo, zastalo, sympatická mladá žena za volantom sa ponúkla, že ma do Radmer an der Hasel odvezie. A tak sa stalo, že som bol s autom v Radmer an der Stube skôr ako prišla unavená Monika a ani na mňa nemusela čakať. Zostup nám trval päť hodín, viac ako výstup a dal nám riadne zabrať.

Na záver jedna rada pre tých, ktorí sa na Lugauer chystajú a prečítajú si predtým tento článok: ak nie ste práve masochisti, nechoďte, tak ako my, na mape logicky vyzerajúcim okruhom Radmer an der Hasel – Lugauer – Radmer an der Stube. Určite je lepšie vystúpiť aj zostúpiť rovnakou cestou z Radmer an der Hasel. Výstup (a aj zostup) z Radmer an der Stube je mnohonásobne horší a namáhavejší.

TAC Spitze (Griesmauer)

Nedeľa 11. júna 2010

Ráno nás zastihlo na lesnej čistinke pod Radmer, kde sme prespali v Monikinom autíčku. Boľavé kolená po včerajšej maxitúre ju, chuderku, dosť trápia, a tak vyberáme na dnešok niečo menej náročné. Zahráme sa tak trochu na ceprov a vyvezieme sa lanovkou zo sedla Prebichl na Polster (1910 m), odtiaľ pokračujeme na Griesmauer, menovite na jeden z jeho vrcholov TAC-Spitze (Griesmauer je taký zvláštny kopec, poskladaný z množstva veží a vežičiek). V tejto časti Hochschwabu som už po tretí raz, vždy to tu bolo ako v mravenisku, Griesmauer bol zjavne obľúbeným cieľom rakúskych turistov a aj horolezcov. Dnes tu napriek tomu, že je nedeľa a je krásne počasie, nie je takmer nik. Príčinu pochopím v sedle Hirschegg Scharte, kde si na tabuľke prečítame, že je blízka chata Leobner Haus zatvorená. Špecifikum turistiky v Rakúsku – ak sa nemožno na chate najesť a dať si pivo, túra sa zjavne neráta a treba ísť inam. Nám však vôbec nevadí, že sme tu takmer sami, a tak stúpame pomedzi veže a vežičky skalným mestom pod našu vežu TAC-Spitze. Vedie na ňu krátky a nie ťažký kletersteig. Na vrchole (2019 m) opäť krásne výhľady, na západe vidíme aj mohutnú hradbu nášho včerajšieho kopca Lugauera. Potom už len zostup, ešte posedíme na vrchole Polster a potom rýchlo na lanovku, kým nám ju nevypnú. A aby sme si nebodaj nemysleli, že dostaneme také krásne dva dni v horách úplne zadarmo, keď sa vezieme sedačkou do doliny, z ničoho nič sa spustí prudký lejak. Na lanovke sa neoblečieš a tak prichádzame dole premočení do nitky. To nám však už vôbec nevadí, v aute sa prezlečieme a dobrý dojem z krásneho výletu nám nejaký daždíček predsa nemôže pokaziť.

Text a foto: Pelé