S bicyklom po Chorvátskych ostrovoch, diel štvrtý – Máj 2022

Po troch rokoch kovidom a inými problémami vynútenej pauze opäť vyrážame na cyklovýlet po Chorvátskych ostrovoch, tentokrát na dva týždne. Stalo sa už pravidlom, že nám cestou k moru prší, asi to ináč ani nemôže byť (doposiaľ to bolo vždy). Opäť nás teda čaká noc strávená v nepohodlí v aute na dialničnom parkovisku.  Ako zázrakom dážď po polnoci ustal, tak som v aute ostal iba ja (som mäký), Svaťa sa natiahla do trávy vedľa auta. Mala šťastie – pršať začalo opäť až ráno. Bol to posledný a jediný dážď za celý náš tohoročný pobyt v Chorvátsku, nasledujúce dva týždne bolo už stále pekné slnečné počasie

Vis

Nedeľa 8. mája          

O jedenástej sa nakladáme v Splite na obrovskú loď.  Zďaleka nie je plná, ale je tu podstatne viac áut, než sme boli zvyknutí z našich minulých májových ciest po ostrovoch Kvarneru a Severnej Dalmácie. Vyzerá to, že je Vis dosť populárny ostrov, napriek svojej vzdialenosti – je najvzdialenejší od pevniny zo všetkých Chorvátskych ostrovov. Na lodi strávime 2 a pol hodiny kým prídeme do cieľa – starobylého mesta Vis, ukrytého v zátoke na rovnomenom ostrove. Do Komiže, kde máme bývať, trvá cesta krátko, je to len čosi viac ako 10 kilometrov. Darmo, Vis je malý ostrov. V útulnom apartmáne na nás čaká ako pozornosť majiteľa fľaša červeného miestneho vína. Vis je ostrovom vinárov, vinič je tu všade a miestne víno je vyhlásené. Zvyšok odpoludnia sa túlame uličkami a nasávame atmosféru mesta. Milujem túlať sa v úzkych južanských, bludisko pripomínajúcich, uličkách pomedzi kamenými domami.  Po večeri si prechádzku mestom zopakujeme ešte raz – všetky infocentrá totiž otvárajú až o šiestej večer a my si chceme dohodnúť loď na blízky ostrov Biševo do unikátnej modrej jaskyne. Podarilo sa, a tak večer sedíme na dvore penzionu, popíjame čajíček a pozeráme na okolité skalnaté kopce. Prosto pohoda.

Pondelok 9, mája

            Dopoludnia výlet do modrej jaskyne – ale tomu sa budem venovať v kapitole o ostrove Biševo.

            Poobede sadáme do auta a presúvame sa po úzkej kľukatej ceste s nádhernými výhľadmi do dediny Zužeca.  Hlboko pod nami je vyhlásená pláž Stiniva, ktorá bola pred časom vyhodnotená ako jedna z desiatich najkrajších pláží v Európe. Treba nám k nej zostúpiť 200 metrov po strmej kamenitej cestičke. Na túto pláž sa totiž nedá dostať ináč, len touto cestičkou alebo loďou. Loďou sem chodí väčšina návštevníkov, na mori v zátoke je zakotvených niekoľko jácht, pasažieri potom prepádlujú v člnoch cez skalnú bránu na Stinivu. Sme prekvapení, koľko ich tu už je, a každú chvíľu pripádlujú ďalší. To sme veru na začiatku mája nečakali. Darmo, táto pláž je veľmi populárna. Je to taký široký skalný kotol, úzkou bránou v skalách spojený s morom. Nádherné miesto. Voda je čistulinká a priezračná, vlny žiadne. Pláveme cerz skalnú bránu do zálivu, okolo nás mohutné skalné steny, na nich vidno dokonca kde-tu kvaple. Paráda, jedinečný zážitok. Keď slnko zájde za skaly a celá pláž sa ponorí do tieňa, vydáme sa na strmý výstup hore k autu.

            Pekný deň zavŕšime po večeri prechádzkou nočnou Komižou.

Utorok 10. mája

            Konečne prišiel rad na bicykle. Sadáme na ne na hrebeni hôr v dedine Žena Glava. Predtým sme si odskočili na najvyšší vrchol ostrova Hum  (587 m). Pôvodne som plánoval ísť naň na bicykli, keď sme ale uvideli ten kopec, opustil nás morál.  Autom sa dalo dostať dosť vysoko, zvyšok sme došli pešo. Výhľady na Komižu a celý ostrov sú úžasné. Cestou dole sme sa zastavili pri Titovej jaskyni. Tu sa maršál Tito skrýval cez vojnu a riadil odtiaľto partizánsky boj proti Hitlerovi. Na našich dvojkolesých tátošoch potom pokračujeme po horách vnútrozemím ostrova. Po ceste sme narazili na turistickú chatu – kto by ju tu čakal!  Postavená na vrchole kopca, nádherné výhľady, aj malá rozhľadňa pri nej stojí. Napodiv je aj otvorená – sme tu jediní hostia, ktovie či nie aj za celý deň. Pivko na takom mieste chutí znamenite a je aj zaslúžené. Ešte chvíľu pokračujeme horami, potom nasleduje zjazd do mesta Vis (hlavné mesto ostrova). Opäť sa túlame úzkymi uličkami. Ešte navštívime dve staré pevnosti nad mestom (jedna je len zrúcanina, zato v tej druhej je superdrahá reštaurácia), potom stúpame poľnou cestou opäť do hôr do dediny Žena Glava. Cesta je miestami dosť strmá a celá veľmi kamenitá, pre bicykel dosť ťažko zjazdná. Teraz nastala tá pravá cykloturistika – to je, keď chvíľu ideš na bicykli a potom dlho tlačíš a ideš vedľa bicykla peši.

Streda 11. mája

            Dnešný deň sme venovali poznávaniu ešte nepoznaných kútov ostrova. Prvou zastávkou je letovisko Rukavac na juhovýchode ostrova. Čo dom, to penzion, v túto ročnú dobu ešte ako vymreté. Na pláži sme tiež iba my, Svaťa túto pláž zhodnotila ako jednu z najkrajších pláží, kde sa kúpala. Okolo nádherné skalnaté pobrežie, pohľad na ostrovčeky, čistulinká priezračná voda. Príjemné osvieženie. Milna, známe letovisko tohto ostrova nás nenadchlo vôbec, niet tu o čo oko oprieť. Na severovýchode zájdeme k zátoke Uvala Stončica, je to pekná bodka za ostrovom. Prejdeme sa chodníkom popri zátoke k majáku na konci ostrova. Pri vode sú z oboch strán zátoky roztrúsené domčeky – penziony, v krásnom prostredí. Keby som bol plážový typ, vedel by som si veru predstaviť dovolenku v niektorom z nich, pri mori v úplnom kľude a súkromí. Potom už sa v meste Vis nalodíme na trajekt, ktorý nás z tohto milého ostrova definitívne odvezie.

            Na záver nášho pobytu na Vise ešte jedna pikoška. Cestou do Visu zabočíme na lesnú cestu, aby sme sa v tieni stromov naobedovali. Kúsok ďalej vidím nejakú tabuľu, idem sa ta pozrieť. Nápis: „Pozor, nebezpečenstvo mín“ ma celkom šokoval.

            Ostrov Vis hodnotíme ako jeden z najkrajších ostrovov, svojou prírodou a atmosférou príjemne prekvapil. Do značnej miery je to dané tým, že bol tento ostrov za socializmu vojenskou základňou, kam nemali turisti prístup. Tým pádom tu chýbajú hotely a mamutie rezorty, aké vídame na pobreží (aj keď aj tu, pri meste Vis, sme videli také čosi stavať). Veľmi pekný a kľudný ostrov.

Biševo

            Ostrov Biševo, od Visu vzdialený cca5 km, je taký malý ostrovček, ľudí tu žije zopár. Bol by to ostrov vcelku bezvýznamný, keby sa v jeho útrobách neskrýval svetový unikát – modrá jaskyňa.

            O jedenástej nasadáme v Komiži do malej lode (je nás tu celkom 10 pasažierov) a o trištvrte hodiny vystupujeme v malom prístave na ostrove Biševo. Tu už čakajú malé člny. Do jedného z nich si presadáme a vyrážame na plavbu do jaskyne. Kormideľník je skutočný majster, najprv nás prevezie pomedzi skalné útesy, medzi ktorými neostáva viac ako 1,5 metra miesta, aby lodi neprerazil dno o ostré kamene pod hladinou. Potom loďku vmanévruje do malej diery v skalách. Vchod do jaskyne nie je širší ako loďka, a ani vyšší. Keď to zbadám, neveril by som, že sa do nej zmestíme. Zmestili sme sa, ale všetci sme si museli kľaknúť na dno loďky a poriadne skloniť hlavy. Potom chvíľu plávame tmavou chodbou, zatiaľ nič mimoriadne. Po chvíli zabočíme do väčšieho dómu a zrazu sme v inom, neuveriteľnom, priam zázračnom  svete. Hladina pod nami má neskutočne modrú farbu, osvetľuje aj steny jaskyne, ktoré sú taktiež celé modré. Tento jav je spôsobený tým, že svetlo do jaskyne preniká otvorom pod hladinou. Výsledkom lomu svetla vo vode je táto zvláštna modrá farba. Jedinečný zážitok.

            Na ostrove sa dlho nezdržíme, po návrate z jaskyne nasleduje už iba plavba naspäť do Komiže.

Šolta

Štvrtok 12. Mája

            Na Šoltu som chcel ísť pôvodne iba s bicyklami, auto cez more nevláčiť. Keď som ale zistil, že ma parkovanie v Splite pri prístave vyjde drahšie ako preprava auta trajektom, svoj zámer som prehodnotil. Nech sa na mňa Chorvati nehnevajú, ale 25 € za parkovanie nie je normálna cena. Učetrili sme si vďaka tomu jedno stúpanie od mora na ostrov. Auto parkujeme pri obci Grohote. Je to nádherná starobylá dedina s typickou architektúrou. Perla ostrova. Oceňujem, že aj nové domy sú urobené v podobnom štýle, z kamenných kvádrov. Podobne, aj keď už nie až tak honosne, vyzerali všetky dediny vo vnútrozemí ostrova. Zato tie na pobreží – samý apartmán, každý iný, nič o ťo by sa dalo oko oprieť. Je to dané tým, že na Šolte ako jedinom z Chorvátskych ostrovov žije väčšina ľudí vo vnútrozemí a venuje sa pestovaniu olív. Na pobreží sa začalo stavať až kvôli plážovým turistom.

            Šolta je ostrovom olív, prechádzame medzi nimi po celý deň. Našim prvým cieľom je Straža, najvyšší vrch ostrova (237 m). Potom bicyklujeme chrbtom ostrova pomedzi kamenné múriky ohraničujúce olivové sady na jeho západný koniec. Dáme kúpeľ v mori – je veru potrebná, teplomer dnes ukazuje 28 stupňov, sme už z tepla zmorení. Také teplo v máji sme nečakali. Osviežení sa vraciame cez niekoľko rázovitých dediniek nazad do Grohote, kde sa naša púť ostrovom končí. O pol siedmej večer nás odváža trajekt do Splitu.

Brač

Piatok 13. mája

Brač je najväčší z Dalmátskych ostrovov  (a tretí najväčší ostrov vôbec) a zrejme je aj dosť navštevovaný. Dve poschodia trajektu sú plné áut. Na toto veru nie sme z našich májových návštev na Chorvátske ostrovy zvyknutí, doposiaľ  bývali útroby trajektov poloprázdne.  Dnes majú bicykle voľno, autom prechádzame sever a východ ostrova, kocháme sa prírodou, prechádzame sa  po rázovitých bračských dedinkách.  V obci Selca sme objavili dom, v ktorom pracoval ako lekár Martin Kukučín.  Stan si staviame v príjemnom kempe pod olivami  v Bole.  Večer ešte predsa len na bicykle príde rad,  zájdeme sa na nich vykúpať na tunajšiu vyhlásenú pláž Zlatni rat. Je to jedna z najznámejších Chorvátskych pláží,  taký zaujímavý roh z piesku a drobných kamienkov trčiaci do mora.

Sobota 14. Mája

            Nebolo by možné byť na Brači a nevystúpiť na najvyššiu horu ostrova  Vidova Gora (680 m), ktorá je zároveň najvyššou horou všetkých Chorvátskych ostrovov. Veď spíme priamo pod jej južným úpätím, zo stanu sa pozeráme na ňu. Keďže vedie zjazdná cesta takmer až na vrchol,  bicykle ostávajú v aute, sme leniví. Výhľad z vrcholu je nádherný.  Bicykle sme chceli použiť na cestu ku kláštoru Blaca, keď sme ale uvideli cestu, ktorá ku kláštoru vedie, dali sme to radšej pešo. Kláštor Blaca je jedným zo skvostov ostrova, prilepený na skalu v totálnej divočine pôsobí monumentálne. Bolo otvorené, tak sme sa za 40 Kún (5,80 €) podozvedali veľa zaujímavého zo života mníchov.  Potom sme šibli na juhozápadný koniec ostrova, chceli sme sa dostať k majáku na konci sveta (ktorý sme videli z lode cestou na Vis).  Zamotali sme sa ale v lesných cestách a tak z majáku nebolo nič. Pri návrate do kempu sa mi   nechcelo ísť tou šialenou okľukou ako ráno, našiel som si na mape oveľa bližšiu vedľajšiu cestu. Najprv sme sa spúšťali k moru v neuveriteľných serpentínach; také „črevá“ som snáď videl len na Gran Canarii. Tá cesta bola vysekaná do strmej skalnej steny. Krajinársky ale úžasné. Pri mori asfaltová cesta skončila, do Bolu som sa prebíjal po šotolinovej poľnej ceste nad morom. Ešte sa zastavíme vykúpať na Zlatnom rate, teraz večer je pláž temer ľudoprázdna. Na záver dňa ešte jeden zážitok:  hodnú chvíľu pozorujeme delfína, ako si šantí  tak 30 metrov od pláže. Netušil som, že aj v Chorvátskych vodách žijú delfíny.

Nedeľa 15. mája

            Sadáme na bicykle a vyrážame po pobreží do osady Farska. Cesta to je krajinársky nádherná. Na jednej strane more s množstvom lodí a plachetničiek a v diaľke ostrov Hvar, na druhej strane hory spadajúce k moru strmými skalnými stenami.  Do dediny Farska vedie tá neuveriteľne kľukatá cesta, ktorou sme včera zišli z hôr. Čakali sme preto veľké letovisko, a zatiaľ je tu iba zopár domov.  Niet tu ani krčmy, čo nás trápi, lebo je dnes neskutočné teplo.  Nechápeme, prečo tu kvôli tým pár domom vybudovali takú úžasnú horskú cestu. Do Bolu sa vraciame rovnakou cestou (inej tu niet), cestou povinný kúpeľ na Zlatnom Rate a pokračujeme cez mestečko Bol k dominikánskemu kláštoru za mestom. Pri spiatočnej ceste posedíme na nábreží a pochutnáme si na výbornej grilovanej chobotnici, na záver dňa ešte jeden kúpeľ na Zlatnom Rate.

Pondelok 16. mája

            Trajekt zo Supetaru nám odpláva o trištvrte na osem, musíme vstávať skoro ráno. Sú ešte prázdne cesty, cestu cez ostrov absolvujeme rýchlo a ostane nám ešte chvíľka času, aby sme si odskočili do osady Škrip. Tá je zaujímavá tým, že je to miesto, na ktorom bol ostrov Brač poprvýkrát osídlený (pred viac ako 5000 rokmi). Aspoň bleskovo si obzrieme starobylé pamiatky.

Hvar

            Po dvoch trajektoch a 100 km kľukatej cesty po pobreží sme na východnom cípe ostrova Hvar. Je to ostrov dlhý ako rozprávka, najdlhší zo všetkých Chorvátskych ostrovov (a 4. najväčší).  Postupne sa presúvame jeho dlhým nosom do centrálnej časti. Podchvíľou sa nám naskytnú pohľady do divokých skalných roklín  nad pobrežím; sú to ale len letmé pohľady, postáť a pokochať sa či pofotiť sa nedá. Cesta je úzka, bez akejkoľvek krajnice, po oboch stranách zakončená ½ a viac metrovým kolmým zrázom.  Do jednej takej skalnatej zátoky sa spustíme (volá sa Stiniva, ako tá na Vise, ale zďaleka nie je taká pekná). Potom odbočíme do skanzenu Humac. Je to stará pastierska dedina v horách, dnes už opustená. Prechádzka pomedzi kamennými domami, z ktorých sú už dnes iba zrúcaniny a iné zasa poopravované (je v nich múzeum, bohužiaľ ešte zatvorené) má jedinečnú atmosféru. Niet tu ani živej duše, božský kľud. Iba dve miestne domorodé mačičky sa k nám pridali. Zrejme jediné obyvateľky tohto miesta duchov, zjavne šťastné, že aspoň na chvíľu nie su samé.

            Potom nasleduje už len cesta do obce Vrboska, kde budeme v kempe pri mori nasledujúce dni bývať.

Utorok 17. Mája

            Ideme preskúmať južné pobrežie.  Na to sa musíme dostať na druhú stranu pohoria, ktoré sa tiahne ako chrbtová kosť po celej dĺžke ostrova. To je tu vyriešené zaujímavým tunelom – 1400 metrov dlhá diera vysekaná do skál, široká akurát na jedno auto. Treba počkať pri semafore, pretože dve autá by sa tu nevyhli. Za dedinou Zavala sadáme na bicykle a vezieme sa sprvu po asfaltovej a potom po šotolinovej ceste popod úžasné skalné steny, vypínajúce sa nad morom. Neskutočná krajina. V podvečer, keď sa po peknej bicyklotúre osviežime príjemnou morskou vodou, ideme pozrieť mesto Vrboska, pri ktorom spíme. Vrboske prezývajú „Chorvátske Benátky“. Morský záliv sa tu zužuje na šírku rieky, cez ktorú je postavených niekoľko mostov. Tri staré a jeden fungl nový, ešte neotvorený. Po stranách zálivu / rieky staré domčeky – idilické miesto. Nad mestom stojí zvláštny kostol, ktorý je súčastne aj pevnosťou.  V 16. Storočí slúžil obyvateľom ako úkryt pred Turkami. Škoda len, že je zatvorený a nedá sa pozrieť dovnútra, ako naostatok takmer všetky kostoly tu v Chorvátsku.

Streda 18. mája

            V noci fúka celkom silný vietor. Ráno je už kľudné, ale more si to pamätá. Z ranného plávania dnes nebolo nič, iba sme sa pri brehu nechali prefackať vlnami (masochisti). Potom sadáme na bicykle a smerujeme po pohodovej cykloceste po pobreží do Jelsy. Odtial stúpame do podhorskej dediny Pitve. Tá je ukázkou architektúry horských hvarských dedín. Cez niekoľko ďalších dediniek (tie už neboli zďaleka také pekné) prejdeme do Starigradu. Cesta do Starigradu je celá po asfaltových cestách s minimálnou premávkou. Zjavne je to bicyklistami preferovaná cyklotrasa – stretáme ich dosť, od individualistov po organizované mamutie skupiny (cca 50 bicyklistov). Aj češtinu sem-tam počuť, v Starigrade kotví Kololoď. Starigrad (ako ostatne už meno napovedá) je jedno z najstarších miest v Európe. Také rozľahlé bludisko úzkych uličiek sme ešte na žiadnom ostrove nevideli. Škoda len, že sú domy často ošarpané, ale opravujú sa, a tak sa musíme často v tých uličkách prepletať medzi lešením a kopcami stavebného materiálu, čo trochu kazí celkový dojem.

            Dnes som mal bicyklisticky smoľný deň – najprv som chytil defekt na zadné koleso a onedlho na to aj na predné. Ešte že so sebou vozím dve náhradné duše. Že sa mi ešte aj rozsypal kompjuter je detail, ten nie je životne dôležitý. Cesta do Vrbosky cez Starigradsko polje (zapísané do zoznamu UNESCO; je to staroveká kultúrna krajina, ktorú založili grécki kolonisti  z ostrova Paros v 4. storočí pred naším letopočtom a do súčasnosti je tu vidno rozdelenie pozemkov a pravoúhlá sieť komunikácí, ktorá je nejrozsáhlejšou pamiatkou tohoto druhu v stredomorí) je pohodová, ako podľa pravítka, a tak sme čoskoro doma (rozumej v kempe). Len protivietor nám trochu znepríjemňuje jazdu. Cez deň sa vietor opäť rozfúkal a večer duje celkom statočne, stan máme plný nafúkaného piesku a prachu.

Štvrtok 19. mája

            Na dnešný deň máme v pláne zdolať najvyšší vrch ostrova Sv. Nikola (628 m). Šliapať do pedálov od mora, na to sme príliš leniví a starí. Nuž sa autom vyvezieme za dedinu Selca do sedla vysokého cca 300 m.  a odtiaľ šotolinovou cestou po hrebeni bicyklujeme  7 km ku krčmičke pod vrcholom.  Krajina je tu úžasná, výhľady máme na obidve strany ostrova. Chata je otvorená, pivečko a džúsik prišli vhod. Ešte aj domáci levandulový olej si Svaťa kúpila – levandulových políčok je naokolo habadej. Posedíme (samozrejme opäť sami, veď ktože by sem chodil), potom vyrazíme už pešo (bicykle necháme na dvore) na vlastný vrchol kopca. Ďalej je to už hodne strmé a v závere už len kamenitý chodník. Vrchol je úžasný zážitok. Pod sebou máme celý ostrov, za morom náš už známy Brač, rôzne malé ostrovčeky, more brázdia plachetnice. Po včerajšom vetre je vzduch čistý a úžasná viditeľnosť. Na každom ostrove, ktorý sme doteraz navštívili, sme vystúpili na najvyšší kopec, ale Sv. Nokola je jednoznačne najkrajší. Na vrchole pobudneme hodnú chvíľu. Keď potom zostúpime do krčmičky pod vrcholom, dedka krčmára zrazu niet, a tak sa už ďalšie občerstvenie nekonalo.  Cesta nazad k autu ubehla rýchlo, je to skoro stále z kopca.

            Po horskej ceste s takmer nulovou premávkou (viac ju využívajú bicyklisti brázdiaci ostrovom) sa presúvame do mesta Hvar, v ktorom strávime zvyšok dňa. Hvar je úplná bomba, úžasné starobylé mesto. Preto je aj plné turistov. Toľko ľudí v meste na ostrove sme ešte za tie naše štyri ročníky putovania po Chorvátskych ostrovoch nezažili. Je polovica mája, neviem si predstaviť, aká tlačenica tu musí byť v lete (čo len bude v auguste).

Piatok 20. mája

            Pôvodne sme mali v pláne sa dnes presunúť na ostrov Čiovo pri Trogire. Na Hvare je nám ale tak dobre, že sa nám nechce odísť. Takže Čiovo až nabudúce, ostávame ešte jednu noc v príjemnom kempe. Odvezieme sa opäť do skanzenu Humac, odtiaľ bicyklujeme po hrebeni pohoria – chrbtovej kosti ostrova – východným smerom cca 10 km a zasa nazad. Spoznáme tak ďalšiu časť tohto nádherného ostrova. Zvyšok odpoludnia si užívame more na našej kamennej pláži. Pečená rybka na večeru v kempovej reštike je pekným zavŕšením pobytu na Hvare.

Sobota 21. a nedeľa 22. mája

            Náš pobyt na krásnom ostrove Hvar (jednoznačne jednom z najkrajších ostrovov) sa dnes definitívne končí. Ešte cesta opäť celým ostrovom do dediny Sučuraj, odkiaľ nás trajekt odvezie na pevninu. Zvyšok dňa strávime v meste Omiš (pekné starobylé mesto, ale s tým, čo sme videli na ostrovoch sa nedá porovnávať), potom v horách prespíme pod širákom na lúke. Ráno nás budí stádo oviec, a ďalej nasleduje už len dlhá jazda cez Chorvátsko a Maďarsko domov.